Zatvorená brána Východu
Nezamestnanosť. Pojem, ktorý s čoraz väčšou neúprosnosťou obklopuje našu každodennú realitu. Slovo, ktorým sa dennodenne oháňajú mnohí "hrdinovia" našej transformujúcej sa demokracie. Tí však o skutočnom obsahu tohto slova nevedia zväčša nič. Pokúsili sme sa zistiť, čo znamená nezamestnanosť v kraji za chrbtom Božím.
Veľké Kapušany. Desaťtisícové mestečko v juhovýchodnom cípe Slovenska, púhych desať kilometrov od ukrajinských hraníc, o desať viac od maďarských. Mestečko, ktorému vynikajúco prilieha prívlastok zabudnuté - na samom druhom, východnom konci republiky, osemdesiat kilometrov od východoslovenskej metropoly. Regionálne sa zaraďuje k južnému Zemplínu. Historicky je prirodzeným centrom Použia. Kto však už v ďalekej Bratislave alebo trebárs v Košiciach vie o akomsi Použí?
Čísla oficiálne a skryté
Je fakt, že prevažne maďarským etnikom obývaný južný trojuholník východného Slovenska (Veľké Kapušany - Kráľovský Chlmec - Čierna nad Tisou) nepatril nikdy, ani v časoch výstavby rozvinutého socializmu, k protežovaným regiónom. I napriek existencii ruskej ropy a plynu, napriek "najväčšiemu suchozemskému prístavu strednej Európy", ako sme kedysi prekládkovú železničnú stanicu v Čiernej hrdo nazývali, napriek existencii tepelnej elektrárne vo Vojanoch.
Pravda, keby toho všetkého nebolo, Kapušany - po maďarsky Kapos, z latinského Copus, čo znamená v podstate bránu - by na tom boli oveľa horšie a evidovaných nezamestnaných by nebolo "iba" 27,79 percenta, ako je to dnes, ale ešte viac. Napríklad okolo 40 percent, ako v susednom Chlmci. Alebo aspoň 33 percent, čo je priemerné číslo za okresy Trebišov a Michalovce. Aj v Kapušanoch sa však hovorí o akejsi skrytej, podstatne vyššej nezamestnanosti, než je tá oficiálna. Ale držme sa spoľahlivých čísel. Takže, koľko je v súčasnosti na kapušianskom vysunutom pracovisku Okresného úradu práce registrovaných pracovných miest?
Práca vopred rezervovaná
"Až jedno," prezradil nám dobre informovaný zdroj z miestneho úradu práce. Nie je to vraj nič výnimočné - odhliadnuc od verejno-prospešných prác. Podľa informácií sa na nich zúčastnil každý, ktorého v spolupráci s mestom a okolitými obcami oslovili. Nikto si vyškrtnutie zo zoznamu neriskol.
A inak? Dostať sa k pracovnému miestu je dnes v Kapušanoch a v okolí takmer nemožné. Všetky vrabce tu čvirikajú o vysokej korupcii spojenej so získavaním zamestnania. Hoci vrabce, ako i ostatní vtáci, počítať nevedia, približnú sumu odhadujú na štyridsať až stotisíc slovenských korún, podľa lukratívnosti zaradenia. Pravda, dnes už aj to je vtáčia pieseň minulosti, pretože ani na čiernom trhu práce niet čo ponúkať.
Aj keď sú iba dohady, podobne ako známe historky o pseudokonkurzoch na hranici zákonnosti, ani zdroj nepoprie jedno: u zamestnávateľov v okolí existuje neblahý zvyk, podľa ktorého voľné pracovné miesto nahlásia až vtedy, keď je už pre niekoho rezervované.
"Nechcem im však krivdiť," koriguje ma zdroj, "nedá sa povedať, že by to bolo časté." Ale ani ona nepoprie, že najmä preto, lebo ani voľné miesta nie sú časté.
Kvapka v mori
A čo rekvalifikácie, kurzy, toľkokrát omieľaná a v podstate nerealizovaná politika aktívnej zamestnanosti? Podľa Gabriela Pastornického, vedúceho oddelenia aktívnych opatrení trhu práce na Okresnom úrade práce v Michalovciach, minulý rok rekvalifikovali tridsať ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou za celý Michalovský okres! "Tento rok však rozbiehame program podpory zamestnanosti mladých do 29 rokov, podľa našich plánov by v prvej fáze projektu malo nastúpiť do rozličných firiem asi tristo ľudí, za celý rok päťsto." Z toho aspoň šesťdesiat z Kapušian. Pastornický spomína i tohtoročný rekvalifikačný kurz pre zváračov, v počte až 80 hláv. Samozrejme, všetky programy sa konajú v okresnom sídle. Hoci 29 kilometrov nie je až taká vzdialenosť, inak je to pri pohľade na cenu cestovného lístka. Kapušančania sú zato na všetkých kurzoch srdečne vítaní.
Kvapka v mori? Aspoňže tá. Za posledné desaťročie sa tu pracovné miesta nevytvorili. A ak aj áno, tak prevažne strašne platené. Ale to sa opäť musíme spýtať vrabcov. Tie s horkosťou v hlase upozorňujú, žalujú - výplaty v maloobchode ledva presahujú úroveň minimálnej mzdy! Takto tu vyzerá trh práce. A na tunajšie predavačky sa napriek tomu nemožno sťažovať. Sú jednoznačne ochotnejšie, milšie ako v pyšnej a bohatej Bratislave.
Ostatne, o Bratislave sa ani tu nehovorieva v dobrom. Obyvatelia Kapušian zazlievajú Slovnaftu, a. s., zrušenie takmer štyristo pracovných miest a odmontovanie mnohých výrobných zariadení miestneho závodu Vojany nachádzajúceho sa tesne pri elektrárni. Ťažko možno veriť ubezpečeniam ústredných pánov v Bratislave, že im na rozvoji zaostalých regiónov záleží, keď čísla a fakty hovoria inou rečou. Primátor Veľkých Kapušian Tibor Bodnár kladie isté nádeje do priemyselných parkov a do prijatia zákonov, ktoré by podobné ťažko postihnuté regióny daňovo a inak zvýhodňovali.
"Ktoré by…" Konjunktív hovorí za všetko. Tri roky z volebného obdobia sú však skoro preč. Keby istý podpredseda vlády pre ekonomiku namiesto ideologického boja za zavedenie školného bojoval napríklad za priemyselné parky, možno by takýto park bol už aj tu.
Sladký turulov spánok
V novej budove radnice ma víta sympatický primátor. Pred ňou pomník s mýtickým vtákom Maďarov, turulom, postavený "pri príležitosti 1100. výročia príchodu do otčiny," dočítame sa v slovenčine, maďarčine a nemčine. Vtedy, v roku 1996 sa tento nevinný vták stal div nie otázkou celoslovenského bytia a nebytia. Celú kauzu živila svätá horlivosť najmä Jána Čarnogurského. Pre politické vedomie Slovenska je príznačné, že to bol jediný prípad, keď sa o Kapušanoch vo veľkom hovorilo. Časom sa našla "kompenzácia" a na Použie sa v kamennej podobe nasťahoval Ľudovít Štúr. S primátorom sa však rozprávame o iných, podstatne dôležitejších veciach. Napríklad o reforme verejnej správy - veď bez väčších miestnych, správnych a finančných kompetencií ťažko hovoriť o regionálnom rozvoji, ktorý je s nezamestnanosťou tesne spätý.
"Pomohla by nám Nižňanského reforma v pôvodnom znení. Táto reforma má dve negatíva: že je strašne prepolitizovaná a že ju ľudia vnímajú iba v rovine územného členenia, počtu VÚC, sídiel. Treba jednoznačne povedať, že čím nižšie k samosprávam sa rozhodovacie právomoci dostanú, tým lepšie pre ich obyvateľov. Z tohto hľadiska je pre nás najhoršou alternatívou 3+1, o niečo lepšou 8+8, ale najlepšou 12+12. Nehovoriac o rôznych asymetrických variantoch, ktoré nemajú logiku. A nemyslíme si, že Košice alebo ktorékoľvek veľké mesto sa bude veľmi starať, čo sa deje u nás!"
Okrem toho, čím väčšie bude centrum územnej samosprávy, tým viac poslancov si toto mesto do svojho regionálneho parlamentu "odsaje". Výborným príkladom je, podľa Bodnára, Národná rada SR, v ktorej polovica poslancov reprezentuje (?) Bratislavu! Bude preto veľmi ťažké uskutočniť reformu v takom krátkom čase a pod takými politickými tlakmi, pripomína primátor.
Mesto robí vraj všetko možné pre privábenie investorov. Spomíname cezhraničnú spoluprácu. No tá zostane len fikciou, ak cesty na východ zostanú uzavreté. Maďari sú oveľa ďalej tiež v rozvoji podnikania, my sa k nim ešte musíme "vydriapať". Veľa podnikateľských aktivít sa po roku 1990 nieslo v znamení nevyhnutnosti, keď tisíce stratili prácu a skúsili si to sami. Prišla éra tzv. butikovej demokracie, potom sa založili drobné obchodné firmy. No je veľmi ťažké podnikať tu, v tomto prostredí, kde sa všetky cesty končia.
Sklotexácke peripetie
Nazrime do podnikovej sféry. Tretím najväčším zamestnávateľom v okolí je vojanský Sklotex, a. s., od februára v konkurze. Zložitosť vlastníckych vzťahov a (re)privatizačnej histórie, ako aj celý osud tohto podniku so sídlom v Revúcej sú pre obdobie budovania slovenského kapitalizmu príznačné. Ing. Ondrej Gočaltovský, od apríla 1998 riaditeľ LTZ, s.r.o. Revúca, a súčasný generálny riaditeľ Sklotexu Plus, s.r.o., je plný hnevu na "tých hore":"Vážení páni politici nám vykladajú, že je tu možnosť oživovať podniky, ale my potrebujeme prevádzkový kapitál - a ten máme odkiaľ zobrať? To nám nikto nepovie! Máme ošetrené trhy, kontrakty, svoju výrobu vieme predať, no máme veľký problém zohnať nejakých desať miliónov prevádzkového úveru alebo záruky! Veď nech potom prídu skontrolovať, že my tie peniaze dáme na materiály, do výroby, na reprodukciu, že ich účelne využívame."
V Sklotexe Plus sa vyrábajú sklenené tkaniny, ktoré slúžia pre stavebný priemysel v podobe tepelných a zvukových izolácií. 80 percent výroby smeruje za hranice, do Ruska, Nemecka, Česka, Poľska - potrebnú surovinu dováža firma z tých istých krajín. Neviditeľná ruka tržnej anarchie pracuje s istotou.
"Štát, vláda by sa mali starať, aby sa nezamestnanosť a pridaná hodnota vytvárala tu, aby sa nevyvážali suroviny a tie isté sa dovážali zvonka, za podstatne horších podmienok a so sedem- percentným clom! Toto nie je komunizmus ani socializmus, toto je normálna trhová stratégia, a podpora zamestnanosti vo vlastnom štáte! Každý to robí, len my nie," konštatuje rozhorčene Ing. Gočaltovský.
V súčasnosti pracuje vo vojanskom Sklotexe Plus 119 zamestnancov, čo je asi o 250 menej, ako za čias národného podniku Lykové textilné závody v roku 1989. Mimochodom, terajšia vyťaženosť vojanského závodu je asi 50-percentná, hoci tá sa veľmi ťažko určuje. V každom prípade však jedna výrobná hala zíva prázdnotou. Pri otázke na priermerné mzdy počuť Gočaltovského smutný povzdych: "Asi tých osemtisíc hrubého..."
Fúkanie a puška
Ani s fungujúcimi podnikmi to nie je práve ideálne. Pravda, v tých je priemerná mzda 1,5 až dvakrát vyššia. O možnom prepúšťaní sa hovorí vždy a všade, nečudo, že mesto je doslova obliehané strachom a málokto sa chce vyjadrovať k "nebezpečným veciam". SPP stoja pred privatizáciou a tá skoro vždy znamená i tzv. racionalizáciu, znižovanie stavov. Svojrázny, vysoký tón kompresorovej stanice plynárov však Kapušany isto neopustí. Osobitným prípadom sú železnice. Ak v súvislosti s nimi ktosi hovorí o prezamestnanosti, dokazuje svoju nekompetentnosť. Áno, možno je priveľa úradníkov, manažérov, byrokratov. Ale robotníkov rozhodne nie, naopak.
"Dnes máme toľko roboty, ako pred nežnou revolúciou, a robíme to s polovicou zamestnancov," upozorňuje mladý železničiar, ktorý pracuje v Čiernej. Rozpráva o abnormálnom pracovnom strese, vypätí, nervozite, o krutosti šéfov. V minulých rokoch nebolo zriedkavosťou ani prepustenie niekoho, komu pri nástupe do práce namerali hoci kvapku alkoholu - bez upozornenia, bez možnosti nápravy! Presne takýto prípad sa pred dvoma rokmi skončil tragédiou. Arogantného dopravného námestníka zastrelil vyhodený, krajne zúfalý posunovač.
Práca zušľachťuje
Všeobecná bieda nezamestnaných i zamestnaných, odhliadnuc od nezanedbateľnej vrstvy robotníckej aristokracie, sa v Kapušanoch prejavuje mnohorako. Či už máme na mysli vysokú koncentráciu osobných áut s dvojtaktným motorom z bývalej NDR (Trabanty, Wartburgy), často poháňaných všelijakými nelegálnymi a nekvalitnými, zato lacnejšími kvapalinami, následný hluk, zvýšené emisie a smrad alebo katastrofálny stav miestnych komunikácií, na ktorých opravu mesto vraj nemá. Neustále rozširovanie tzv. krčmovej kultúry nie je len tunajšou špecialitou. Ani organizovaný zločin, hoci ten kapušiansky bol ešte nedávno široko-ďaleko známy, ani bezperspektívnosť, apatia, nie veľmi kreatívne využívanie voľného času najmä nezamestnanou mládežou.
Apropó, krčmy. Pardon, bary, hostince, espressá. Ich slabá disciplína platenia desaťpercentných daní z alkoholu a cigariet voči mestu nie je tajomstvom. Opäť celoslovenský problém!
"Som presvedčený, že nás krčmári okrádajú. Ako je možné, že v hostinci, kde sa obráti množstvo ľudí, priznajú 40 korún dane denne a v hostinci s polovičnou premávkou desaťkrát toľko? Nemôžeme to však účinne kontrolovať. Mnohé mestá sú na tom ešte horšie," prezrádza primátor Bodnár. Zvláštne. Jedno z najvýnosnejších lokálnych odvetví má problémy s platením daní...
Keď sa deň nekončí ako pracovný
Je však v Kapušanoch všetko také čierne? Existuje tu predsa perfektne fungujúci domov dôchodcov, rozšíril sa počet zdravotných ambulancií (pred rokom 1989 sa za istými špecialistami muselo chodiť do Chlmca), elektrárne si postavili prekrásnu plaváreň slúžiacu i mestu. Stačí to však na dôstojnú perspektívu? Podľa množstva mladých ľudí bez rodinných záväzkov, nie. Tí utekajú preč, do väčších miest, ba až do Rakúska, Švajčiarska, Anglicka.
"Najsmutnejšie je, že mladú generáciu nevieme udržať. Ako všade. S bytmi sa síce má niečo pohnúť, ale prácu im z vlastných síl, bohužiaľ, nemôžeme dať," konštatuje primátor a dodáva: "Naše možnosti sú veľmi obmedzené."
Píše sa 26. apríl 2001. Severne, za jednotvárnou rovinou Východoslovenskej nížiny sa nesmelo črtá pohorie Vihorlatu. V zanedbanom, zabudnutom mestečku, plnom vľúdnych, spontánnych, hoci chudobných a ubitých ľudí, sa končí ďalší deň. Žiaľ, iba pre časť z nich pracovný.
Autor (1970) je publicista
