Rasizmus v praxi
Z viacerých príčin existuje u nezanedbateľnej časti slovenskej verejnosti averzia voči Rómom, ktorá vyúsťuje do rasistických postojov. Jej prejavy, ale aj názory ako radikálne riešiť rómsky problém, majú rozličnú podobu.
Počínajúc segregačnými návrhmi žilinského primátora Jána Slotu a končiac nápismi Cigáni do plynu, rasovo podmienenými útokmi na Rómov, alebo úvahami, že nacizmus mal trvať dlhšie, aby vyriešil tzv. rómsku otázku a my sme sa nemali s čím trápiť.
Základy "menejcennosti"
Tieto názory nie sú ničím novým. Vychádzali z obludnej teórie, že ľudstvo sa delí na vyššie a nižšie rasy, hlásanej v 19. storočí v západnej Európe. V praxi ju začali uplatňovať nacisti. Adolf Hitler v knihe Mein Kampf nielen odôvodňoval nadvládu "vyššej rasy", ku ktorej mali patriť predovšetkým Nemci a prípadne aj iné germánske národy, ale tiež naznačoval nevyhnutnosť vykynoženia niektorých národov a "menejcenných rás", výslovne však spomínal Židov.
Hoci v knihe Mein Kampf nenájdeme zmienku o Rómoch, nacisti k tzv. menejcennej rase priraďovali aj ich. Podľa iného teoretika nacizmu, Alfreda Rosenberga, ich menejcennosť mala vyplývať z okolnosti, že hoci boli pôvodom Indoárijci, počas putovania svetom stratili svoju "rasovú čistotu", pretože sa premiešali s inými rasami.
Miešanie rás bol z hľadiska nacistov ten najstrašnejší hriech, pretože v biblii nacistov - Mein Kampf sa hovorí: "Výsledkom každého skríženia rasy je teda, krátko povedané, nasledujúce: a) úpadok úrovne vyššej rasy; b) telesný a duševný úbytok, a tým začiatok pomalého, ale istého chradnutia. Avšak nastoľovať podobný vývoj neznamená nič iného než zhrešenie proti vôli večného stvoriteľa. A ako hriech bude tento čin tiež odmenený." Tieto slová znamenali rozsudok smrti nad Rómami nielen v samotnom Nemecku, ale i v okupovaných krajinách.
Podľa tvrdenia historikov, iba v koncentračných táboroch povraždili približne 50 tisíc Rómov. Celkový počet Rómov zavraždených počas Druhej svetovej vojny sa uvádza okolo 400 až 500 tisíc.
Represálie po potlačení SNP
Počas vojnového slovenského štátu sa voči Rómom prijali niektoré diskriminačné opatrenia. Mali napríklad zakázaný prístup do verejných miestností a na verejné priestranstvá, nesmeli používať verejné dopravné prostriedky. Diskriminácia vyústila do tragédie po okupácii Slovenska nacistami. Začalo sa ich hromadné vyvražďovanie. Podstatný podiel na tom mali príslušníci Einsatzgruppe H, na čele ktorej stál SS-obersturmbanführer Jozef Witiska, ktorý priamo podliehal šéfovi Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti obergrupenführerovi Ernestovi Kaltenbrunnerovi.
Príslušníci Einsatzgruppe H mali právo nielen posielať do koncentračných táborov, ale aj bez akýchkoľvek právnych procedúr usmrcovať. Pravda, svoje miesto pri vraždení Rómov pripadlo aj Pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy. Napríklad na jednom z procesov s príslušníkmi POHG gardista Ján Knapek priznal, že osobne zavraždil troch Židov a štyroch Rómov.
Podstatná časť represálií voči Rómom sa na Slovensku uskutočnila od novembra 1944 do januára 1945. Postihnutí boli predovšetkým Rómovia žijúci na povstaleckom území. To však neznamená, že sa represálie voči nim neuskutočňovali aj na ostatnom území Slovenska. Napríklad v Dubnici nad Váhom na jeseň 1944 zriadili zaisťovací tábor pre Rómov. Na území, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadlo horthyovskému Maďarsku, sa po nacistickej okupácii v roku 1944 na represáliách voči Rómom okrem jednotiek nemeckých bezpečnostných síl zúčastňovali aj maďarskí nacionálni socialisti - nyilašovci.
Podoby nacistickej taktiky
Nemecké orgány postupovali pri likvidácii Rómov zväčša takto: buď ich vraždili na mieste, nezriedka tak, že ich nahnali do kolíb a tam upálili, alebo ich zaistili, napríklad vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, a potom likvidovali alebo odtransportovali do koncentračných táborov. Ako zámienka k represáliám stačilo tvrdenie, že Rómovia pomáhali partizánom. Nezriedka sa však neuviedol žiaden dôvod. Obeťou nacistického besnenia sa stali aj ženy, deti, vrátane nemluvniat, i starí ľudia.
K masovej likvidácii Rómov došlo na rôznych miestach - v Nemeckej, Kováčovej, Dolnom Turčeku. 14. novembra 1944 ich zavraždili okolo 60 v Čiernom Balogu. Mužov postrieľali v osade Vydrovo, ženy a deti nahnali v osade Jergov do koliby, ktorú podpálili. V tomto prípade nie sú známe ani mená obetí, ani ich presný počet, pretože neboli miestni. Išlo prevažne o utečencov z rómskej osady v Nerestnici neďaleko Zvolena.
V prípade Tisovca nacisti zinscenovali v noci z 20. na 21. novembra 1944 provokáciu. Príslušníci nemeckých bezpečnostných služieb, ktorí sa vydávali za partizánov, prišli do rómskej osady a presviedčali jej obyvateľov, že treba vyhodiť do vzduchu most poniže Tisovca. Získali si dôveru miestnych Rómov natoľko, že tí sa im začali chváliť, že boli tiež partizáni. Krátko nato vtrhlo do osady nemecké vojsko, ktoré zaistilo všetkých Rómov. Ráno zastrelili 14 mužov vo veku od 14 do 60 rokov. Mená postrieľaných Nemci nariadili vyvesiť na dvere mestského úradu.
Ten istý deň 30 žien a detí eskortovali do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Detí do päť rokov bolo šesť, z toho dve nemluvňatá. Eskortovaných Rómov zabili v Kremničke.
Teror v Kremničke
Najviac Rómov bolo povraždených v Kremničke. V zápisnici o exhumácii tamojších hromadných hrobov, uskutočnenej po oslobodení, sa uvádza: "V protitankovom zákope Pod cintorínom - 305 mŕtvol, veľkú časť z nich tvoria Cigáni. Druhý hrob smerom na Rakytovce, pod menom Vyšný Potok, našlo sa 93 mŕtvol, väčšina Slovákov a Cigánov."
Rómov do Kremničky privádzali z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Vraždilo sa tu niekoľkokrát, prvý raz 20. novembra 1944. Nacisti postrieľali Rómov z blízkeho okolia Banskej Bystrice, najmä zo Sásova a Podlavíc. K dátumu 20. novembra 1944 je v Nemcami vedenej Knihe zaistených pri viacerých menách uvedené "prepustený". Išlo však o kamufláž. Po oslobodení pri exhumácii hromadných hrobov v Kremničke mnohých z nich identifikovali.
20. novembra 1944 v Kremničke postrieľali aj Rómov z Krupiny. V porovnaní s predchádzajúcimi prípadmi však Krupina znamená posun. Priamym iniciátorom tragického konca Rómov neboli nemecké bezpečnostné orgány, ale príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Presný počet Rómov eskortovaných z Krupiny nie je známy. Odhaduje sa od 23 do 34.
Dubnica nad Váhom a okupovaný juh
Nemecké bezpečnostné orgány na jeseň 1944 rozhodli, že v Dubnici nad Váhom bývalý pracovný tábor zmenia na zaisťovací tábor pre Rómov. Veliteľ nemeckého oporného bodu v Žiline SS-hauptsturmführer Werner Schöneman prikázal pracovníkom štátnej správy v okresoch Žilina, Púchov, Veľká Bytča, Kysucké Nové Mesto a Čadca (pokyny tiež rešpektovali v okrese Považská Bystrica vďaka gardistickému zázemiu) vypracovať zoznamy Rómov.
Na ich základe vydal Schöneman 22. 11. 1944 príkaz zaistiť ich a deportovať do tábora v Dubnici nad Váhom. Koncom decembra internovali v 16 miestnostiach 729 Rómov, z toho 250 detí. Pre nevyhovujúce hygienické podmienky vypukla v tábore epidémia škvrnitého týfusu. Problém sa vyriešil 23. 2. 1945. Nemci osadenstvo tábora za mestom postrieľali.
Rómov prenasledovali aj na horthyovcami okupovanom území južného Slovenska. Zberné tábory, odkiaľ ich odvážali do Osvienčimu alebo Dachau, boli v Košiciach a v Komárne. 23. 12. 1944 vtrhla do obce Slatina presne nezistená nemecká jednotka. Sústredila všetkých Rómov v dome Kolomana Fizika, postrieľala ich a dom zapálila. Iný prípad sa stal na sklonku vojny. Príslušníci nyilašovskej strany viedli so sebou tiež skupinu Rómov. 30. 3. 1945 v obci Trhový Majer vo večerných hodinách ju privliekli ku Klátovskému ramenu Malého Dunaja, vohnali do vody a tam postrieľali. Rozvodnený Dunaj odplavil 43 mŕtvol dospelých a 7 mŕtvol detí.
Dnes už nik nezistí, koľko Rómov v záverečnej etape Druhej svetovej vojny na Slovensku povraždili. Najmä tí, čo kočovali, neboli presne evidovaní. Rovnako sa nedá zistiť ani počet Rómov povraždených v koncentračných táboroch. Pred niekoľkými rokmi síce časopis Bojovník uverejnil informáciu, že v období vojnového slovenského štátu deportovali do nacistických koncentračných táborov 2300 Rómov, neuviedol však, či sa z nich niekto vrátil.
Autor (1951) je historik
