Odchod búrliváka
Ohlásený odchod Oskara Lafontaina z nemeckej politickej scény sa zďaleka nenesie v znamení nejakého výlučného súcitu pre jeho prvotnú príčinu – diagnostikovanú rakovinu, ktorú sám označil za „varovný signál, ktorý nemôžem ignorovať“. Ľavicový radikál, populista... „Všetci máme sklon prikrášľovať si náš svet,“ povedal raz nenapraviteľný búrlivák nemeckej politickej scény Oskar Lafontaine, poznačený málo všednou skúsenosťou politika, ktorý prežil atentát na svoju osobu i rozchod so stranou SPD, v ktorej dozrieval na zdatného súpera dokonca viacerých jej legendárnych vodcov (Brandt, Schmidt, Vogel, Schröder) a aj šokujúci triumf tej, ktorú potom sám sformoval (Linke-Ľavica), keď s ňou vtiahol vlani na jeseň do Bundestagu. Od odporu k pershingom na nemeckej pôde pred štvrťstoročím či voči členstvu budúceho zjednoteného Nemecka v NATO („Bola by to historická debilita!“ vyhlásil k tomu vraj) cez odpor k terajšej angažovanosti súčasného Nemecka v Afganistane (jeho slovami „druhý Irak“) vari až po neskrývaný obdiv k Chávezovi – všetko to mu vyslúžilo aj pohŕdavé prívlastky – ľavicový radikál, populista... „Populizmus,“ bránil sa Lafontaine pred takým označením, „v poslednom čase v Nemecku veľmi často používajú tí, čo rozhodujú vždy proti väčšine občanov“. Jeho vlastný trochu nápadne nákladný životný štýl bránil zasa politický partner – líder parlamentnej frakcie Ľavice Georg Gysi: „Politik ľavice nemusí byť chudobný, musí mať k chudobe odpor!“ Vo vlaňajších voľbách do Bundestagu sa presadil podľa mienky všetkých súperov populistický program strany Ľavica (Linke). Lafontaine postuloval zavedenie zákonom stanovenej minimálnej mzdy i daň z prepychu, ale tiež odsun nemeckých vojsk z Afganistanu, čím získal nečakanú podporu až 11,9 percenta voličov. Jeho Ľavica je síce na úrovni spolkového parlamentu-Bundestagu izolovaná, ale na východe Nemecka vstúpila s ešte vyššou podporou do vládnucich koalícií v spolkových krajinách Brandenbursko a Sársko aj v magistráte hlavného mesta Berlín. Generálny tajomník Ľavice Dietmar Bartsch oznámil odstúpenie z funkcie vzápätí po Lafontainovi, azda aby ho neobvinili z nelojálnosti voči lídrovi, ktorému absolútny rešpekt všetkých nezaručil ani úspech vnútri strany. Preto tiež stranícky zjazd Ľavice v máji v Rostocku postaví nový tandem spolupredsedov, ako to v Ľavici funguje od jej vzniku (strana tým riešila balans členskej základne medzi „západniarmi“ – frustrovanými odpadlíkmi z SPD, akým bol i on sám a „východniarmi“ – postkomunistami z bývalej NDR, s ktorými sa v nej zjednotili). Nebude teda kandidovať ani doterajší Lafontainov spolupredseda – „endéerák“ Lothar Bisky. Šanca na zjednotenie ľavice? Lafontainov odchod síce nevyvolal celosvetový ohlas, zato vnútronemecký signalizuje rozpaky, ktoré môžu prerásť dokonca do obáv, aké bude Nemecko bez jeho „avantúr“, ktoré doteraz vždy nejako ustálo... Napokon, najviac relevantných ohlasov sa zaoberá tým, či sa v Nemecku v dohľadnej budúcnosti „zadarí“ eventuálnej novej červeno-červenej koalícii (SPD-Linke) a či jej nový šéf (ktokoľvek!) dokáže Lafontaina nahradiť aspoň v jednej z kvalít, ktorými vynikal (rečník, diskutér, provokatér...analytik, skeptik, taktik). Špekulácie médií naznačujú nielen možnosť celkovej prestavby vedenia strany Ľavica, ale predovšetkým šancu na zjednotenie celej ľavice (s malým „ľ“, ako by sa malo povedať, aby sme preklenuli nežiaduci slovný chaos vôkol spektra nemeckých politických subjektov mimo súčasnej vládnej koalície). Poukazuje sa najmä na príležitosť otvoriť dvere tesnejšiemu spojenectvu s SPD, ktorej sa Lafontaine pred desaťročím tak spektakulárne vzdal. Ľavicovému denníku Die Tageszeitung pripadá Ľavica bez Lafontaina „ako strana nebezpečne rozkolísaná na západe, kde je na boj ešte stále krehká a zraniteľná. Ale SPD by sa z toho nemala tešiť… Nie je pravda, že Lafontaine bol jedinou prekážkou ich „rapprochmentu“(zblíženia). Takýto pohľad preceňuje dôležitosť osobnosti v politike a podceňuje stabilitu Ľavice. SPD stále prepadá ilúzii, že Ľavicu môže rozdeliť. To sa nestane.“ Jeden z mála výraznejších zahraničných ohlasov k novej situácii vnútri samotnej Lafontainovej strany (Irish Times) upozorňuje na „vážnejšiu priepasť medzi západniarmi s ich idealistickejšou predstavou o demokratickom socializme a východniarmi, vytriezvenými z neho vďaka osobnej skúsenosti so socialistickým nemeckým štátom“. Stredo-ľavé Süddeutsche Zeitung napísali okrem iného: „Je naivné myslieť si, že Lafontainov odchod povedie k zániku Ľavice. Pre SPD, ktorá si pridlho túžobne želala jeho odchod z politiky, prichádza tento odchod príliš neskoro. SPD padla tak hlboko, že oslabenie Ľavice jej sľubuje len malý zisk, a vôbec nie záchranu. Ak sa SPD ešte chce vrátiť k moci, musí nájsť spoločnú platformu s Ľavicou.“ Denník ekonomických kruhov Handelsblatt tiež pritakáva a zároveň varuje: „Je to dobrá správa pre SPD a Ľavicu, vyvolá však obavy konzervatívcov a Slobodných demokratov. Tri opozičné strany by sformovali ľavicovú alianciu na celoštátnej úrovni a za štyri roky by mohli ukuť stratégiu na nasledujúce všeobecné voľby. Rozhodujúcim faktorom bude, ako sa Ľavica ako strana rozvinie. Pre pragmatikov je tu dobrá šanca Ľavicu ovládnuť. Ale nádeje, vyslovované niektorými sociálnymi demokratmi, že väčšia časť členov Ľavice sa vráti do SPD, sú nerealistické.“ Podľa nemeckého vydania The Financial Times (Deutschland) „SPD môže pohodlne spolunažívať s Ľavicou bez Lafontaina, ktorému nikdy neodpustila jeho rozchod so stranou ani odchod z vlády. Ale SPD bude v súčasnosti takej koalícii pravdepodobne brániť. Nie preto, že to tak chce. Ale preto, že v predvídateľnej turbulentnej budúcnosti by sotva bola schopná pritiahnuť dosť voličov na získanie väčšiny s Ľavicou (a so Zelenými). Lafontainov odchod to nezmení.“ Ak teda zhrnieme zatiaľ prevažujúce rozpaky z budúcnosti – aspoň z pohľadu nemeckých médií – nuž mienkotvorný Der Spiegel vidí všetko aj širšie: „Lafontainov odchod je drámou pre Ľavicu a požehnaním pre SPD. Jej líder Sigmar Gabriel sa pokúša nevyzerať príliš triumfálne, ale vie, že skutočným Lafontainovym nástupcom je on. Lafontaine bolo značkové meno – jeho nositeľ vrhol do verejnej diskusie témy a presadil tóninu nemeckého ľavého krídla. Gabriel má tento talent tiež. Odchod Lafontaina by mal znepokojiť kancelárku Merkelovú. Doteraz bola schopná udržať v bezpečí centro-pravicovú vládu prostredníctvom vedomia, že ľavicová opozícia je rozdelená. To sa teraz zmení.“ * * * Jeden z Lafontainovych politických rivalov z SPD opovržlivo okomentoval plagát jeho vlaňajšej volebnej kampane, lebo vraj „nič nie je poľutovaniahodnejšie ako muž, ktorého čas už pominul“. Práve tie voľby však priniesli Lafontainovi perspektívny triumf. Malo by to skôr varovať jeho zatiaľ neznámeho nástupcu, ak by Lafontainov kapitál premrhal.
