Panika je zbytočná
Piaty dlhometrážny film amerického režiséra Davida Finchera Úkryt dosiahol počas premiérového víkendového premietania v USA prvú priečku v počte návštevníkov. Panika vstupuje aj do priestoru slovenských kín. Jodie Fosterová a Kristen Stewartová sú uväznené v izolovanej pasci pred čudesnou partiou zlodejov, filmový divák sa naopak ocitne v zajatí ďalšej Fincherovej temnej vízie. David Fincher patrí v súčasnosti medzi najzaujímavejšie režisérske osobnosti, jeho filmy vždy vyvolajú veľký rozruch a polemické diskusie, pričom pozornosť dokáže vzbudiť nielen u publika, ale aj v radoch kritikov. Medzinárodný úspech dosiahol Fincher filmom Sedem (1995), ktorý znamenal inováciu žánru thriller a vniesol do neho prvok silnej psychologizácie. Film sa vyznačoval najmä špecifickou ťaživou atmosférou, jedným z hlavných znakov režisérovho osobitého štýlu. V netradične poňatom paranoidnom thrilleri Hra z roku 1997 opäť v divákovi až do krajnosti vystupňoval pocit neistoty z prezentovaných dramatických situácií. O dva roky neskôr prišiel Fincher s dnes už kultovou snímkou Klub bitkárov. Panika v úkryte Po štvorročnej odmlke sa Fincher znovu usiluje získať pozornosť. Rozhodol sa spracovať scenár Davida Koeppa, ktorý sa sčasti podieľal aj na produkcii. Rozpráva príbeh rozvedenej tridsiatničky Meg Altmanovej (Jodie Fosterová) a jej dcéry Sarah (Kristen Stewartová). V pomerne krátkej expozícii sa Meg nasťahuje do nového domu, na prvý pohľad klasickej luxusnej stavby na Manhattane. V novom sídle však Meg objaví jednu zvláštnosť - bývalý majiteľ v ňom nechal vybudovať bezpečnostný kryt. Miestnosť, v ktorej sa dá prežiť dlhý čas v izolácii pred okolitým svetom. Výstavbu bunkra Meg ocení už počas prvej noci, keď do domu vnikne partia zlodejov. Skupinu násilných vlamačov tvorí Junior (Jared Leto), chamtivý potomok milionárskeho bývalého majiteľa, špecialista na bezpečnostné systémy Burnham (Forest Whitaker) a vygumovaný šialenec Raoul (Dwight Yoakam) s výrazným sklonom k násiliu. Netradičná atmosféra Už na začiatku filmu nám režisér nenásilne pripomína, že sa pozeráme práve na jeho dielo. Efektný dizajn úvodných titulkov badať napokon v každom Fincherovom filme, výnimkou teda nie je ani Úkryt. Snímka je zaujímavá najmä spôsobom budovania filmového priestoru. Samotný Fincher na margo svojho nového diela povedal: „Celý film sa odohráva v jednom dome. Usiloval som sa, aby to bol film medzi Hitchcockovým Oknom do dvora a Strašiakmi Sama Peckinpaha.“ Len minimum scén sa odvíja mimo luxusného sídla. Rozľahlá plocha domu disponuje mnohorakými variáciami bytového priestoru, od veľkolepých spoločenských miestností až po klaustrofobické chodby a nekončiace schodiská, nechýba ani domáci výťah. Svojrázne postavenie zastáva oceľový úkryt, v ktorom sa hlavné predstaviteľky boja o svoju existenciu. Modelovaniu priestoru domu napomáha aj dôkladná práca so svetlom, v tomto smere treba vyzdvihnúť kameramana filmu Conrada Halla, Jr. Ten spolu s Fincherom vytvára originálnu atmosféru, ktorú konštruuje s obmedzeným počtom výrazových prostriedkov. Väčšina scén je totiž ponorená do šera, miestami až do tmy, keď na filmovom plátne skoro nič nevidíte. Dom osvetľuje len tlmené svetlo - malé lampy, skryté bočné svietidlá a podobne. V bezpečnostnej cele neustále bliká modrý neón. Desivú atmosféru dokresľujú ruchy - vŕzganie podlahy a schodov, zvuk pokazenej výbojky a chýbať nemôže ani Fincherov obľúbený dážď - za oknami domu je prítomný od začiatku do konca. Fincher ako režisér musel ustriehnuť, aby takýto minimálny filmový priestor v spojení s temnou atmosférou nepôsobil na publikum rušivo. Svoju úlohu zvládol, divákovi neposkytol priestor pre nudu. Inovácia thrilleru sa nekoná Film Úkryt však sklame diváka, ktorý očakáva režisérovu inováciu žánru thriller. V skorších filmoch Fincher neustále prinášal nejaké nóvum, istý osobitný a originálny prvok, ktorý dodal žánru nový rozmer. V Úkryte však skôr ako nevšedné nápady môžeme vidieť časté využívanie konvencií. Príkladom je scéna na začiatku filmu, keď Meg zistí prítomnosť zlodejov a uteká zobudiť Sarah. Útek do úkrytu sa končí obľúbenou konvenciou akčného filmu - hlavný hrdina sa zachráni pred nebezpečenstvom v poslednej chvíli. Treba dodať, že Fincher si ani v tomto filme neodpustil niektoré svoje typické zábery, ako je mikroskopické priblíženie - nájazd dnu a von do kľúčovej dierky. Kamera sa zoomom približuje do svetelného kužeľa baterky, pričom sa končí až pri cievke žiarovky atď. Pôsobivá je aj pasáž, v ktorej kamera počas pomerne dlhej neprerušenej jazdy a výrazných zmenách uhlu sleduje dianie v dome. Podobné zábery síce pôsobia efektne, ale v rámci celého diela sa zdajú neefektívne, umelo dosadené a prvoplánové, sú použité oveľa násilnejšie ako napríklad v Klube bitkárov. Úkryt rozhodne nie je zlý film, určite stojí za vzhliadnutie, ale od Finchera by divák/kritik čakal niečo viac. Nie je to typ diela, ktoré by ste chceli vidieť niekoľkokrát. Pravdepodobne nevyvolá paniku v kinosálach. Zachovajte teda pokoj. Panika je zbytočná...
