Najlacnejšia fotoškola v Európe
Priestory Domu fotografie (DF) v Poprade sa 15. mája pomaly zaplnili mladými fotofanúšikmi. Neprehliadnuteľná, hoci nevysoká Lucia Benická nepredlžovala beztvaré okukávanie. Stručne predstavila lektorov a rázne otvorila fotodielňu na tému Architektúra vo fotografii. Spolu 23 študentov stredných i vysokých umeleckých škôl a fotografov, prevažne z východného Slovenska, sa rozdelilo k lektorom, ktorých dielňu si vybrali.
Štyri skupiny, štyria lektori. Ian Wiblin, nesmelý svetlovlasí Londýnčan hneď v úvode zaskočil žiakov zámerom fotografovať na popradskom sídlisku Juh. Michael Bühler ich odzbrojil svojím humorom, tlmočníkovi spôsoboval vrásky na čele miešaním nemeckých výrazov do angličtiny. Marek Liksztet, pôsobiaci dojmom zanieteného turistu, prekvapil svojich zverencov silným antiindustriálnym pohľadom na svet. Posledným, najstarším a najhlučnejším inštruktorom bol Slovák Jozef Česla. Jeho skupinka mala len štyroch členov, pritom hneď od začiatku bolo zrejmé, že prekypujúcich energiou. Každý z lektorov stručne vysvetlil študentom, čo od nich očakáva. Ian premietal filmy, Michael rozkladal fotoalbumy, Marek ukázal svoje grafiky, Jozef propagačné kalendáre.
Kto to všetko spískal?
Projekt iniciovala riaditeľka DF Lucia Benická. Záujemcovia sa hlásili spontánne po tom, čo Letná fotoškola ponúkla pre fotografické dielne limitované tematické a žánrové šance. Za účasti domácich i zahraničných lektorov tu teda štvrťročne realizujú témy, ktoré fotoškola nevykryla. V predchádzajúcich ôsmich mesiacoch to boli témy Krajina, telo - portrét, technickí a estetickí začiatočníci a posledná, už spomínaná v dňoch 15. - 20. mája, bola téma architektúra. Popradčania by určite privítali viac kultúry, ktorá tu takmer úplne absentuje. Vymedzenie má na svedomí práve občianske združenie DF a kolektív jeho pracovníkov.
"Získavanie lektorov sa viaže s renomé našej fotoškoly, ktoré vytvorilo aktívne fórum pre komunikáciu s fotografickým amatérskym i profesionálnym publikom," zdôrazňuje riaditeľka a dodáva, že fotoškola priťahuje pozornosť z väčšiny kontinentov: "Pre získanie študentov sa usilujeme zmarketovať všetky fotografické školy v Európe i Amerike. Vychádzajúc zo štandardných podmienok slovenskej ekonomiky už niekoľko rokov tvrdím, že sme najlacnejšou fotoškolou v Európe."
Lucia Benická vyštudovala dejiny umenia. Cez súčasné výtvarné umenie sa postupne dostala ku galerijnej práci a k výmenným projektom v Tatranskej galérii. Práve vďaka tejto inštitúcie vznikol v roku 1996 ako samostatná správna jednotka Dom fotografie, ktorý sa zameral na súčasnú a historickú fotografiu. Od roku 1999 prevzalo občianske združenie DF prevádzku a produkčné náklady, ktoré pri ňom vznikajú.
O študentoch, archeológoch a básnikoch
Mladí i vekom starší študenti, ktorí sa tentoraz vydali napospas svojim lektorom, prišli do Popradu z lásky k fotografovaniu. Tomáš z Nového Mesta nad Váhom chvíľu študoval dizajn na bratislavskej VŠVU, no odradili ho vyučujúci. Na prijímačkách v Čechách ho, hoci neuspel, milo prekvapilo ústretové správanie sa pedagógov. Atmosférou v Popradebol nadšený. V posledný deň sa síce sťažoval na únavu, spôsobenú nočným pobytom v čiernej komore, no sľúbil, že opäť príde na Letnú fotoškolu.
Marek študuje výtvarné umenie v Prešove, venuje sa tam aj fotografovaniu. Popri fotodielni a obligátnom pivku s novými priateľmi sa ešte stíhal pripravovať na skúšku. Na začiatku bol trocha sklamaný, pretože sa tešil na fotografovanie historických priestorov Spišskej Soboty, no nakoniec mu málovravný Ian a jeho sídlisková posadnutosť vyhovovali.
Aj osobnosti lektorov boli zaujímavé. Introvertný Ian Wiblin má 31 rokov a skúsenosti s prácou grafického designera, filmového režiséra a pedagóga. Spolupracoval na knihe o filme a architektúre, vystavoval v Anglicku, Nemecku, Holandsku a Izraeli. Fotí na čiernobiely film, zvýrazňuje kontrast svetla a tmy, malého s veľkým, blízkeho s ďalekým. Vyzdvihuje jednoduchosť, detaily a zobrazuje skúsenosti. Na jeho fotografiách ľudia takmer nie sú. V tvorbe ho ovplyvňuje filmové umenie, snaží sa objektívom znázorniť, podobne ako kamera, priestor. Vždy sa usiluje splynúť s priestorom, ktorý fotografuje. Sám seba prirovnáva k archeológovi, odkrývajúcemu vykopávky, v jednom zábere zachytáva minulosť, prítomnosť i budúcnosť zároveň.
Vnútorne i tvorivo odlišní páni
Marek Liksztet zo susedného Poľska sa zúčastnil už na vyše 60 výstavách. Spolu s dánskymi a nemeckými umelcami organizuje workshopy pre deti, vyučuje v Jelenej Gore, Sachsene a vo Varšave, vedie grafické štúdio umeleckej grafiky a fotografie. Ťažiskom jeho tvorby je horizont. Neusiluje sa ukázať skutočnú krajinu. Do leptaných grafík splieta prvky, ktoré zažil s tými, čo videl. Ako sám tvrdí, krajina, ktorú vytvára, existuje a zároveň nie. Nemá rád Škandináviu, miluje priestor, kde vidno do diaľky. Svoju prácu považuje za komparáciu seba samého, fotka je pre neho dodatočný argument. Bytostne nemá rád fotografov pre debaty o technike. Sám robí akési obrazové poznámky. Jeho zábery sú reálne, nič neupravuje. Tvrdí, že jeho nadriadenými sú príroda a náhoda. Svoju dielňu zameral na odkrývanie negatívnych stôp priemyselnej civilizácie v prírode.
Michael Bühler pochádza zo Švajčiarska. Má za sebou pedagogické skúsenosti, zúčastňuje sa na workshopoch, kladie veľký dôraz na vlastný jazyk fotografa. V detstve bol posadnutý kreslením, dnes sú jeho kresbami fotografie. Snaží sa zobrazovať poéziu denného života a ukazovať životný štýl ľudí. Momenty, ktoré na cestách loví, ho tlačia do príbehov. Keď bol na Slovensku pred šiestimi rokmi, fascinovala ho synagóga v Liptovskom Mikuláši. Ako jediný z lektorov prejavil sympatie digitálnej fotografickej technike. Pracuje a hrá sa s ňou. Sám seba charakterizoval ako básnika: "Fotím ženy, hviezdy a kvety."
Posledný zo štvorice lektorov, ktorú usporiadateľka označila za výnimočne dobrú partiu, je Jozef Česla, jediný domáci zástupca. Už jedenásť rokov sa venuje voľnej a reklamnej fotografii. Zameriava sa na architektonický detail a správne osvetlenie. Priam vzbĺkol, keď sa reč zvrtla na žurnalistickú fotografiu. Neznáša zhon pri práci a nevyhnutnosť ostrých lakťov mu nekorešponduje s poslaním fotografa. Ani digitálne technológie nepatria do jeho sveta. Radšej na chrbte vynesie niekoľko kilogramové plastiky do nefrekventovaných tatranských zákutí, počká, kým hmla sadne po polovice jeho záberu, a cvakne.
To bol ale deň!
Každý z lektorov zobral študentov do prostredia, ktoré si vybral za najvhodnejšie pre svoju tému. A tam už bolo len na nich, kam a ako objektív obrátia. Zábery si potom vlastnoručne vyvolávali v tmavej komore. Jedinou podmienkou, ktorú si usporiadateľky stanovili, bolo, že každý účastník musel mať samostatne zvládnutý čiernobiely proces.
Sprievodný program fotodielne dotvárali dve vernisáže - Elfi Fröhlich: Inscenovaná autenticita a vernisáž Hry s umením: v znamení kameňa a dreva. Pre tancachtivých bol pripravený koncert pražskej folkovej skupiny Nerez. V posledný deň všetci, usporiadateľky, lektori i študenti zhodne tvrdili, že potrebujú spánok. Vymieňali sa i adresy, obzerali výsledné fotografie mladých umelcov, ktoré vystavia v popradskom hoteli Garni.
Pri lovení zaujímavých záberov sa študenti stretávali s rozličnými obyvateľmi a ich príbytkami. Bolo zaujímavé pozorovať, ako prenikali do ich hrncov, či pod perinu. Po takomto "prepade" sídliskového bytíka sa jedna starenka od srdca vyznala: "Bože, to bol ale zaujímavý deň!"
Autorka (1977) je publicistka
