Kontakt so škandinávskou literatúrou

Dlhé morské škandinávske zálivy. Fjordy ako miesta pre zamyslenie, reflexiu. V každom prípade navodzujú v našincovi dojem inakosti, iných prírodných úkazov a inej prírodnej scenérie vôbec. Je však tento pocit odlišnosti odôvodnený len vtedy, ak sa týka prírody? Pôvodnou témou nórsko-slovenskej antológie Ženy a fjordy (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2001) bol v obidvoch literatúrach tradičný motív prírody, zdôrazňuje vo svojom predslove jedna zo zostavovateliek Mária Bátorová. Samozrejme, čitateľ po prečítaní prvých poviedok ihneď pochopí, že ak sa nejaká publikácia usiluje priblížiť aktuálny stav ženského písania v tej-ktorej európskej krajine v celej tematickej šírke, nemožno ju tematicky ohraničiť motívom prírody. Naopak, ako obsahovo závažné vystúpia otázky týkajúce sa ženskej situovanosti v modernej civilizácii, témy z rodinného a partnerského života, momentálny stav a perspektívy emancipácie žien v povolaní i v súkromnom živote. Literatúra (aj umelecká) disponuje kognitívnymi funkciami. Skrze ňu poznávame, má výpovednú hodnotu. „Ženská próza,“ uvádza Mária Bátorová, „neexistuje ako pomenovanie žánru. Jestvuje však niečo ako ženské videnie, vnímanie... a to sa prejavuje v témach, motívoch, použitých metaforách, v poetike a v štruktúre literárnych diel vôbec.“ Ženskú literatúru formuje životná skúsenosť žien - autoriek. Ženské písanie tohto typu je „odkázané“ na aktuálne prežívanú situáciu, každodenné konkrétno. Na druhej strane to, čo sa prvotne javí ako záležitosť súkromná, ba až intímna, je ukotvené v šírke sociálneho, verejného. Legalizácia ženského rozhovoru Ak chceme byť skutočne dôslední, treba zodpovedať otázku, či v ére globalizácie možno ešte hovoriť o národných literatúrach v rámci Európy. Nie je to dedičstvo, pozostatok tradície literárneho písania v 19. storočí, ktoré malo demonštrovať „ducha“ národa? Čo sa s ním stalo v kontexte ženského písania, často inšpirovanom sociálnou skúsenosťou žien? Veď ak sa táto postupne unifikuje, nenastáva podobný proces aj vo výpovedi o nej? Bez toho, aby sme sa museli identifikovať s literárnym esencializmom a tvrdiť, že každá národná literatúra je z nejakého dôvodu zásadne odlišná od tých ostatných, môžeme aj v rámci predloženej antológie uvažovať o istých špecifikách spracovania určitých tém autorkami – tentoraz príslušníčkami dvoch európskych národov. Realistické, expresívne, ba miestami až sarkastické zobrazenie nie je len takpovediac farbivom textov niektorých nórskych autoriek (Bjorg Viková, Mari Osmundsenová). Je pracovnou metódou, formou zmocňovania sa sociálnej reality. Vzhľadom na texty nórskych autoriek nebýva výnimkou, ak základnú os ich rozprávania tvorí rozhovor medzi hlavnými hrdinkami. Ba čo viac, fenomén rozhovoru medzi ženami, pri ktorom chýbajú muži, nie je len konštrukčným prvkom, ale má emancipačný charakter. Ukazuje (možné) priestory pre vyslovenie neskreslenej pravdy, demonštruje nielen to, že ženy dokážu viesť rozhovor „ako muži“, t.j. tvrdo a hrubo, bez škrupúľ, otvorene, obchádzajúc „ženskú rafinovanosť“, ale aj to, že ak sa má pestovať ženská autonómia, nemusí mať vždy prejavy izolácie, resp. by sa s ňou nemala zamieňať. Naopak, ženská autonómia sa môže diať prostredníctvom rozhovoru. Legalizácia ženského rozhovoru, ako aj spôsobov jeho vedenia a odvíjania sa, teda toho, čo bolo tradične podceňované, znehodnocované, vysmievané, zaznieva teraz naplno vo svojej nefalšovanosti a realite (Ebba Haslundová). Prinajmenšom poučne pôsobí i literárny experiment s výmenou rolí, keď sa hlavná protagonistka v poviedke Margaret Johansenovej začne na podnikovej oslave správať tak, ako to pri podobných príležitostiach odpozorovala od svojich mužských kolegov. Emancipácia môže mať rôzne podoby a dokáže vyústiť i do rozhodnutia odísť od manžela a rodiny (Sidsel Morcková). V slovenskej literatúre väčšinou mlčia V prózach slovenských autoriek sú ženské postavy prevažne zobrazované ako element v procese rozhodovania: sú skôr zádumčivé, a čo sa týka verejného, mlčiace (v poviedke Pauly Sabolovej sa hlavná hrdinka v inzeráte opisuje ako „nepriebojnej, rojčivej povahy“), hoci realisticky posudzujúce situáciu, no napriek tomu natrvalo „zasadené“ do pradena vzťahov, z ktorých sa pokúšajú zväčša neúspešne vystúpiť. Zmysel pre legitimizáciu každodennosti (Jana Šimulčíková), baladické prvky (Ľuba Hajková), motívy vyššej či nižšej miery sebaobetovania (Daniela Příhodová) tematicky i formálne vymedzujú pole literárnej realizácie väčšiny slovenských autoriek. Takéto čítanie uvedenej antológie je len jedným z možných. Koncentruje sa na hľadanie odlišností. Rovnako relevantné je hľadať podobnosti a spojivá, i tých by sa dalo nájsť práve toľko. Zostáva na čitateľovi, aký kľúč si vyberie na otvorenie zámky odo dverí súčasného ženského písania.