Krv daruje v Ivanke nejedna rodina
Ťažko povedať, kto si zaslúži viac uznania ako bezpríspevkoví darcovia krvi. Zrak verejnosti sa na nich upiera každoročne najmä v prvej polovici februára počas celoslovenského humánneho podujatia Slovenského Červeného kríža - Valentínskej kvapky krvi, ktorá sa uskutočňuje už siedmy rok a zameriava sa najmä na získavanie bezpríspevkových prvodarcov. „Nie je to ľahká, zato však radostná práca,“ tvrdí Anna Jakubcová, učiteľka na dôchodku, ktorá sa celým srdcom venuje nielen deťom, ale aj darcovstvu krvi. Stretli sme sa s ňou, keď mobilná odberová jednotka SČK zastala pri Dennom stacionári pre dôchodcov v Ivanke pri Dunaji práve pri príležitosti Valentínovej kvapky. Hneď nás upozornila na pýchu Ivančanov – inžiniera Miroslava Kubiša, ktorý je už najmenej štyri roky držiteľom diamantovej plakety profesora Jana Janského. To znamená, že už dávno má za sebou 80 bezpríspevkových odberov. Vlani v Ivanke získal zlatú Janského plaketu aj Jozef Lenharčík, Štefan Šidlík, Viera Šnircová, ďalšia trojica získala striebornú plaketu. Zoznam mien „bronzových“ darcov je ešte dlhší. S mnohými z nich sme sa v to ráno pri stacionári zoznámili bližšie. Prišli aj prvodarcovia Ukázali sa i prvodarcovia, napríklad mladučká Lucia Kolárová darovala krv namiesto mamy, ktorá je síce dlhoročnou darkyňou, ale práve ochorela. Ešteže si za seba vychovala nástupkyňu. Podobne je to aj v rodine Jánošíkovcov. Rudolf Jánošík je už strieborný darca a pritiahol k darovaniu krvi i syna Braňa, ktorý sa chystá stať bronzovým. Práve počas tohtoročnej Valentínskej kvapky sa podujal ponúknuť najcennejšiu tekutinu deviaty raz. A ako sa dostal k darovaniu krvi? „Jednoducho,“ odpovedal, „potreboval som zistiť, akú mám krvnú skupinu, lebo som to dovtedy ani nevedel.“ Od tých čias chodí na takéto akcie SČK s otcom. Spolu chodia darovať krv aj manželia Dáša a Dušan Paškovci. A kto koho na to zlákal? „Bola to Dáša,“ prezradila nám pani učiteľka Jakubcová. „Ale to nie je všetko. V Ivanke chodia pravidelne darovať krv aj štyria súrodenci - Marián, Mária, Ján a Katarína Štiglicovci.“ Príkladov, ktoré priťahujú iných, by sa našlo oveľa viac. Napríklad učiteľka na dôchodku Mária Račková. Keď sme ju v stacionári oslovili, práve narátala päť svojich bývalých žiakov, ktorí sa tiež stali darcami a práve tu sa s nimi znova stretla. Riskantné tetovanie a alergia Pri stacionári sa ukázala aj Mária Kučerová a jej dcéra Katarína, ktorá netrpezlivo čakala na svojich osemnásť, aby ako jej mama išla darovať krv. Tohto roku tak veru nemohla urobiť. Smutne sedela za stolom, prekvapená týmto zistením. Čakajúc na mamu, nám prezradila, že to nie je preto, že by hádam nebola zdravá, no asi pred troma týždňami si dala urobiť tetovačku. Hoci tetovanie je v úplnom poriadku, pre zdravotníkov aj toto predstavuje určité riziko. „Najmä u vojakov základnej vojenskej služby sa stretávame s týmto problémom,“ potvrdila nám MUDr. Anastázia Pajdlhauserová, ktorá sa dlhé roky zaoberala tranfuziológiou na bratislavských hematologicko-transfuziologických oddeleniach. To isté platí aj pre piercing, ba čo viac, sliznice úst a nosa sú ešte háklivejšie a aj kontaminovaná tetovacia ihla môže byť zdrojom prenosu napríklad žltačky či vírusu HIV. Preto musia potenciálni darcovia krvi, ak sú čerstvo potetovaní, počkať na darovanie rok. Ďalšie komplikácie nastávajú, ak darcovia boli do roku 1998 vo Veľkej Británii alebo vo Francúzsku, a to pre výskyt choroby šialených kráv, ktorá sa dovtedy ešte nesledovala. Takto naše transfúzky stratili veľa dobrovoľníkov. „Chronickí alergici sú ohromne problematickí,“ skonštatovala pani doktorka, „pretože počet takto postihnutých osôb sa zvyšuje, či už ide o alergiu na potraviny alebo iné látky, a rastie aj počet ľudí, ktorí trpia sennou nádchou. V minulosti prísne platilo, že alergik nesmel darovať krv a za alergiu sa často považovala i koprivka. Škoda, že tak z darcovstva veľa občanov vypadlo.“ S úsmevom dodala: „Dnes však už platí kompromis. V čase, keď alergik nemá ťažkosti a neberie lieky, môže darovať krv. Ale ak ktosi berie hocijaké lieky dlhodobo, tak to nesmie.“ Čo treba mať na pamäti Platí zásada: Odber krvi nesmie poškodiť darcu ani pacienta a krv má darovať iba zdravý človek. Aj darca, ktorý je fajčiar, by aspoň dvanásť hodín pred týmto úkonom nemal fajčiť, ale ani piť alkohol. „Ťažký pacient, napríklad trpiaci leukémiou, je veľmi háklivý i na najmenší infekt a je bytostne odkázaný na to, aby dostal kvalitnú krv od zdravého človeka,“ vysvetľuje MUDr. Pajdlhauserová. „Za to musíme ako zdravotníci ručiť. Aj preto som si vydýchla, keď sa na Slovensku presadilo bezpríspevkové darcovstvo krvi. Pretože takýmto ľuďom nejde o peniaze, ale o to, aby pomohli pacientom.“ Naša pozornosť sa upriamila na držiteľa zlatej Janského plakety Jozefa Lenharčíka, ktorý prišiel darovať krv aj tentoraz. Už druhý rok prichádza vždy, keď sem okolo Valentína príde MOJ-ka. Má v rodine niekoho, kto kráča v jeho šľapajach? Záporne pokrútil hlavou. Jeho synovia majú ešte len 15 a 17 rokov a manželka sa zasa bojí injekčnej ihly. Keď si začal pochvaľovať mobilnú odberovú jednotku, obrátili sme list a načúvali: „Takto je to oveľa pohodlnejšie. Kým MOJ-ka nebola, chodieval som na transfúzku na Partizánsku ulicu. Zakaždým tam vo vestibule čakalo 30 až 40 ľudí. Teraz tu v Ivanke, kde bývam, netreba čakať ani desať minút. Samotný odber trvá päť minút a hotovo.“ Zavítala ďalšia držiteľka zlatej plakety, Marcela Hanzelová. Tri preukazy darcu krvi mala plné pečiatok. Nečudo, veď od začiatku 80. rokoch absolvovala už 43 odberov. Aj ona súhlasila, že MOJ-ka je lepšia, no dodala: „V autobuse plnom darcov, ktorým nás zvážali do trasfúzky, zasa bolo vždy nesmierne veselo a aj to malo svoje neopakovateľné čaro.“ V Ivanke pri Dunaji, ktorá má 4890 obyvateľov, pôsobí až 700-členný Miestny spolok SČK a asi 90 jeho členovia sú zároveň bezpríspevkovými darcami krvi. No medzi darcami nájdete aj nečlenov tunajšieho spolku Červeného kríža. Hoci sa i tohto roku rozmáhala chrípka a pre ňu mnohí nemohli k stacionáru prísť, predsa ich v Ivanke bolo viac ako naposledy. A to je dobrý signál.
