Ľudia proti rasizmu
V slnečnú marcovú stredu sa v centre Bratislavy konali dve zhromaždenia. Pred Prezidentským palácom, kde mal kedysi sídlo Jozef Tiso, sa stretli prívrženci vojnového slovenského štátu, o niekoľko minút chôdze ďalej, na Námestí slobody, zase odporcovia fašizmu, rasizmu a ďalších foriem diskriminácie a potláčania ľudských práv.
Hodžovo námestie, 16.00
Keď som o štvrtej poobede vystúpil z trolejbusu pred Prezidentským palácom, hneď som spoznal, kde sa nachádzam. Väčšina zhromaždených pri fontáne Zemegule a v jej blízkosti mala typické oblečenie a dohola alebo nakrátko vystrihané hlavy. Druhou skupinou osôb boli postarší ľudia, zanietene debatujúci v hlúčikoch o glorifikovanom Vodcovi a vazalskom štáte, ktorý z moci nemeckého führera Tiso spravoval. Podľa pohľadov prítomných som videl, že sa tam akosi nehodím a od dvoch skínov sediacich na boku fontány som začul evidentne na svoju adresu zopár slov, medzi ktorými vynikali "Jüde" a "Mord".
Neďaleko od hlavného organizátora akcie, predsedu Slovenskej národnej jednoty Stanislava Pánisa stálo dievča s hŕbou výtlačkov časopisu Zmena. Videl som ju asi pred pol rokom na besede s ruským analytikom, profesorom Krivochyžom. Zápalisto lámanou ruštinou vtedy hosťovi vysvetľovala, prečo je proti agresii NATO v Juhoslávii. Keby ju videl skúsený ruský vedec, ako v atmosfére porozumenia debatuje s obdivovateľmi Hitlerovho prisluhovača, ktorý poskytol Nemecku vojakov na agresiu voči ruskému obyvateľstvu, prinajmenšom by začudovane pokrútil hlavou. Urobil som to isté a pohol sa o niekoľko sto metrov ďalej, k inej fontáne na námestí pred úradom vlády.
Námestie slobody, 16,30
Na tradičnom mieste, symbolickom aj svojím názvom, sa stretli ľudia vekovo príbuzní tým, ktorých som videl pred Prezidentským palácom. Opäť staršie tváre, ale predovšetkým mnoho mladých (hoci oproti prvému zhromaždeniu tu bola početnejšie zastúpená i stredná generácia). Na prvý pohľad som si všimol rôznorodosť oblečenia. Na rozdiel od tmavých bund - "bomber" skínov a ich jednotného štýlu účesu, sa mladí antifašisti (medzi nimi bolo veľa dievčat) obliekajú neformálnejšie. Svoje miesto tu mal aj medzi skupinkou mládeže populárny "Jašter" s pankáčskym "čírom" na hlave. Oproti tým, ktorých som videl krátko predtým na Hodžovom námestí, však títo boli vzdialení nielen niekoľkými minútami chôdze, ale aj svojimi názormi. Neboli upätí do seba a do minulosti, ale otvorení voči všetkým ľuďom dobrej vôle, bez rasových predsudkov a averzie voči menšinám akéhokoľvek druhu.
Môjmu pohľadu na tomto mítingu neušli ani známe tváre politikov. Na chvíľu sa tu objavil sociálny demokrat Jaroslav Volf, videl som niekdajšieho ministra zahraničných vecí Pavla Demeša, no predovšetkým predstaviteľov SDĽ, ktorí podporili svojou účasťou dobrú myšlienku. Nad davom sa vypínal minister pôdohospodárstva Pavol Koncoš. Transparent tu spolu s mladými ľuďmi držal aj minister školstva Milan Ftáčnik, podobne ako predseda parlamentu Jozef Migaš, či poslanec Ľubomír Andrassy, kráčajúci neskôr na čele sprievodu. Z pravicového spektra politickej scény si nik nenašiel čas vysloviť svoj postoj účasťou na manifestácii proti fašizmu.
K prítomným na Námestí slobody prehovorili zástupcovia občianskej iniciatívy Ľudia proti rasizmu, ktorá podujatie pripravila spolu s ďalšími organizáciami, ako napríklad Inakosť, Mladá demokratická ľavica, Sociálnodemokratická mládež Slovenska, či Slovenská únia pre mier a ľudské práva. Vo výzve ku všetkým občanom SR okrem iného zaznelo: "My, ľudia proti rasizmu, s veľkými obavami sledujeme narastanie nenávistných prejavov a predsudkov voči Rómom, cudzincom a utečencom. Nemôžeme nevidieť, ako sa množia fyzické útoky voči občanom inej farby pleti. Nemôžeme nepočuť, ako sa rasistické slovné urážky stávajú bežnou, mnohými akceptovanou súčasťou nášho spoločenského a verejného života. Nemôžeme necítiť, ako sa rasizmus podvedome rozmáha aj u inak tolerantných skupín obyvateľstva. Zišli sme sa tu preto, aby sme vás upozornili, že tieto nebezpečné tendencie sa týkajú nás všetkých, že Osvienčim, Treblinka, Mauthausen, Dachau či Buchenwald sa začali práve takýmito zdanlivo nevinnými slovnými urážkami."
V minulom čísle SLOVA sme uverejnili úryvok z knihy Ruka s vytetovaným číslom od Hildy Hraboveckej, ženy, ktorá bola pred 59 rokmi deportovaná prvým transportom zo Slovenska do koncentračného tábora Osvienčim. Na mítingu antifašistov sa zúčastnila aj ona. Pripomenula svoju deportáciu s tisíckou mladých Židoviek a zdôraznila: "Dnes, 62 rokov od vzniku neblahého slovenského štátu sa prvýkrát zúčastňujem na takomto zhromaždení, ktoré má manifestovať odhodlanie použiť všetky možnosti poskytnuté v pluralitnej demokracii, aby sme zabránili prejavom xenofóbie, rasizmu a intolerancie. Záruku, že v dnešný deň manifestované odhodlanie nedopustiť čosi podobné, ako bol holokaust, vidím aj v tom, že iniciátorom a organizátorom stretnutia je mládež, naši potomkovia."
Centrum Bratislavy, 17.00
Dosť bolo dlhých rečí, sprievod sa vydáva na cestu k pamätníku holokaustu postaveného na mieste dávnejšie zrúcanej synagógy vedľa Nového mosta. Na čele sprievodu sa začínajú ozývať výkriky. Po chodníku na druhej strane ulice sa vracia z Hodžovho námestia väčšia skupina skínov. Nastáva vzájomné prekrikovanie. Z jednej strany skandujú heslá a obracajú k protivníkom transparenty s nápismi: Povedz nie diskriminácii!, Slováci nie sú fašisti!, Každý je iný, všetci sme si rovní! Z druhej strany sa ozývajú zlostné výkriky a urážky, vidieť hrozby päsťou a hajlovanie. Polícia, ktorá situáciu po celý čas monitorovala a pre ohlásený pochod zastavila dopravu, strká do auta jedného z hajlujúcich skínov. Prvé víťazstvo demokratov.
Zapájam sa do sprievodu medzi skupinu mladých ľudí a pýtam sa ich, prečo sa zúčastňujú na tomto proteste. Štrnásťročný Martin sem prišiel prejaviť svoj názor: "Ľudia by mali byť tolerantní k iným ľuďom. A nielen pre to, že majú inú farbu pleti alebo inú orientáciu." Aj 18-ročný Ondrej zo strojníckej priemyslovky sa k pochodu tolerancie pridal preto, lebo chce podporiť túto akciu proti fašizmu a neznášanlivosti voči druhým ľuďom: "Je jedno, či je Róm alebo biely, všetko záleží od výchovy, od vnútra človeka. Kam sa dostaneme, keď budeme jeden druhého odstraňovať? Bude to viesť len k tomu, že sa celý svet rozdelí podľa toho, ako kto vyzerá. Ocino ma priviedol k tomu, že človek by sa mal brať ako človek, teda že záleží na tom, čo je v ňom, a že treba dať svoj názor najavo." "Nemám rada náckov. Kamarátku zbili a teraz nepočuje dobre na jedno ucho," priznáva sa 17-ročná Nancy, ktorá sa k nám pripojila. Kolegovia z televízie darmo oslovovali skínov na opačnej strane ulice. Mlčali. Ale tu chcel hovoriť každý: "Myslím si, že väčšina ľudí, čo sú tu, má zlé skúsenosti s fašistami... Vidia inak oblečeného človeka a hneď majú narážky a idú sa biť... Oni sa bijú aj medzi sebou, asi majú taký spôsob života... Nehľadajú príčinu, len si chcú udrieť... Aby sa vedeli pochváliť medzi sebou, kto koho najviac zošupoval."
Keď ideme okolo Prezidentského paláca, polícia nás odkláňa. Nik spomedzi nás nemá záujem o konfrontáciu. Ďalších skínov stretávame keď sprievod prichádza na Námestie SNP. Pochod tolerancie zabočí popri Starej tržnici ku korzu. Pokračujeme na Panskú ulicu. Ľudia sa prizerajú, čítajú si heslá a účastníci pochodu skandujú: "Pridajte sa k nám!" Usilujem sa byť ticho - ako novinár by som mal len referovať o tom, čo som videl a počul. Stačí, že kráčam vedľa dvoch chlapcov s transparentom, na ktorom je nápis: Proti fašizmu a kapitalizmu, za slobodu a samosprávu! Pochod tolerancie prichádza k pamätníku Holokaustu. Skandovanie zrazu prestane. Ľudia si mlčky čupnú k podstavcu. Možno ste aj vy niekedy zažili kričať ticho. Je to mocné, dojímavé, povznášajúce... Minúta ticha sa skončila. Viacerí opäť skandujú, iní zapaľujú sviečky a kladú ich na pamätník. Pokračuje voľná debata s kamarátmi, známymi, okoloidúcimi. Pochod sa skončil, tolerancia zostáva. Avšak nie k rasizmu, fašizmu, diskriminácii. Aj zmier má svoje hranice.
Pri Novom moste, 18.00
Účastníci pochodu sa rozchádzajú. Jeden z nich prichádza za organizátorom a hovorí mu, že sa v okolí potulujú skíni. V takých prípadoch treba odchádzať po skupinách. Policajti v aute mi potvrdzujú, že majú nablízku hliadky, takže sa nič nemôže stať. Nedá sa ich nepochváliť, ako zvládli celú akciu. Nedošlo k priamej fyzickej konfrontácii, k výtržnostiam, odklonenie dopravy nespôsobilo väčšie problémy... Chlapcov, ktorí vedľa mňa držali nápis, sa pýtam, či si myslia, že má význam aj toľko rokov po vojne sa postaviť proti fašizmu. "Rozhodne! V rámci prevencie. Aj keby neboli väčšie náznaky fašizmu, treba sa mať na pozore a varovať," tvrdia. Viceprezidenta MDĽ Iva Štefunka som sa pýtal, prečo neboli na manifestácii proti fašizmu zastúpení aj predstavitelia iných politických strán. "My sme poslali všetkým parlamentným i neparlamentným stranám na Slovensku pozvánku, aby sa na tomto pochode zúčastnili. Zareagovali však len politici SDĽ a SDSS, ktorí majú v sebe ako ľavičiari zakódovaný akýsi protifašistický princíp. Mali by to v praxi realizovať aj v Národnej rade, aby sa vymedzili od poslancov, ktorí rozprávajú o politike krátkych dvorov a dlhých bičov…".
Hlavný organizátor podujatia Ladislav Ďurkovič, ktorého som oslovil, keď sa ľudia spred pamätníka rozchádzali, mal ešte ustarostenú tvár pre správy o potulovaní sa skínov v neďalekých uliciach, no akcia sa mu zdala vydarená: "Som spokojný, že nás bolo dvakrát viac ako tých, čo si pripomínali fašistický slovenský štát. Myslím si, že odhodlanie ľudí hovorí samo za seba. Ukazuje sa, že ten boj dobra so zlom bude ešte pokračovať. Sám mám nepríjemné spomienky na stretnutie so skínmi, ktorí mi polámali dva prsty, keď som pri jednej demonštrácii držal plagát s nápisom Nedaj fašizmu žiadnu šancu! Poznám najmenej 50 ďalších osôb, ktorých zbili, pretože mali antirasistické názory, alebo nosili nášivku Smrť rasizmu! A pokiaľ ide o minority, nepoznám medzi ľuďmi, s ktorými som o tom debatoval, asi nikoho, kto ešte nedostal bitku." Našťastie, toto rušné marcové popoludnie nemalo večerné dozvuky, neviem o žiadnom z demonštrantov, ktorý by sa po akcii dostal do rúk skínov.
Spisovateľ Romain Rolland v roku 1934 povedal, že pre slobodnú myseľ nie je horší nepriateľ ako klerikálny fašizmus. Na Slovensku má ľudáctvo ešte stále svoje korene, ktoré sa nesmú podceňovať. Najmä, keď prívrženci starých poriadkov zapájajú do svojich plánov mládež a ohlupujú ju rasistickými dogmami. Dnes zrejme našu spoločnosť rozdeľujú iné hranice a na programe dňa je skôr problém nezamestnanosti, neúmerného zvyšovania cien. Treba si však uvedomiť, že podhubie fašizmu je v sociálnej nespokojnosti, a tak sa to, čo tu už raz bolo, môže celkom pokojne v zmutovanej podobe vrátiť.
"Vyzývame vás, aby ste neostali chladní či neutrálni voči akýmkoľvek zárodkom neofašizmu, aby ste vo svojom okolí aktívne potláčali všetky prejavy tohto civilizačného zla, ktoré môže zajtra zahubiť nielen vašich blížnych, ale aj vašich blízkych. Nedovoľte, aby vás ovládla ľahostajnosť, pretože iba vďaka nej dnes rasizmus naberá na sile, iba vďaka nej je naša spoločnosť ovládaná a paralyzovaná nenávistnými vášňami."
Občianska iniciatíva Ľudia proti rasizmu
