Svedok nádejí a omylov
V strednej Európe literatúra neraz, najmä však v časoch neslobody a duchovného útlaku, nahrádzala politiku. Do nej sa premietali politické spory, prostredníctvom literárnych a umeleckých polemík sa nastoľovali požiadavky slobody slova a ventilovali sa aj základné otázky národnej existencie. Svedkom diskusií, nádejí, sklamaní i omylov slovenskej, najmä komunistickej inteligencie bol takmer celé štvrťstoročie po druhej svetovej vojne spisovateľský týždenník Kultúrny život. Jeho zánik je spätý s definitívnym koncom ilúzií o komunizme ako o spravodlivejšom spoločenskom poriadku, ktorým bola sovietska okupácia Československa v auguste 1968. Pod vedením ľavicových intelektuálov Prvé číslo Kultúrneho života vyšlo 24. januára 1946. Šéfredaktorom nového časopisu sa stal spisovateľ Ivan Horváth. Veľký vplyv naň mal aj literárny teoretik Mikuláš Bakoš. V redakcii mali od počiatku dominantné pozície ľavicovo orientovaní intelektuáli. Časopis podporoval politiku KSS a povereníka školstva a osvety Ladislava Novomeského, ako napr. poštátnenie školstva. V duchu ideologických požiadaviek komunistickej strany, ktoré si však v uvedenom období osvojila aj značná časť nekomunistov, Kultúrny život zdôrazňoval spoločenskú funkciu umenia. Začiatkom roku 1948 M. Bakoša vystriedal na čele redakcie literárny historik Andrej Mráz. Postupnému etablovaniu estetických princípov dogmatického socialistického realizmu a „zoštátneniu“ umenia neodolal ani Kultúrny život. L. Novomeský sa snažil zachovať pluralitu v literatúre a uprednostňovanie umeleckých kritérií pred politickými aj po nastolení mocenského monopolu KSČ vo februári 1948. Od roku 1949 však aj Kultúrny život presadzoval bezprostredné podriadenie literatúry a umenia momentálnym požiadavkám „vedúcej sily“. Podieľal sa na ideologických pohonoch organizovaných komunistickou mocou. V kampani proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu boli v marci 1951 na aktíve spisovateľov - komunistov okrem L. Novomeského odsúdení aj Vladimír Mináč, Alexander Matuška, Michal Chorváth a Dominik Tatarka. Pracovník aparátu ÚV KSS Juraj Špitzer dokonca odsúdil takmer celú medzivojnovú literárnu avantgardu. Táto kampaň však mala iba krátke trvanie. Začali sa meniť aj postoje niektorých vykonávateľov čistiek. J. Špitzer sa za svoje aktivity v týchto rokoch hanbil do konca života. V čase odmäku Kultúrny život postupne po smrti J. V. Stalina a K. Gottwalda roku 1953 zmiernil tón. Jednou z polemík, ktoré predznamenali budúcu orientáciu Kultúrneho života, bol spor o román Františka Hečku Drevená dedina. Kým oficiálna literárna kritika ho vyzdvihovala ako vzorové dielo socialistickej literatúry, Ivan Kupec spolu s D. Tatarkom ho koncom roku 1955 neváhali označiť za príklad „neživotnej, tézovitej literatúry“, Tatarka dokonca odmietol celú oficiálnu estetickú koncepciu. Diskusie medzi spisovateľmi sa prehĺbili po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956, na ktorom šéf sovietskych komunistov Nikita S. Chruščov odsúdil stalinské represie. V marci 1956 Špitzer vyhlásil: „Diskusia o umení je diskusiou politickou... diskusiou o celom živote, o všetkých spoločenských otázkach, o smere ich vývoja.“ Postih za nezávislé myslenie Otvorený konflikt s mocou znamenal II. zjazd československých spisovateľov (22. - 29. apríla 1956). Kultúrny život sa postavil na stranu kritického prúdu. V mimoriadnych vydaniach informoval o priebehu zjazdu, uverejnil aj kontroverzné vystúpenia Jaroslava Seiferta a Františka Hrubína, ktoré odmietali oficiálny výklad vývoja literatúry v povojnovom období a žiadali prepustenie uväznených spisovateľov. Búrlivý priebeh mala aj plenárka slovenských spisovateľov v júni 1956, na ktorej vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov Ctibor Štítnický hovoril o „šliapaní po slobodách a právach v mene revolúcie... zneužívaní dôvery ľudu“ či „terorizovaní ľudu“. Vyslovil sa za rehabilitáciu slovenských komunistických intelektuálov, ktorí pred druhou svetovou vojnou boli združení okolo časopisu DAV vrátane Novomeského. Napriek tomu, že celoštátna konferencia KSČ v júni 1956 II. zjazd československých spisovateľov odsúdila, Kultúrny život ani vedenie Zväzu slovenských spisovateľov neprijali oficiálne stanovisko. Nový šéfredaktor J. Špitzer poskytol priestor pedagógovi Ondrejovi Pavlíkovi, ktorý obhajoval potrebu pokračovať v diskusii. Varoval pred rozpútavaním nálad proti inteligencii a úsilím moci „po krátkom období slobodnejšej výmeny názorov... vrátiť všetko do pôvodných koľají“. Prvý tajomník ÚV KSS Karol Bacílek pod tlakom prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného chcel zakročiť proti Kultúrnemu životu už v októbri 1956. Počas maďarskej revolúcie však vedenie KSS nechcelo riskovať konflikt na domácej politickej scéne. Keď sa C. Štítnický, J. Špitzer, I. Kupec a O. Pavlík na pohovoroch s vedúcimi predstaviteľmi ÚV KSS odmietli zriecť svojich názorov, na čelo spisovateľskej organizácie bol v apríli 1957 dosadený Andrej Plávka a Špitzera odvolali z postu šéfredaktora. Napriek tomu sa však Kultúrny život nestal poslušným vykonávateľom oficiálnej politiky. Usiloval sa dať slovo spisovateľom, ktorým bolo za účasť v maďarskej revolúcii v októbri - novembri 1956 znemožnené publikovať, pokračovali konflikty s cenzúrou, pretože autori nechceli dobrovoľne akceptovať požiadavky moci. V roku 1958, keď znova začala mimoriadne naberať na intenzite kampaň proti moderným umeleckým smerom a proti prozápadnej orientácii českej a slovenskej kultúry, na stránkach Kultúrneho života sa rozprúdila diskusia proti folklorizácii súčasnej kultúry a o otázkach modernosti. Vladimír Mináč, Roman Kaliský, Pavol Števček a Jozef Bžoch pochopili, že v spore nešlo iba o podobu umenia, ale o celkovú modernizáciu slovenskej spoločnosti, ktorá spôsobila zmenu potrieb a vyznávaných hodnôt v značnej časti verejnosti. Hlavným predmetom sporu sa stala požiadavka uvoľnenia v oblasti umeleckej tvorby, potreba zintenzívniť kontakty s kultúrnym dianím vo svete a snaha vymaniť sa z oktrojovaného umeleckého kánonu tzv. socialistického realizmu. Úzky profil aj v Prahe Koniec 50. a začiatok 60. rokov sa vyznačovali zintenzívnením represií a ideologických tlakov na literatúru. V roku 1962 sa však práve v Kultúrnom živote objavili prejavy nesúhlasu s nedostatočnou slobodou slova a reglamentovaním informácií. „Pravda je v našich pomeroch štátnym tajomstvom,“ písal D. Tatarka. Kultúrny život umožnil publikovať aj českým kritickým intelektuálom (napr. historikom Milanovi Hüblovi, Karlovi Bartoškovi či ekonómom Otovi Šikovi a Radoslavovi Seluckému), ktorí v Česku takúto možnosť nemali. V tom čase sa Kultúrny život stal úzkoprofilovým tovarom aj v Prahe. Po páde K. Bacílka v apríli 1963 Kultúrny život podporoval požiadavky na rehabilitáciu Gustáva Husáka, L. Novomeského a ďalších obetí procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami v roku 1954. Stal sa publikačnou platformou reformných síl. Svojím záberom prekročil úzky rámec literatúry, zaoberal sa politickými otázkami, dejinami, ekonomickou reformou ako aj otázkami národnej emancipácie Slovákov. Literárny kritik Milan Hamada písal, že podmienkou humanizmu je uplatňovanie iného hľadiska, ako je hľadisko triednej diktatúry. Po rehabilitácii v roku 1963 začal v Kultúrnom živote publikovať G. Husák. Okrem iného v ňom publikoval na pokračovanie časť svojich pamätí Svedectvo o SNP, prostredníctvom ktorých obhajoval svoje pôsobenie počas druhej svetovej vojny. Husák vystupoval ako obeť stalinských represií, oponent A. Novotného, presadzujúci demokratizáciu a emancipáciu slovenského národa. Po januárovom pléne ÚV KSČ v roku 1968, keď bol na čelo KSČ zvolený Alexander Dubček, Husák v Kultúrnom živote zdôrazňoval, že zmyslom politických zmien musí byť dosiahnutie politickej i národnej slobody. Od januára 1968 po počiatok normalizácie V tom čase sa však už jeho dočasné spojenectvo s reformnou inteligenciou chýlilo ku koncu. Požiadavka federalizácie Československa na istý čas oslabila tlak na demokratizáciu verejného života. Stúpenci reforiem, napr. P. Števček, D. Tatarka či Zora Jesenská upozorňovali, že národná emancipácia je možná iba v demokratických podmienkach. Z redakčnej rady Kultúrneho života však v apríli 1968 vystúpili spisovatelia Vojtech Mihálik, Miroslav Válek a L. Novomeský, odmietajúci radikálne reformy. V budúcnosti sa práve oni stali spojencami G. Husáka. Po okupácii Československa v auguste 1968 bol Kultúrny život zastavený podobne ako jeho nástupca Literárny život v roku 1969. Mnohí redaktori a spolupracovníci Kultúrneho života boli nasledujúcich dvadsať rokov prenasledovaní a zbavení možnosti publikovať. Napriek tomu tento časopis svojou publicistikou a informovaním o intelektuálnom dianí na Západe v 60. rokoch poznačil aj nasledujúce generácie, ktoré dospievali počas normalizácie v 70. rokoch a už sa nedokázali stotožniť s jej režimom.
