Prezident, a nielen on, sa hnevá
Štátnici sa delia na tých skôr filozofujúcich, ktorí sa často dopúšťajú hlbokých myšlienok, no skutočné činy im unikajú, akoby prstami načreli vodu. Iní chcú byť zase viac praktickí, keby mali vysedávať na všelijakých ideologických seansách, asi by ich mrle zožrali.
Rudolf Schuster k prvému typu štátnikov jednoznačne nepatrí. Hoci prezident by nemal byť na okrasu iba ako sojčie pierko na poľovníckom klobúku, predsa len by v ňom mal byť aj kus vizionára, nadčasového analytika, ktorý by sa síce staral aj o problémy obyčajných občanov, ale nad malichernými chybami iných by sa mal prinajmenšom vo významných prejavoch povzniesť.
Menej pohodlná rola
Nech sa už o Schusterovej minulosti popísali všelijaké horory, bol a vždy bude činorodý človek, čo je u primátora vlastnosť nielen vítaná, ale nevyhnutná. Veď aj vďaka tomu Košice vyzerajú inak ako, povedzme, Bratislava. Napokon, i tej po nástupe do najvyššej ústavnej funkcie pomáhal. Neskôr - a vlaňajšia choroba k tomu prispela - si uvedomil, kam siahajú jeho právomoci, čo sa mu osobnou iniciatívou podarí posunúť dopredu a čo nie. A to nielen z právneho hľadiska, ale celej zabehanej politickej scéney na Slovensku. Možno si pred tým, ako sa uchádzal o svoj post, dobre nepreštudoval Ústavu, ale skôr sa priveľmi spoliehal na vlastný imidž a bohaté skúsenosti, že sa mu podarí rozprúdiť stojaté vody okolo zaužívaného chápania podceňovanej úlohy prezidenta SR. Neprerazil. Jeho bývalí koaliční partneri mu to dali drsne pocítiť.
Stál preto - podobne ako pred siedmimi rokmi jeho predchodca Michal Kováč, hoci v tomto prípade porovnanie pokrivkáva - pred dvojakou voľbou: bude držať ústa a krok a popri protokolárnych povinnostiach sa sústredí na zveľaďovanie Prezidentského paláca a priľahlej záhrady, alebo sa bude proti tomu urputne brániť. Každý, kto Schustera trocha pozná, vie dobre, že si vyberie druhú, menej pohodlnú rolu. Iná vec je, ako sa jej zhostil. Už niekoľkokrát sme sa stali svedkami prostredníctvom televíznych šotov, novinárskych rozhovorov, či útržkov z agentúrnych správ jeho zatrpknutých sťažností na politických kolegov. Niekedy to pripomínalo až samooplakávanie, čo autorite hlave štátu určite nepridalo. Vyvrcholilo to minulý piatok v parlamente.
Urazená márnomyseľnosť
Hádam iba Schuster dokáže posúdiť, koľko príležitostí dal predsedovi vlády na vzájomné neformálne stretnutia, na nápravu štýlu vládnutia a mnohých chýb, ktoré vari okrem Mikuláša Dzurindu už každý objavil. Možno je prezident alergický na nesplnené sľuby, na optimistické rečičky o ružovom dnešku, keď denne dostáva informácie o zúfalstve nezamestnaných, zhoršujúcom sa sociálnom postavení obrovskej masy obyvateľstva, o pochybných krokoch v privatizácii, či arogancii štátnych úradníkov všetkých stupňov. Nie náhodou je podľa výskumu verejnej mienky vyše 70 percent ľudí nespokojných so súčasnou vládou a viac ako 60 percent prezidentovu správu o stave republiky schvaľovalo, lebo im hovoril z duše tak, ako to oni vidia, ako to vidia odborári, ZMOS, podnikateľské a stavovské organizácie. Darmo sa pri prejave viacerí členovia vlády uškŕňali. Dajako veľmi rýchlo sa obrnili pancierom neprístupnosti akejkoľvek kritiky. Urazená márnomyseľnosť štátnikov na jednej ani na druhej strane nemá miesta.
Či sa to niekomu páči a či nie, Schuster hovoril pravdu. To napokon nik nespochybnil. Ak sa to niekomu nepáčilo, tak skôr ako a pri akej príležitosti zazneli tieto ostré slová. Škoda, že správa bola iba výpočtom viac-menej známych problémov, že neposkytla aspoň bežnú analýzu toho, čoho sme, žiaľ, svedkami. V iných pasážach si jej autor mohol zahryznúť do jazyka, povedať to niekomu medzi štyrmi očami a namiesto toho sa radšej venovať vízii Slovenska na najbližšie obdobie. Veď o nevyhnutnosti prijatia štátnej doktríny sám tiež len hovorí dobré dva roky. Zo záveru sme sa dozvedeli, že vláde a premiérovi treba dať ešte šancu do konca tohto volebného obdobia. Kto bude potom poldruha roka politicky spolunažívať s prezidentom Schusterom, ťažko odhadnúť. Isté je iba jedno - súčasná vládna koalícia to nebude.
