Sedemtisíc rokov kultúry

Ako len dávno nám to pripadá, keď rátame, koľkokrát sme počas 20. storočia museli zmeniť občianstvo, koľko horúcich i studených vojen, krvavých i patetických zamatových revolúcií sme pokladali za oceán dejín. Akoby v tej hŕstke rokov prešumeli stáročia.

Ak dnes, na prelome tisícročí, prebiehajú mohutné šou i predpovede koncov sveta a my si myslíme, že práve my sme začali písať dejiny, bude viedenská výstava nazvaná 7000 rokov perzského umenia pôsobiť ako malé prebudenie. Čo nám prebehne mysľou, keď tým siedmim tisícročiam stojíme tvárou v tvár? Aký význam má tých pár ozdobných kamenčekov, vázičiek, krčiažkov, reliéfov, masiek, či hláv dávnych bojovníkov?

A predsa: Ak po sedemtisíc rokoch stoosemdesiat takýchto "vecí a vecičiek sveta", neoplývajúcich monumentalitou ani vznešenosťou, po prvý raz v histórii aspoň dočasne opustilo svoje rodisko, musí na nich predsa len niečo, čo nás oslovuje, byť. Akoby na nás kričali: Pozrite, sme tu, úryvky veľkého kultúrneho sveta, ostatky toho, čo si nejaký náš Noe nevzal so sebou! Naši tvorcovia nás dokázali stvoriť na veky vekov bez strojov, mechanizmov, železa. Spojili len um, fantáziu a zručnosť s dnes takmer nepredstaviteľnou obrovskou usilovnosťou a vytrvalosťou. Pravdaže, pribúdaním storočí pribúdali aj materiály a umelecká zručnosť.

Pochopenie prastarej Zarathustrovej pravdy

Perzia, krajina Zarathustru, známa nielen ako veľmoc myslenia a filozofie, ale aj povestná využívaním striebra, zlata, skla a keramiky. Napriek tejto svojej "dokonalosti" sa neuzatvárala. Naopak, inšpirovala sa aj vrcholmi inonárodných kultúr. Vyvrcholenie prišlo v období rokov 558 až 530 pred Kristom - v "epoche veľkráľov", keď táto svojím kráľovským umením svetová ríša zdobila paláce v Suse a Persepolise.

Príchodom Alexandra Veľkého a následných seleukidských kráľov vchádza do perzského umenia silný podnet a priamy vplyv gréckej kultúry. Krajina sa však k tradičným domácim podnetom vracala v rôznych epochách, aby ju napokon obohatila kultúra arabského sveta a, samozrejme, vtedy nového vierovyznania - islamu.

Výber majstrovských diel majúcich svoje domovské právo v Národnom a Resa Abbasi múzeu v Teheráne je len ukážkou z veľkého geografického územia dnešného Iránu. Cítiť z nich rôznosť, často väčšiu, než keby sa spolu vystavovali diela z rôznych kútov Európy.

A tak defilujú vedľa seba diela praobyvateľov krajiny vedno s dielami ich premožiteľov, okupantov, dávnych nepriateľov. Ich kultúrnosť nie je v ich izolovanosti, úzkoprsosti, ale v pochopení prastarej Zarathustrovej pravdy: myšlienkovo prevziať všetko "cudzie", osožné, dokonalé, potrebné, popri tom si však zachovať to svoje - pôvodné.

V čase ich rozkvetu sme žili na stromoch

Diváci počas tejto multikultúrnej prehliadky tisícročiami nevychádzajú z úžasu. Ponúka sa im možnosť zamyslieť sa nad paralelami, ktoré ponúkajú metafory a symboly tohto tak rôznorodého a provokujúceho umenia.

Persepolis mal v čase, keď mu panoval Darius, na rozdiel od Ríma s nahladko oholenými mužmi, samých bradáčov. Iba jeden z nich pretrval na reliéfe viac ako dvaapol tisícročia. A ten jediný tróni, napodiv nie v Teheráne, ale v Kunsthistorickom múzeu vo Viedni. K legendárnej výstave sa ako domáci len pripojil.

Mne by doma vo vitríne postačil ktorýkoľvek, hoci i ten najmenší z pôvabných krčiažkov. Odchádzajúc však z výstavy načasovanej práve na prah nového tisícročia, odnášam si to najcennejšie - poznanie, že "v čase rozkvetu iránskej kultúry naši predkovia tuná žili ešte len na stromoch". Tieto slová venoval ako poklonu iránskemu veľvyslancovi i v Slovenskej republike so sídlom v neďalekej Viedni Ebrahim Rahim-Pourovi významný rakúsky politik. Bohužiaľ, nešlo iba o zdvorilosť, jeho slová vyjadrovali historickú skutočnosť.

Poučenie z tisícročí je aktuálne, kiež si ho odnesú aj iní: Skromnosť je a vždy bola výsadou kráľov aj tých najväčších ríš, či tých, ktorým patril svet. Kiež sprevádza i terajších "kráľov"!

Výstava v Kunsthistorickom múzeu vo Viedni potrvá do 25. marca 2001.