Kde bolo, tam bolo
...bolo raz v Prešove jedno divadlo - Divadlo Alexandra Duchnoviča. Ešte ako Ukrajinské národné divadlo (1946-1990) hrávalo po rusky, ukrajinsky, neskôr aj po rusínsky. Už niekoľko rokov hráva iba po rusínsky a patrí k špičke slovenského divadla. Málokto to však vie. Len málokto to chce vedieť a na vlastné oči vidieť.
Naposledy bola takáto príležitosť na internej prehliadke činoherného súboru tohto divadla pri príležitosti jeho 55. výročia (21. -25. 3. 2001). Dve z piatich inscenácií režíroval domáci dramaturg (vlastnú rozprávku Strieborný potôčik a hru Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka Podivné pytačky). Hru srbského dramatika Vojislava Saviča Počuješ, mama... prišiel z Petrovca zrežírovať Slovák Ľuboslav Majera, Turokovu dramatizáciu Oblomova Ivana Alexandroviča Gončarova zas z Martina Matúš Oľha a Schillerov Parazit Rastislav Ballek. (Žiaľ, z pracovných dôvodov som videla len posledné dve.)
Toto divadlo vstúpilo do širšieho povedomia v čase nočných diskusií vtedy ešte československého festivalu Divadelná mladosť. Na jeho dvorčeku pri fontáne sa domáci mohli stretnúť s členmi špičkových českých avantgardných divadiel, neskôr už prakticky s prácou Blaha Uhlára a jeho dekompozíciou divadla, za ktorým prišiel ruský režisér Valentin Kozmenko-Delinde a súbor pomaly navracal ku "kompozícii" celku, vyjadrenú tými najčistejšími divadelnými prostriedkami - rečou herca.
Dnes divadlu nepatrí už celá budova. Duchnovičovci sa stiahli do zadného traktu. Ešteže Malá scéna na poschodí zostala. Dá sa v nej hrať a diskutovať. A o čom?
O entuziazme, chuti, s akou v tomto divadle robia divadlo. O človeku. O jeho túžbe žiť a prežiť, hoci aj na úkor druhých či na úkor morálky, etiky, popretia vlastnej identity. A o tom sú inscenácie Oblomova, Parazita i Počuješ, mama... Traja režiséri, tri štýly. Filozofický, rešpektujúci podstatu človeka, kde úsporné gesto a pohyb majú vlastný vnútorný život a v spojení so scénografickými prvkami znásobujú svoj význam, to je Oľhov a Cillerov (scénografia) Oblomov. Jazykom komiky, paródie, groteskna vypovedajú hrdinovia Schillerovej hry o fungujúcom svete v Ballekovej a Čápovej inscenácii Parazita. Svet seba-irónie, krutosti, prevrátených vzťahov a hodnôt či pokus, pokiaľ sa až dá na javisku ísť v tomto sebaodhaľovaní, to je Majerov a Čápov Vojislav Savič a jeho hra Počuješ, mama... (Toto predstavenie som videla len na videozázname, a napriek tomu silne oslovuje diváka.)
Krutý svet dneška
Matúš Oľha aj pri Oblomovovi pracuje so ,,svojimi tradičnými" prvkami. Lampa, osvetľujúca stred javiska, je statická, tak ako myslenie i konanie hlavného hrdinu. Hýbe sa posteľ, najviac jej matrac, vankúš a perina. Tieto tri veci, ktoré sú v živote istotou statiky a pokoja, sú tu tou najhybnejšou zložkou. Aj bicykel prevrátený hore kolesami predstavuje zotrvačník, ktorý napriek pohybu nikam nemieri. Oľha prostredníctvom situácie a herca znásobuje apatiu tohto sveta - komentovanie stavu (spod periny - Oblomov i spod postele - Zachar), a tak oblomovština aj cez prázdnu aktivitu iných postáv rozpráva o živote, o (ne)vôli robiť to, čo iní. Svetlo lampy nie je tento raz ostré, kontrast dediny (čierna a biela farba kostýmov) nie je taký výrazný. Inscenátori posteľ postavia a o ňu sa oprú Oblomov i Zachar, nechávajúc si pod hlavou vankúš. Aj v stoji sa dá snívať o zmene, o Paríži (či pre nás ekonomicky vysnívanom Švajčiarsku), niet však motívu pracovať a prežiť. Sme takí, akí sme, ale naozaj sme takí? Len vopchať hlavu pod perinu, rozdať aj to málo, čo máme, dať sa okradnúť a umrieť?
Pohľad Rastislava Balleka na človeka napriek znásobovaniu komických prvkov v jeho Schillerovi je ešte krutejší. Už tým, že inscenáciu nazval Para-ziti. Parazit nie je iba jeden, sú ním všetci - na scéne i v hľadisku. Na prázdnej polkruhovej scéne sa strieda pohyb s navonok statickým, ale pohybovo významným prvkom - rebríkom. V kruhu sa pomaly či zrýchlenými krokmi pohybujú úradníci (nosiac pri sebe svoje pomyselné stolíky), pripomínajúci politikov, presúvajúcich si členstvo v stranách či teplé miestečka v rezortoch. Tak sa posúvajú aj šplhúni so svojimi rebríkmi, po ktorých sa dá liezť ako po chrbtoch, s ktorými sa dá chodiť i dívať sa zvrchu. K tejto hyperbole metafory pridáva režisér Beethovenovu Ódu na radosť. Rovnako kruto a ironicky drása naše uši i srdcia ako pri filme Mechanický pomaranč. Tam je táto hudba nositeľom otvorenému prejavu odmietnutia istôt, tu prijíma a znásobuje "radosť zo života". Ballek napokon mení i záver hry. Kým v origináli dobrý La Roche robí všetko pre Firmina a jeho syna, tu získava všetko pre seba.
Savičova hra Počuješ, mama... už drsným slovníkom z ulice môže mnohých divákov odradiť, ale práve jej jazyk tvorí kontrapunkt k navonok uhladenej spoločnosti, vo vnútri ktorej padajú aj posledné zábrany počas rodinného výletu. Ľuboslav Majera obraz tohto nedeľného popoludnia odokrýva v lese na čistinke ako kontrast k čistote prírody. Jeho aktéri kostýmom a ničnerobením pripomínajú Čechova, ale obsahom reči a skutkami, schovanými za stromami pretvárku dneška.
Herec a ešte raz herec
Najprekvapujúcejšou zložkou v prešovskom DAD-e je však herectvo. Súbor, ktorý bol za posledných dvadsať rokov schopný nielen prispôsobiť sa rôznym štýlom režisérov, a pritom aj ďalej rásť. Vari i preto, že väčšina hercov získala ešte základy Stanislavského systému na kyjevskej divadelnej škole. V ich podaní slovo nie je v konfrontácii s gestom, pohybom, rekvizitou, je s nimi v súčinnosti, ozvláštňuje ich, znásobuje a vytvára tak nové významy. Krutosť, odmietanie spoločnosti, jej praktík nevyslovujú Prešovčania priamo, ale obrazne, prostredníctvom štylizácie slovných i pohybových prostriedkov, tvoriacich celistvý obraz. Komické prvky tu prechádzajú do groteskna, ktoré balansuje na hrane čistoty a smeruje až ku klaunstvu (napr. Rusiňákov Selicour v Parazitoch). Alebo napríklad úspornosť výrazových prostriedkov, ktoré Eugen Libezňuk ako Oblomov vkladá zväčša do slovného a mimického prejavu, zakrytý až po uši perinou. A či minister Narbonne Ivana Stropkovského, ktorý akoby naozaj vypadol zo Schillera a krásne zapadol do panoptika parazitov.
Žiadalo by sa zakričať: Čo musí urobiť divadlo, aby si ho verejnosť (najmä širšia odborná) a novinári z centrálnych médií všimli? Hrať v reči slovenskej? Mať sídlo v hlavnom meste? Byť napojený na rozpočtovú kapitolu Ministerstva kultúry SR? Štrajkovať?
Bolo by ešte veľa o čom písať - o dramaturgii, scénografii, o premene celého hereckého kolektívu vnímať a rozvíjať rôznorodé postupy odcudzenia i zblíženia herca s hereckou postavou a ich spoločnej výpovedi, o schopnosti divadla zavolať na hosťovanie tých tvorivých, najmä však o pokore... k divadlu, práci.
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
