Ako preraziť pancier vlastného ega
Osobnosť sa vníma odlišne v bežnom a publicistickom vyjadrovaní, než v psychológii. V prvom prípade sa predstavuje človek, ktorý vo svojom odbore získal dominantné postavenie, neprehliadnuteľné úspechy. Napríklad osobnosť kultúry, športu, politiky a podobne. V psychológii pod pojmom osobnosť rozumieme relatívne stálu (ale v čase ustavične sa meniacu) štruktúru schopností, vlôh, vlastností indivídua, ako je intelekt, pamäť, vôľa, cieľové zameranie.
Na rozdiel od bežného vyjadrovania tu vôbec nevyznieva ako paradox, keď hovoríme o osobnosti infantilnej, nezrelej, málo štrukturovanej, alebo dokonca aj o oligofrénnej. Psychologická "osobnosť" je bipolárna. Na druhej strane tohto kontinua sa nachádzajú osobnosti geniálne, teda - osobnosti.
Pokiaľ ide napríklad o osobnosť športu, tak automaticky asi nepredpokladáme, že by malo ísť súčasne aj o intelektuála. Pri osobnostiach z oblasti vedy a kultúry by sme, naopak, určitý punc intelektuálnosti očakávali. No aj vynikajúci vedec môže byť obmedzený úzkym okruhom svojho vedeckého záujmu, za hranice ktorého nevidí, alebo nechce vidieť. Bolo by to zbytočné rozptyľovanie pozornosti.
Spisovateľ a básnik môže svoju potenciálnu intelektuálnosť utopiť v bohémstve. Vôbec nemusia uvažovať o problémoch človeka, o perspektívach ľudstva, nemusia mať nadhľad a rozhľad. Intelektuál okrem toho, že sa prejavuje ako nadaná alebo geniálna osobnosť, prezentuje aj širšiu štrukturáciu. Nie je otrocky zapriahnutý v jarme svojho úzkeho profesionálneho záujmu. Prejavuje sa slobodou uvažovania, tvorivým presahom, uvažuje o dôs1edkoch vlastnej činnosti, stelesňuje ideu univerzálneho subjektu. Takéto osobnosti bývajú kontaktnou spoločnosťou buď vášnivo prijímaní, alebo rovnako ohnivo zatracovaní.
"Osobnosť" versus intelektuál
Posledné desaťročia výrazne zmenili štruktúru spoločenského uvažovania. Doba konzumu a unifikácie likviduje intelektuálov už v embryonálnej podobe. Osvietenosť, šírku rozhľadu, flexibilitu a tvorivosť obetujeme na oltár výkonnosti. Tú nám zabezpečuje čo najužšia špecializácia. Výkonnosť je priorizovaná všade, dokonca aj v citovej oblasti, kde sa láska degraduje len na sexuálne atlétstvo.
Dnešní spisovatelia môžu už len závidieť popularitu Markovi Twainovi, Jackovi Londonovi, či G. B. Shawovi, lekári medializáciu Alberta Schweitzera, či Christiana Barnarda, vynálezcovia môžu závidieť spoločenský ohlas Edisona, vedci Einsteina. Masmédiá dnes prefabrikujú osobnosti úzkoprofilové, konzumná mentalita si žiada produkty na jedno použitie, ktoré možno hneď zahodiť ako odpad. Tieto nové kádre už nie sú intelektuálmi. Nereflektujú svet v širších dimenziách, neponúkajú originálne myšlienky, s ktorými by sa mohla spoločnosť a svetská moc konfrontovať. Sú "konštruovaní" na dosahovanie čo najväčšej výkonnosti definovanej dokonalým vzťahom imput/output (vstup/výstup).
Kým intelektuála, skutočného mysliteľa charakterizuje sloboda ducha, masmédiami vytvorená osobnosť je vazal. Aj keď nemá presné inštrukcie, ako konať, musí ich čo najpresnejšie predvídať, aby vyhovel tým, ktorí z neho osobnosť urobili a ktorí ho na výslní popularity udržujú. Masmediálnym manipulátorom nerobí problém detronizovať ho. Z "osobnosti" urobiť nulu. Stačí presne cielená kampaň a nezachráni ho ani prípadná priazeň ľudu. Tá je neobyčajne vrtkavá. Najskôr kričia: "Hosana!", a hneď nato: "Ukrižuj ho!" Zbožňovaním niekoho akoby sme komplementárne ponižovali seba. Platí tu dokonca priama úmera. Čim viac bol niekto zbožňovaný, o to oduševnenejšie bude zatracovaný.
Takéto jednohubkové osobnosti "koho chlieb jedia, toho pesničku spievajú". Očakávať od nich objektívnejší pohľad je nerozumné, uhol a prizma pohľadu je u nich vždy stranícka. Je to výrazne retardačný činiteľ. Vo vazalskom postavení stráca aj potenciálny intelektuál schopnosť generovať originálne myšlienky. Nech by sa tváril akokoľvek nezávisle, sám sa degradoval na hlásnu trúbu určitej ideológie a záujmov svojich stvoriteľov. Ak človek iba zriedka môže robiť to, čo chce, tak ešte zriedkavejšie môže chcieť, čo chce. Akákoľvek integrujúca filozofia dostala rozchod. Bola privatizovaná do mnohých osobných šuplíkov a stala sa utilitárnym prostriedkom technológie úspechu a moci. Sokrates by dnes sotva získal grant z nejakého fondu.
Podenkový svet
Do módy prichádzajú knihy, ktoré sú zbierkami klebiet. Autobiografie píšu tridsiatnici, sú vysoko hodnotené podľa počtu vydaných a predaných výtlačkov. Kapitalizmus, do ktorého sme sa vrhli, má svoju politiku kultúry. Je to kultúra technovedy a vedotechniky, nerozlučne zrastená s ekonómiou. Zákon trhu pohlcuje slobodu ducha a nad tým všetkým vládne ohlupujúca odiózna reklama. Vedecký objav sa hodnotí podľa čo najrýchlejšieho realizovania a úspechu na trhu. Podobné kritériá platia aj pri masmediálnej výrobe osobnosti. Anticipujú spoločenskú objednávku a podľa toho ušijú osobnosť na mieru.
Veková štruktúra týchto "osobností" sa čoraz viac stláča do mladšieho vekového rozmedzia. Skúsenosť starcov zaostáva za galupom času, za súčasnými potrebami. Chceme osobnosti, na ktorých s úľubou spočinie oko. Ucho si treba radšej zapchať, nielen pre bezobsažnosť a konjukturálnosť ich prejavov, ale aj preto, že strácame schopnosť dorozumieť sa. Hovoríme síce o tom istom, ale jeden je na rovine o klamstve a pravde, druhý o škode a osohu. Vyfabrikované osobnosti sa stávajú identifikačnými vzormi pre mládež.
O koho tu ide, môžeme vidieť v televíznych reláciách typu Smotánka. Miliardár, ktorý svoje bohatstvo nemohol získať poctivo, zvedená a opustená krásavica, ktorá píše pamäti o svojom bohatom milencovi, osobnosťami sú napríklad "rosničky" - pekné dievčatá, ktoré nám predpovedajú počasie, menej pekní meteorológovia už osobnosťami nie sú. Posledný príklad vlastne ilustruje mechanizmus vzniku "osobností". Oprávnene sa môžeme pýtať, kto je osobnosťou. Ten, kto bezmyšlienkovito opakuje, čo sa mu predložilo, kto sa podriaďuje diktátu straníckych aparátov, alebo ten, kto samostatne rozmýšľa a pre svoje myšlienky je ochotný niesť vlastnú kožu na trh?
Výroba individualít
Tento etický problém je smutnou kapitolou našich politických osobností dnes i v minulosti. Počas reálneho socializmu sme si zvykli na mentálne nie vždy dostatočne fundovanú stranícku šľachtu. O tom, že často išlo len o zištné identifikovanie sa so žiadanou ideológiou, svedčí aj počet bývalých nomenklatúrnych kádrov, ktorí sa opäť ocitli pri moci. Okrem pozitívnej transformácie zmýšľania v tranformujúcej sa spoločnosti je to aj preto, že pri tvorbe "politických osobností" sa nezmenil spôsob, technológia ich výroby. Iba za jedny politbyrá nastúpili iné a, samozrejme, aj rôzne lobistické skupiny.
Samodelegovanie s afirmáciou mocných je základom. Voličský dav už ľahko spracuje intenzívny brainwashing masmédií. A tak napriek predsa len väčšej konkurencii, človek často žasne nad tým, kto všetko sa cíti byť povolaný nám vládnuť. Za úvahu stojí aj poznatok, že výrobcom osobností sa skutočné osobnosti ako polotovar ani nehodia. Treba ich čo najrýchlejšie z výrobného pásu odstrániť. Slovenská politika má dosť takýchto príkladov. Štefánik, Dubček, Mečiar.
Áno, aj ten posledne menovaný je osobnosť v pravom slova zmysle. Neuvádzam k nej znamienka plus alebo mínus. Veď oslovuje nielen približne štvrtinu obyvateľstva, ktorí mu fandia, ale tiež takmer celý zbytok, ktorých irituje a ktorých traumatizuje predstava, že by sa mohol vrátiť k moci. Sú to všetko typy sebautvárajúce, ktoré však potrebujú silné zázemie, vplyvný politický lobing, aby boli dotvorené. Ani v tomto sa nič nezmenilo, len sme sa obrátili o 180 stupňov. Čelom vzad!
Kauza Havel
Treba povedať, že mediálne a prevažne zvonka bola dotvorená aj osobnosť Václava Havla. Mnohí si ešte pamätáme, že na prvých nežnorevolučných manifestáciách sa ozýva1o "Dubček na hrad!" Ani dvadsaťročné informačné embargo ho nevykorenilo z vedomia (i sŕdc) ľudí. Havel bol aj napriek masívnemu forsírovaniu zo Západu prijímaný rozpačito a chladno. Až keď veľký mediálny matador Tigrid zamedzil Dubčekovi vstup na balkón Melantrichu a upozornil Pražanov na Havla, sa situácia začala meniť.
Psychológia českého národa, možno aj pre svoju geografickú pozíciu (obkľúčenie nemeckým etnikom od moravských Sudet až po Viedeň), obsahuje v sebe veľa vychytralosti, flexibility a treba povedať, že aj konjukturálnosti. Vedia sa veľmi rýchlo zorientovať, odkiaľ fúka vietor. Napriek tomu, že Havlove hry ešte ani dnes nie sú hitmi v českých divadlách, jeho úvahy nelámu rekordy na knižnom trhu, spoločnosť Havla prijala s určitou konjukturalistickou noblesou. Keď je dobrý pre Západ, je dobrý aj pre nás.
Zdá sa, že slovenskej národnej náture takáto flexibilita chýba. Napriek tomu, že obraz Havlovej osobnosti bol masmediálne výdatne podporený, v žiadnom prípade mu rozmer intelektuálnosti uprieť nemožno. Myslí svojou hlavou, je originálny, uvažuje koncepčne s presahom do budúcnosti, nebojí sa jednať nekonvenčne. Jeho intelektuálnosť sa možno trocha svári s jeho bývalým bohémstvom. Ale to sa predsa dá vyretušovať. Možno aj jeho zásluhou nie je česká politika poznačená toľkou servilnosťou, ako tá súčasná slovenská. So širokým konsenzom prijímaná osobnosť dokáže vtlačiť pečať určitému spôsobu koexistencie. Človeku sa niekedy vkrádajú také myšlienky, akými cestami by sa uberala tunajšia politika, keby sa slovenským prezidentom stal Dubček. Dovolil by si Mečiar proti nemu postupovať rovnako, ako proti Kováčovi?
Komplex lokajstva
Z porobeného národa osobnosti odčerpával ten, ktorý mu vládol. Slováci majú na to krásne pomenovanie - janičiar. Presadenie sa prostredníctvom "tých druhých" môže byť hlboko fixované v národnom povedomí. Na jednej strane môže prostredníctvom pocitu viny blokovať rozvoj osobnosti, a teda približovanie sa do toho cudzieho košiara. Pre národne slabšie uvedomelé osobnosti to predstavuje určitý rámec sebarealizácie. V súčasnosti sa to v našej politike prejavuje akcentáciou toho, "čo chcú tí druhí". Ak sú mnohí Slováci poznačení komplexom lokajstva, ja to na jednej strane prejavom zotrvačnosti spoločenského vedomia, na druhej je úprimná snaha o integráciu.
Dnes, keď už máme svoj štát, situácia by sa mala postupne meniť. Priblížil sa spoločenský rámec, v ktorom sa môže osobnosť prejaviť. Situáciu však výrazne komplikuje strohý fakt, že štátotvorne sme prepásli časy, keď cieľom snažení osobnosti, najmä intelektuálov, bol vlastný národ, vlastný štát. Proces približovania rámca uplatnenia postupoval ďalej, až zastal na hraniciach ega. Cieľom snažení mnohých našich "osobnosti" už nie je spoločnosť, národná pospolitosť, štát, ale len ona sama. Ak niekedy vznešené slová ako štát, národ používajú, tak len ako kamufláž pre svoju utilitárnu orientáciu.
Nárast egocentrizmu opätovne pôsobí protiintelektuálne. Ten, kto nedokáže preraziť pancier vlastného ega, stráca šancu stať sa ozajstnou osobnosťou. Intelektuálov však každé národné spoločenstvo potrebuje. Preto by hádam bolo vhodné postupne vytvárať lepšie podmienky na ich vývoj. To neznamená vyrovnávať im cesty. Ozajstné osobnosti často rastú na prekonávaní prekážok a nepriazeň šťasteny. Malo by ísť o štrukturáciu pozitívneho rámca, v ktorom je prepotrebná zmena postoja. Intelektuál, ozajstná osobnosť, už nemusí byť vnímaný ako potenciálny dezertér z národného spoločenstva, ale naopak, ako ten, kto je pre jeho rozkvet ochotný obetovať všetky sily.
Autor (1942) je klinický psychológ a spisovateľ
