Impérium ako najvyššie štádium imperializmu
V čom sa systém ovládnutia sveta kapitalizmom líši od imperializmu, ako ho definovala marxistická tradícia? Na aké ekonomické, technologické, sociálne a politické transformácie sveta tento vývoj odpovedá? A aké to má dôsledky pre štáty západné, tranzitívne a štáty tretieho sveta? Týmito zásadnými otázkami sa zaoberá Impérium. Kniha, ktorú napísali Američan Michael Hardt a Talian Toni Negri, vyšla nedávno vo francúzskej verzii. Jej originálne, často až provokatívne tézy si zaslúžia pozornosť.
Základom knihy Empire, ktorú som napísal štvorručne s Michaelom Hardtom, sú dve myšlienky, ktoré mi napadli medzi vojnou v Perzskom zálive a Kosovskou vojnou. Prvá: niet globálneho trhu (v tom zmysle, ako sa mu hovorí od pádu Berlínskeho múru, totiž nielen ako makroekonomická paradigma, ale aj ako politická kategória) bez právneho rámca, a tento nemôže existovať bez moci, ktorá zaručuje jeho účinnosť. Druhá: právny rámec svetového trhu (ktorý voláme "imperiálnym") neoznačuje len novú formu najvyššej moci, ktorú sa snaží organizovať. Znamená aj sily života a neposlušnosti, produkcie a triedneho boja, ktoré sú nové.
Nový svetový poriadok
Medzinárodné politické skúsenosti od pádu Berlínskeho múru túto hypotézu úplne potvrdzujú. Je teda čas na ozajstnú diskusiu a experimentálne preverenie konceptov (lepšie by bolo povedať: spoločných mien), ktoré navrhujeme, aby sa, vychádzajúc z novej organizácie svetovej moci, obnovila politická a juristická veda. Len blázon by mohol popierať existenciu aktuálneho globálneho trhu. Stačí sa prejsť po internete a presvedčiť sa, že tento globálny rozmer trhu reprezentuje nielen originálnu formu svedomia, resp. horizont dlhej praxe predstavivostí (ako nám to rozprával Fernand Braudel v súvislosti s renesanciou), ale naozaj súčasnú organizačnú štruktúru. Ba ešte viac: je to nový svetový poriadok.
Svetový trh sa zjednocuje politicky okolo toho, čo sa oddávna vždy považovalo za znaky suverenity: vojenská, peňažná, komunikačná, kultúrna a jazyková moc. Vojenská moc sa javí tak, že len jedna autorita ovláda všetky druhy zbraní, vrátane jadrových; peňažná moc je podložená existenciou hegemonickej meny, ktorej je podriadený celý rozmanitý svet financií; komunikačná moc znamená triumf jedného kultúrneho modelu, nakoniec jedného celosvetového jazyka. Toto usporiadanie je supranacionálne, svetové, totálne. Voláme ho impérium.
Koniec národného štátu
Túto imperiálnu formu vlády však treba odlišovať od toho, čo sa počas storočí nazývalo imperializmom. Pod týmto výrazom rozumieme expanziu národného štátu mimo svojich hraníc, vytváranie kolonialistických vzťahov (často zastieraných predstieraním modernizácie) na účet národov, ktoré dosiaľ nemali nič spoločné s eurocentristickým procesom kapitalistickej civilizácie, ale aj štátnu, vojenskú a hospodársku, kultúrnu, ba i rasistickú agresivitu silných štátov voči slabým.
V súčasnej imperiálnej fáze už niet imperializmu. Alebo, ak pretrváva, je to prechodný stav na ceste k cirkulácii hodnôt a moci v rozsahu celého impéria. Niet už ani národného štátu - chýbajú mu tri základné charakteristiky suverenity: vojenská, politická a kultúrna moc, ktorých sa zmocnili alebo ich zničili centrálne moci impéria. Takto sa stráca a prestáva existovať podriadenosť bývalých koloniálnych štátov voči ich imperialistickým materským národným štátom, ako aj voľakedajšia imperialistická hierarchia kontinentov a štátov. Všetko sa to reorganizuje podľa potreby nového unitárneho horizontu impéria.
Prečo nazývať impériom (a trvať na novosti juristickej formuly tohto výrazu) to, čo by sa dalo jednoducho považovať za americký imperializmus obdobia po páde múru? Na to odpovedáme jednoznačne: v rozpore s tým, čo tvrdia poslední prívrženci nacionalizmu, impérium nie je americké. Nakoniec, v priebehu svojej histórie boli Spojené štáty oveľa menej imperialistické ako Briti, Francúzi, Rusi, alebo Holanďania. Nie, impérium je jednoducho kapitalistické: je to svetový poriadok "kolektívneho kapitálu", je to moc, ktorá vyhrala občiansku vojnu 20. storočia.
Biť sa proti impériu v mene národného štátu je teda prejavom úplného nepochopenia skutočnosti nadnárodného komanda, jeho imperiálnej formy a jeho triedneho charakteru: je to mystifikácia. V impériu prispievajú ku "kolektívnemu kapitálu" americkí kapitalisti, takisto ako ich európski partneri, ale i tí, čo svoje bohatstvo budujú na ruskej korupcii (arabskí šejkovia alebo boháči z Afriky či z Ázie, ktorí si môžu dovoliť posielať svoje deti na Harvardskú univerzitu a svoje peniaze na Wall Street).
Rovnováha funkcií
Isteže, najvyššie americké úrady nemôžu odmietnuť svoju zodpovednosť za imperiálnu vládu. Spolu s Michaelom Hardtom si však myslíme, že je tu určité podielnictvo. Formovanie amerických elít v súčasností i do značnej miery závisí od multinacionálnej štruktúry moci. "Monarchická" moc amerického prezidentstva podlieha vplyvom "aristokratickej" moci veľkých medzinárodných konglomerátov - či už finančných alebo produkčných. Súčasne musí brať do úvahy tlaky chudobných národov a závislostnú funkciu robotníckych organizácii, skrátka, "demokratickej" moci reprezentantov vykorisťovaných a vylúčených tried obyvateľstva.
Na tom sa zakladá naša reaktualizácia definície imperiálnej moci v zmysle Polyba (približne v rokoch 210 - 126 pred n. l.), hlavného historika víťazstva Ríma nad Kartágom a rímskej expanzie na Orient, ktorý sa ako svedok snažil vysvetľovať historické udalosti pragmaticky. Ten by pridal k americkej ústave dodatok umožňujúci rozvíjať na celosvetovej úrovni množstvo spôsobov jej vlády a integrovať do vlastnej dynamiky konštrukciu celosvetového verejného priestoru. Chýrny "koniec dejín" predstavuje práve túto rovnováhu funkcií kráľovskej, aristokratickej a demokratickej vlády, ako ju určuje americká ústava, ktorej platnosť sa imperiálnym spôsobom rozšírila na celú sféru svetového trhu.
Čím je poriadok účinnejší, tým je totalitárnejší
V skutočnosti je celý rad chúťok impéria vládnuť úplne iluzórny. To však nebráni jeho juristickému, politickému a svojbytnému poriadku, aby bol nad všetky pochybnosti účinnejší - a, samozrejme, totalitárnejší, ako všetky tie vládne formy, ktoré mu predchádzali. Postupne a pevne sa totiž zakoreňuje vo všetkých zemepisných oblastiach sveta, využívajúc ekonomicko-finančné zjednocovanie ako prostriedok autority imperiálneho práva. Horšie však je, že neustále prehlbuje kontrolu všetkých aspektov života.
Preto zvýrazňujeme novú kvalitu imperiálnej moci - "biopolitiku". Udalosťou, ktorá znamenala jej príchod na svetovú scénu, bol prechod od fordistickej organizácie práce do organizácie postfordistickej; a od spôsobu manufaktúrnej výroby do širokých valorizačných a exploatačných foriem: sociálnych a nemateriálnych. Do foriem, ktoré investujú do produkcie život aj s jeho intelektuálnymi a citovými prejavmi, s jeho obdobiami reprodukcie, aj migrácie chudobných po kontinentoch. Impérium buduje biopolitický poriadok, pretože produkcia sa stala biopolitickou.
Inak povedané - kým národný štát používa disciplinárne opatrenia na organizáciu svojej vlády a zachovanie súhlasu občanov, čím súčasne vytvára určitú sociálnu integráciu aj adekvátne modely občianskosti, impérium rozvíja svoje kontrolné mechanizmy tak, že zasahujú do všetkých aspektov života prostredníctvom schém produkcie a občianskosti, ktoré zodpovedajú totalitárnej manipulácii všetkých ľudských činností, životného prostredia, sociálnych a kultúrnych vzťahov, atď.
Ak deteritorializácia produkcie (sťahovanie tovární) povzbudzuje k mobilite a sociálnej flexibilite, zvyšuje aj pyramídovitú štruktúru vlády a globálnu kontrolu aktivácie postihnutých spoločností. Tento proces sa zdá byť nezvratným, a to či už ide o prechod štátov do sféry impéria, o premiestnenie produkcie bohatstiev z tovární do spoločností a práce do komunikácie, alebo dokonca o vývoj disciplinárnych spôsobov vlády smerom k metódam kontroly.
Boje plodia vývoj
Čo je príčinou tohto prechodu? Podľa nás je to výsledok boja robotníckej triedy, proletárov tretieho sveta a emancipačných hnutí, ktoré prebehli bývalým svetom reálneho socializmu. V tom je marxistický prístup: boje plodia vývoj, proletárske hnutia tvoria históriu. V tomto zmysle robotnícke boje proti taylorizovanej práci urýchlili technologickú revolúciu, ktorá zas viedla k socializácii a informatizácii produkcie. Rovnako aj nepotlačiteľná vlna pracovnej sily v postkoloniálnych krajinách Ázie a Afriky vyvolala súčasné skoky produktivity práce aj migračné hnutia, ktoré otriasli nacionalistickým charakterom pracovných trhov. A nakoniec v štátoch, ktoré sa volali socialistické, túžba nových vrstiev technických a intelektuálnych pracovníkov po slobode vyvolala pád starých predstáv o socialistickej disciplíne, čo zlikvidovalo umelé stalinské znetvorenie pravidiel svetového trhu.
Túžba po komunizme?
Výstavba impéria predstavuje kapitalistickú reakciu na krízu starých systémov ovládnutia pracujúcej sily vo svetovom rozsahu. Súčasne otvára novú etapu boja vykorisťovaných proti moci kapitálu. Národný štát, v ktorom sa dosiaľ odohrávali triedne boje, je v agónii, ako boli pred ním kolonialistický a imperialistický štát.
Priznať hnutiam robotníckej triedy a proletariátu túto modifikáciu paradigmy kapitalistickej moci znamená povedať, že ľudia sa blížia k svojmu oslobodeniu od kapitalistického spôsobu produkcie. A odlíšiť sa od tých, čo ronia krokodílie slzy nad koncom dohôd nacionálneho a odborárskeho obdobia, čo oplakávajú krásne časy, ktoré pominuli, čo nostalgicky žialia za sociálnym reformizmom, presiaknutým hnevom vykorisťovaných, často aj závisťou, ktorá tlela pod predstavami utópie. Sme uprostred svetového trhu. A chceme sa stať aktuálnymi reprezentantmi dávnych predstáv a snov, že jedného dňa sa vykorisťované masy zjednotia v Internacionále komunistov. Lebo vidíme, že sa rodia nové sily.
Môžu sa raz boje stať dosť masívnymi, aby destabilizovali či dokonca zničili komplexnú organizáciu impéria? Táto hypotéza vedie realistov všetkých druhov k ironickej poznámke, že ten systém je taký silný! Pre kritickú teóriu však v rozumnej utópii nie je nič neobyčajné.
Napokon, iný výraz pre alternatívu neexistuje, pretože vykorisťujú a komandujú nás v tomto impériu, a nie inde. Impérium predstavuje súčasnú organizáciu kapitalizmu v plnej reštrukturalizácii, a to po storočí proletárskych bojov, ktoré nemali obdoby v dejinách ľudstva. Naša kniha teda vzbudzuje určitú túžbu po komunizme.
Vojna más proti svetu kapitálu
Ústredná téma vinúca sa všetkými analýzami sa dá redukovať na jedinú otázku: ako môže v impériu prepuknúť občianska vojna más proti svetu kapitálu? Prvé skúsenosti z bojov v tejto novej oblasti moci, vyhlásených alebo podzemných, poskytujú tri cenné poučky. Tieto boje žiadajú v prvom rade zaručenú mzdu a potom nový typ demokracie, pri kontrole politických podmienok reprodukcie života. Rozvíjajú sa mimo rámca nacionalizmu, v hnutiach jednotlivých populácií túžiacich po zrušení hraníc a celosvetovom občianstve. Priťahujú davy a jednotlivcov, čo si chcú privlastniť naspäť plody práce, ktorá sa v dôsledku permanentnej technologickej revolúcie stala ich majetkom. Ba čo viac - stala sa ozajstnou protézou ich mozgu.
Väčšina týchto myšlienok vznikla pri parížskych manifestáciách v zime roku 1995, počas tejto "komúny Paríža pod snehom", ktorá podnecovala ľudí viac ako obrana verejných dopravných prostriedkov. Išlo o subverzívne sebavedomie občanov veľkomesta. Od tejto skúsenosti nás už delí iba zopár rokov. A predsa všade, kde došlo k bojom proti impériu, vystupoval do popredia fenomén, na ktorom vždy veľmi záležalo: nové povedomie, že spoločné dobro je rozhodujúce tak v spoločnom živote, ako i vo výrobe. Že je dôležitejšie, ako dobro súkromné alebo nacionálne, ak máme použiť tieto zastaralé výrazy. Iba "spoločné" sa stavia na odpor proti impériu. Je to koncept, na ktorom pracuje Toni Negri. Nejde tu o spoločný majetok v starom zmysle slova, ale o "spoločné", ako o ňom rozmýšľal Spinoza.
Antonio (Toni) Negri je spoluautor knihy Empire (Exils, Paris 2000), bývalý riaditeľ Ústavu politických vied univerzity v Padove, líder skupiny Potere operaio (Robotnícka moc). V súčasnosti si vo väzení Rebibbia v Ríme odpykáva sedemnásťročný trest za "ozbrojené povstanie proti štátu" a triapol roka za "morálnu zodpovednosť" za ozbrojené zrážky aktivistov s políciou v Miláne v rokoch 1973 až 1977. Počas svojho 14-ročného exilu v Paríži prednášal na Ecole normale supérieure, na univerzite Paris VIII a na Medzinárodnom filozofickom kolégiu.
Z Le Monde diplomatique preložil Rastislav Škoda
