Ultimátum alebo iba hra
Podľa slovníka cudzích slov priorita znamená prvenstvo, časovú prednosť. Málokedy do cieľa naraz vbehnú dvaja atléti, nieto šiesti. SDĽ však prichádza na rokovania o východiskách štátneho rozpočtu na rok 2002 hneď s poltuctom priorít. Toľko ich na brífingu predstavil vicepremiér a predseda ministerského klubu Ľubomír Fogaš.
Aj tvorenie a trovenie štátneho rozpočtu sú istým spôsobom preteky na kratšiu vzdialenosť, hoci s dlhodobými dôsledkami. V hre na prerozdelenie výdavkov je 32,5 miliardy korún. Nejde pritom o dajaké zbožné priania SDĽ, ktorými by si rada vylepšila nízke preferenčné skóre. Oprášila viaceré tézy programového vyhlásenia súčasnej vlády, ktoré ostali akosi bokom od reálnej politiky, respektíve sa o nich iba všeobecne hovorí.
Šesť do poltucta
Na prvom mieste stojí nezamestnanosť. Koncepčný materiál v tejto oblasti existuje - Národný plán zamestnanosti, len sa neuskutočňuje. Treba naň vynaložiť štyri miliardy korún. Ďalšou prioritou je vzdelanie. Výdavky na modernizáciu vysokého školstva a šesťpercentný rast počtu študentov prijatých na univerzity by sa mali zvýšiť o poldruha miliardy. Pôvodne zamýšľaný rozpočet sa má podľa SDĽ navŕšiť o miliardu i v kapitolách krajských úradov, aby boli školy schopné platiť za elektrinu, plyn, vodu, a na centrálnej úrovni o sto miliónov korún. Podporu potravinovej bezpečnosti a vidieckej politiky nemajú predstavovať samoúčelné dotácie, ale viaceré programy na zmiernenie nevýhod slovenských výrobcov potravín, podporu hospodárenia v horších prírodných podmienkach, či zúrodňovanie pôdy. Sedem miliárd, teda o 0,6 mld. viac, ako sa plánovalo, možno poputuje na bytovú výstavbu. Daňové zaťaženie fyzických osôb by sa malo zredukovať o 1,8 až 3 mld. Šiestou prioritou je boj proti organizovanej kriminalite, vrátane finančných prostriedkov na technologické vybavenie polície.
Predstavitelia SDĽ podmieňujú ďalšie zotrvanie vo vláde zahrnutím týchto priorít do rozpočtu na budúci rok. Ich partneri verejne neodmietajú túto požiadavku preto, že by brali vážne ich vyhrážky, ako skôr preto, že sa bezprostredne týkajú života občanov. Veď rok 2002 je rokom parlamentných volieb. No a skúste ľuďom povedať, že v čase, keď štát neúspešne zápasí s 20-percentnou nezamestnanosťou, nepodporíte programy na tvorbu nových pracovných miest, že ich deti budú v zime v triedach mrznúť, že sa im neznížia dane, že napriek prísľubom sa bytov dočkajú až v ďalšej päťročnici. A pred poľnohospodármi iba myknite plecom: "Potravinová bezpečnosť je komunistický prežitok, dovezieme lacnejšie zo zahraničia." S výnimkou boja proti zločinnosti, ide všetko o problematiku ministerstiev, na čele ktorých stoja zástupcovia SDĽ (P. Magvaši, M. Ftáčnik, B. Schmögnerová, P. Koncoš), v jednom prípade štátny tajomník (R. Šipoš). Práve týchto šesť bodov tvorilo podstatnú časť volebného programu SDĽ, avšak popri zdravotníctvu ide o najkomplikovanejšie rezorty.
Štyri varianty vývoja
Samozrejme, s požiadavkami na rozpočet môžu prísť aj ostatní. Kto bude ťahať za kratší koniec? Podpredseda SMK László Gyurovszky sa poponáhľal zareagovať a Fogašove slová zľahčil. Nejde vraj o nič nové. Podobné ultimáta na navýšenie kapitol svojich ministrov SDĽ vraj vždy predkladá, až sa jej návrhy "zreálnia", aby sa nedosiahol schodok vyšší ako 4 percentá HDP. Takéto vyhlásenia údajne zapadajú do každoročných debát o štátnom rozpočte. Nuž, uvidíme. Ak by sa 9. júna Republikový výbor SDĽ rozhodol pre odvolanie svojich reprezentantov z vlády, musela by to odobriť Republiková rada na mimoriadnom zasadaní 23. júna. V tom prípade by došlo k druhému alebo tretiemu variantu vývoja na Slovensku - k predčasným voľbám (pre vládnuce strany by sa zrejme skončili katastrofálne), resp. SDĽ by podmienečne podporovala menšinovú vládu zo zvyšku koalície.
Prvý, optimistický variant hovorí o tom, že sa zásadne zmení spôsob vládnutia, po čom márne volá Jozef Migaš. Vyžadovalo by si to okrem prijatia spomínaných priorít personálne rošády v Dzurindovom kabinete a stabilizáciu koalície v snemovni, kde to ide s disciplínou poslancov dole kopcom. Štvrtá možnosť, že všetko ostane po starom, sa v ľavicových kruhoch považuje za najhoršiu. V rámci schvaľovania priorít by totiž politickí partneri hodili Strane demokratickej ľavice iba ohlodanú kosť v podobe kompromisu niekoľkých miliárd, čo jej málo priebojní činitelia budú vydávať takmer za víťazstvo. Žiaľ, existujú vážne obavy, že práve tento variant môže byť najreálnejší - aj so všetkými nebezpečnými dôsledkami, ktoré by priniesol.
