Nudný režim

Predvolebná atmosféra v Českej republike je plná výkrikov o kríze, pestrofarebných vízií a najrozličnejších definícií reality. Tieto pojmy môžu pomôcť poodhaliť závoj každodennosti. Máloktoré slovo je v politike tak znehodnocované infláciou častého používania ako výraz „kríza“. Každý, i ten najmenší problém sa v ústach opozičných politikov a senzáciechtivých novinárov mení na dramatickú krízu. Zmena dostáva farby katastrofických scenárov. Krízy však skutočne môžu existovať, hoci sa pod tento zastrešujúci pojem schováva veľmi pestrá zmes udalostí. Výsledkom zmätku je, že sa dá len veľmi ťažko oddeliť pocit krízy od krízy samotnej. Pocit krízovosti sa v Českej republike spája v prvom rade so stratou budúcnosti ako cielenej dejinotvorby. Ono hegelovské videnie zmyslu francúzskej revolúcie ako nádherného východu slnka, keď sa človek staval na hlavu, teda na myšlienku, a podľa nej budoval skutočnosť, sa v Čechách skončilo. Adaptácia na pomery dané zvonku je jedinou politikou. Romantiku zápasu o veľké ideály nahradila virtuálna ilúzia hollywoodskych seriálov a snorenie burzových maklérov. Nadosobné, romantické ciele zostali len hŕstke kverulantských intelektuálov a okrajovým mimosystémovým politickým hnutiam, ktoré sa považujú za radikálne. Jedným z dôsledkov tejto mravnej prázdnoty spoločnosti, neschopnosti ponúknuť spoločensky užitočný ideál, je útek mládeže k takým náhradám sociálne užitočnej romantiky, akými sú drogy a extrémistické pravicové organizácie. Tretinová spoločnosť Každý režim potrebuje svoju nosnú ideu. Tá súčasná vyrástla z nežnej revolúcie, ktorá bola zakorenená v dvojakej masovej vízii: - v želaní oslobodiť jednotlivca, - v požiadavke dosiahnuť životnú úroveň Západu. Ak sa na vec pozeráme vo všeobecnej rovine, nežná revolúcia bola úspešná. Zákernosť reality je však daná tým, že ideály sa v politike napĺňajú nedokonale: vízie más sa uskutočnili iba v realite života vybraných jedincov a skupín. Naplnenie cieľov nežnej revolúcie prebehlo v liberálnom duchu, čo viedlo k vytvoreniu tzv. tretinovej spoločnosti – spoločnosti zloženej z časti, ktorá si užíva slobodu a vysokú životnú úroveň, z časti, ktorá sa opája nádejou, že sa do vrchnej vrstvy začlení, a z časti, ktorá nemá šancu uniknúť zo svojho prepadu na sociálne dno. Vznikla spoločnosť, ktorá nie je humanistická, ale môže fungovať. Existuje v neustálom napätí, ktoré niektorí vnímajú ako vážnu krízu, iní ako pôrodné bolesti novej dokonalosti, ostatní ako prirodzený základ dynamiky. Všetci majú zo svojho uhla pohľadu pravdu. Je to spoločnosť trojakej mravnosti – sociálno darwinistickej etiky pre novú privilegovanú elitu, protestantskej pre stredné vrstvy a plebejskej pre zvyšok. Viac ako tucet rokov po nežnej revolúcii neexistuje nádej na akúkoľvek zásadnú zmenu. Neexistuje nijaká geopolitická alternatíva a Česko je primalé nato, aby určovalo smer európskych dejín. Prehlbujúci sa úpadok politickej kultúry, na ktorom majú rovnaký podiel do seba zahľadení nevzdelaní politici i novinári, znemožňuje hľadanie čo i len drobných alternatív. Politická elita Politická elita v tejto krajine sa na konci 90. rokov v zásade stabilizovala. Táto stabilizácia vyrastá z dvoch zdrojov. Tým prvým je spoločenská likvidácia neliberálnych politických predstaviteľov. Ideologickým základom pre tento čin sa stal čierno-biely obraz prednovembrového režimu, podľa ktorého stál v minulosti malý, ale jednotný disent proti nediferencovanej moci, pričom na ich zápas prihliadal zbabelý dav. Nijaké odtiene šedi oficiálna doktrína nepripúšťa. Vypestovaná hrdinská verzia novembra 1989, na ktorej výrobe a predaji sa svorne podieľajú politici, novinári aj režimná historiografia, navždy znemožnila vytvoriť skutočný historický obraz minulého režimu i odovzdania moci. Napriek tomu najznámejší predstavitelia disentu - vzhľadom na svoj naivný pohľadu na ekonomiku i politiku - museli prenechať výkonnú moc pragmatickejšej skupine. Aj pragmatici hneď pochopili užitočnosť legendy o nežnej revolúcii pre vlastnú privatizáciu štátnej moci. Druhou príčinou stabilizácie mocenskej elity je skutočnosť, že sa od novembra 1989 na politických doskách, ktoré nápadne pripomínajú divadlo, pohybujú zväčša tí istí ľudia. Za roky drobných potýčok a veľkých vášní sa už dobre spoznali. Už neberú tak vážne mnohé medzistranícke spory. Skúsenosť im ukázala, že víťazstvo prináša malé zisky a nové boje i starosti. Cítia, že zásadná zmena, ktorá by ich ohrozila, nie je možná. A prichádza i únava. Šediny ponovembrových vodcov názorne ukazujú, že politika v Česku, ktorá sa neúprosne pohybuje v rytme dvadsiatich rokov (po nich vždy nastane zmena), sa prehupla do druhej polovice svojej súčasnej etapy. Informačné geto Politické zmeny v masovokomunikačných prostriedkoch po novembri 1989 a následná mimozákonná privatizácia mnohých denníkov a časopisov vytvorili z jadra novinárskeho stavu zomknuté bratstvo, ktoré v mene slobody slova obhajuje svoje privilégiá. Táto štruktúrovaná a na svojom vrchole uzavretá skupina háji svoje podmienky predaja informácií, nespochybniteľnosť svojich príjmov a mocenských pozícií. Navyše skutočnosť, že privatizácia mnohých médií prebehla bez ohľadu na právny poriadok, urýchlila ich predaj do rúk zahraničných vlastníkov: cieľom bolo prikryť tieto pochybné akcie cudzou mocou. Výsledkom tohto zložitého procesu je takmer univerzálna ideologická tendenčnosť spravodajstva i publicistiky. Vzniklo celonárodné informačné geto. Primitivizmus v interpretácii informácií a názorov, ako aj embargo na tie, ktoré sa nevojdú do jednoduchých ideologických klišé výrobcov spravodajských a publicistických relácií, je konečným rozsudkom nad politickou kultúrou českého diváka a poslucháča. Kauzy sériovo vyrábané z banalít zatieňujú rozpory reality. Sviatkom zväzku nevzdelanosti a predsudkov potom býva hystéria, ktorá prúdom tečie z obrazoviek i novín pri slabom náznaku krízy, ktorá by spochybnila panujúce ideologické frázy. Vo chvíľach, ktoré si vyžadujú predovšetkým vecnú analýzu, sa v médiách ujíma vlády psychóza. Tak to bolo v čase bombardovania Juhoslávie lietadlami NATO, zasadania Medzinárodného menového fondu v Prahe i po teroristickom útoku 11. septembra. A tak to bude aj pri ďalšej nezvyčajnej situácii. Z tejto pasce sa nedá uniknúť. Záplava oficióznych televíznych debát, v ktorých sa vybraní odborníci škriepia, kto principiálnejšie háji posvätnú líniu bezduchého komerčného atlantizmu, ničia schopnosť demokracie brániť svoj najcennejší poklad: hľadanie pravdy v tolerantnom prostredí pomocou diskusie. Ideologické predsudky novinárov a majiteľov médií, ktoré pre verejnosť predžujú každú správu i názor už tým, že akékoľvek alternatívy zakazujú, masovo vyrábajú jednorozmerného človeka. Primitivizované chápanie politiky sa mení na univerzálny svetový názor. Pretože je ľuďom odoprená alternatíva, dostáva nová ideológia podobu biologickej samozrejmosti. Oficiálna ideológia sa zmenila na prírodné prostredie, v ktorom síce nie je nijaký berlínsky múr, ale ani možnosť preliezť nové virtuálne bariéry myslenia. Kvantifikovaná sloboda Základ nového režimu tvorí umelá sociálna diferenciácia. Toto nové rozvrstvenie nie je založené na pracovných príjmoch a už vôbec nie na zásluhovosti. Opiera sa o majetkové rozdiely vytvorené v priebehu privatizácie. Skutočným hrdinom nežnej revolúcie nie je disident, ale privatizér a tunelár. Nimi vytvorené majetkové rozdiely predurčili osudy ľudí na niekoľko najbližších generácií. Kvalita života, spôsob existencie jednotlivcov, je daná umiestnením v sociálnych vrstvách vytvorených privatizáciou. Tu dochádza k reálnemu zlúčeniu vízií nežnej revolúcie, požiadavky slobody a západného životného štandardu – a k zrodu pocitu krízovosti. Sloboda sa dnes dá kvantifikovať. Podľa niektorých prepočtov vyžaduje nezávislé postavenie v liberálnej českej spoločnosti majetok aspoň 20 miliónov korún. Potom je možné ochrániť rodinu, vyhnúť sa postaveniu námezdného pracujúceho a nezávisieť od sociálnych programov štátu. Sumu 20 miliónov však nie je možné získať poctivou prácou príslušníka stredných či nižších vrstiev umelo diferencovanej spoločnosti. Prednovembrový režim ničil morálne hodnoty predovšetkým tým, že sformalizovaním solidarity a byrokratickým oktrojovaním pospolitosti tieto hodnoty diskreditoval. Spoločnosť opierajúca sa o umelú sociálnu diferenciáciu urobila jedincov závislých od podnikateľského úspechu. Aj námezdná práca sa chápe ako druh slobodného podnikania, na ktorý sú odsúdení tí neschopní. V takýchto podmienkach je solidarita rozdrvená a nahradzovaná španielskou stenou charity, za ktorú sa má skryť nová forma mravného úpadku spoločnosti. Absencia vedomia národných záujmov Českej spoločnosti chýba reálny obraz svojho vlastného postavenia vo svete. Intelektuálne náročné definovanie národných záujmov a štátnych cieľov nahradila jednoduchá adaptácia na západné inštitúcie. Spojenci sú chápaní ako náhrada za štátnickú povinnosť voliť stratégiu, taktiku a nástroje zahraničnej politiky. Prispôsobovanie sa normám Európskej únie je iba symbolickým výrazom skutočnosti, že chýba všeobecné vedomie potreby sformulovať, na čo má tejto krajine slúžiť spojenectvo so Západom – na konflikt s Východom, alebo na napĺňanie humanistických cieľov dejín? Absenciu vedomia národných záujmov v určitých chvíľach sprevádza pseudodiskusia o nich. Časť liberálnej mocenskej elity predstavuje národné záujmy ako zachovanie nezávislosti rozhodovania vybraných predstaviteľov štátu. Títo liberáli obhajujú odvekú európsku slobodu v podobe mnohých štátov pred nebezpečenstvom európskeho federalizmu či superštátu. S úprimnou prostoduchosťou vnucujú spoločnosti víziu záchrany slobody jednotlivca a národov v podobe uchovania plurality privilegovaných mocenských elít. Chýba im cit pre národný i sociálny rozmer humanistickej politiky, čím sa deformuje požiadavka občianskej slobody. Predstavitelia súčasnej mocenskej elity, a to praktici aj propagandisti, s neuveriteľnou ľahkosťou dokážu v priebehu niekoľkých týždňov vymeniť zástavu obhajcov ľudských práv za zástavu bojovníkov proti medzinárodnému terorizmu. Liberálni politici i novinári sa živia bojom. Je jedno, v mene čoho sa bombarduje, hlavne že sa bombarduje. Použitie sily v medzinárodných vzťahoch sa stáva samozrejmosťou. A Česko túto samozrejmosť s nadšením vstrebalo do svojej politickej kultúry. Rozdiely sa vnímajú ako príčiny konfliktu a legitímnou podobou konfliktu sa stala vojna. Vízie zmizli: humanizácia cieľov a prostriedkov politiky sa v mene reality zavrhnula ako naivný nezmysel. Trpké plody nedozretého liberalizmu Intelektuálnym zdrojom krízovosti v spoločnosti je nevyzretosť liberalizmu, jeho neschopnosť interpretovať vlastnú postmodernú podobu. Pretože liberalizmus ponúka mýty namiesto analýzy - a jeho politickí a propagandistickí predstavitelia znemožňujú diskusiu – a nedá sa očakávať, že sa situácia zmení. Sociálna štruktúra a politická kultúra svorne masovo produkujú osobnosti orientované na spotrebu. Už neexistuje voľba vo frommovskom duchu „byť alebo mať“ – majetok je podmienkou bytia. Optimistickú víziu aktívneho, všestranne sa rozvíjajúceho človeka nahradila realita pasívneho občana, ktorý sa mení na závislého konzumenta. A tam, kde sa vytvorí sociálna štruktúra, v ktorej jedinou zárukou slobody jednotlivca je majetok, zmení sa túžba po slobode na túžbu po majetku. Tak vyzerá pravé víťazstvo liberalizmu. Zdá sa, že pri zachovaní súčasných trendov vývoja politickej kultúry dospeje v priebehu dvoch generácií väčšina ľudí v tejto krajine k presvedčeniu, že národné obrodenie bol omyl, slepá cesta. Zároveň sa ukazuje, že neexistujú vnútorné sily, ktoré by mohli tento trend zvrátiť. Z toho vyplýva, že iba výrazné celoeurópske impulzy môžu viesť k renesancii politickej kultúry Českej republiky. Môžeme teda predpokladať, že spoločnosť, ktorej základ tvorí umelá sociálna diferenciácia, sa ustáli. Štátna idea zrastie s obhajobou záujmov oligarchie. Hrubý domáci produkt ako-tak vzrastie, zvýši sa schopnosť polície čeliť pouličnej kriminalite pri ochrane nových majetkov. Nastane oficiálna spokojnosť, t.j. nadšenie hornej tretiny spoločnosti, posvätia sa nádeje strednej tretiny a beznádej dolnej tretiny spoločnosti bude pochopená ako spravodlivá. Čo na tom, že človek s nadosobnými ideálmi nebude mať dôvod v tejto spoločnosti žiť. Zavládne nuda.