Ukrajinský reparát
V posledných hodinách moratória pred ohlásením výsledkov druhého kola prezidentských volieb mohli Ukrajincov potešiť akurát tak správy o vyčlenení dostatku finančných prostriedkov na prípravy ME vo futbale 2012 (organizovaných spolu s Poľskom) a o skompletizovaní ukrajinskej ekipy na zimnú olympiádu v Kanade... Ostatné správy občanom veľa pozitívnej energie nedodávali a vrcholiaca volebná kampaň im akurát tak – povedané športovou terminológiou – dvíhala adrenalín... Napokon však voliči rozhodli... Po takých ner(o)vných voľbách vyznieva táto obligátna floskula politikov z úst víťaza Viktora Janukovyča priam ako uznaná legitimita jeho novej pozície. Z úst porazenej Julie Tymošenkovej ako nepresvedčivá výhovorka, ba možno výčitka voličom... Azda preto malo byť najväčšie kyjevské námestie – povestný Majdan – vzápätí po oznámení výsledkov priestorom recidívy (alebo skôr reparátu) „oranžovej revolúcie“. Lebo veď aj pred piatimi rokmi sa masa oranžových prívržencov Viktora Juščenka postarala – doslova „na ulici“ – o budúci osud oboch aktérov. Spochybňovaného víťaza Janukovyča vyšachovalo po preukázaných volebných podvodoch až vynútené tretie kolo a z pôvodne porazeného Juščenka sa na päť rokov stal suverén krajiny. Ukrajinci jasali, že im sľúbil garantovať ešte len tušené plody tejto ojedinelej revolúcie – najmä stabilitu a prosperitu krajiny. Netreba zabúdať, že k víťazstvu mu významne dopomohla sila koalície s voličským táborom Julie Tymošenkovej v stotožnenom prodemokratickom i prointegračnom smerovaní Ukrajiny! Komu však pripísať, ak zrazu môže byť všetko inak? Zrazu? Kdeže! Päť zmätených rokov permanentnej vnútropolitickej nestability striedavo dirigovali či spôsobovali Juščenko, Janukovyč, Tymošenková... Len tak mimochodom – Juščenkov predchodca v úrade Leonid Kučma, ktorý sa tentoraz ponúkol podporiť Janukovyča, vyriekol pritom aj nežičlivé proroctvo, že po týchto voľbách nebude mať Ukrajina ani stabilitu, ani prosperitu. Po ich prvom kole bolo jasné predovšetkým to, že Viktor Juščenko nielenže premrhal kapitál dôvery svojich prívržencov z tábora „oranžovej revolúcie“, ale že zneslávnil aj svoju krajinu. Za príliš veľa prakticky nesplnených Juščenkovych sľubov z rezervoáru demokracie, slobody, vlády práva, trhovej ekonomiky i prointegračnej orientácie, čo s údivom a nepokojom registrovalo aj empatické demokratické svetové spoločenstvo, nad ním napokon voliči s dešpektom „zlomili palicu“ a poslali ho do politického dôchodku a možno aj do zabudnutia. Posledné dni v úrade sa Juščenko len trpko prizeral frustrácii a dezorientácii voličov pri dvojici pretendentov na prezidentský post, za ktorých sa vraj, ako to pri odchode z volebného lokálu nezabudol príkro označiť, musia hanbiť všetci Ukrajinci. Vráťme sa ešte k bizarným momentom pred druhým kolom. Janukovyč akoby svojej prisilnej súperke Tymošenkovej (hoci mal nad ňou značný 10-percentný náskok) zakontroval, lebo po sérii svojich sľubov stability na poslednom povolenom mítingu zvolal „K tomu nám pomáhaj!“ V snahe zlikvidovať svoj handicap totiž sebavedomá a očarujúca Julia totiž pred druhým kolom volieb zapojila do mítingového komparzu aj duchovenstvo. A jednostaj sa križovala – aj pred televíznym duelom (ktorý sa napokon nekonal), aj počas sugestívnej mítingovej „Modlitby za Ukrajinu“ a napokon aj vo volebnej miestnosti v Dnepropetrovsku (kde dominovala podpora súperovi)... Nuž aj taký inovačne a pokorne „zduchovnelý“ mal byť finálny volebný marketing, hoci z úst oboch nezmieriteľných rivalov odznelo v eskalovanej vzájomnej prekáračke všeličo až nekresťansky hriešne! Až natoľko, že z najtesnejších výsledkov volieb by neinformovaný mohol vydedukovať akurát len pochybnosť, či ich teda nad „krásnou klamárkou“ vyhral „zbabelec“, alebo kto a prečo je víťazom? Podľa znalca domácej scény politológa Volodymyra Fesenka z Penta Centra budú v nadchádzajúcich dňoch potenciálnymi „ihriskami“ takmer nerozhodnutého prezidentského súboja parlament (obštrukcie aj vydieranie predčasnými parlamentnými voľbami) aj súdy (žaloby a verdikty v sporoch aj právna expertíza narýchlo novelizovaného volebného zákona), médiá (adorovanie, či osočovanie kandidátov a ich stúpencov) a ešte aj „ulica“ (protestné mítingy a štrajky). Čo k takému, priam konfrontačnému scenáru, dodať? Čo vlastne Ukrajincom želať? Ich krajina – Ukrajina – má znovu tú istú úlohu ako pred piatimi rokmi. Čaká ju reparát úsilia o stabilitu a prosperitu! Epitaf oranžovej revolúcie už začne tesať sám vyznávač tejto metafory, prezident Viktor Janukovyč – na čele štátu, naďalej zápasiaceho o svoju identitu i perspektívu.
