Súčasný terorizmus - Teror a štátny terorizmus

Eliminácia a prekonanie hrozby terorizmu tvorí dnes neodmysliteľnú súčasť výziev na riešenie bezpečnostných problémov súčasného sveta. Podľa údajov Ministerstva zahraničných vecí USA sa v rokoch 1980 až 1999 uskutočnilo vo svete vyše deväťtisíc teroristických činov, pričom najviac sa ich odohralo v Európe a Latinskej Amerike a najmenej (okrem Austrálie a Oceánie) v Severnej Amerike. Medzi základné sociálne znaky terorizmu, okrem šírenia strachu a hrôzy, ktorý mu dal aj názov, sa najčastejšie radia aj nasledovné charakteristiky: - terorizmus smeruje v konečnom dôsledku k presadzovaniu politických cieľov, ktoré majú rôznu podobu, - k realizácii svojich cieľov terorizmus využíva ozbrojené násilie alebo hrozí jeho použitím, - terorizmus potrebuje publicitu a usiluje sa vyvolať pozornosť verejnej mienky, najmä prostredníctvom masmédií. Jednoznačná definícia terorizmu sa rodí veľmi ťažko, pretože obsahuje znaky politickej, vojenskej a kriminálnej činnosti. Predstavuje aj sociálnu diagnózu - dlhotrvajúce a ťažké ochorenie spoločnosti, ktoré naznačuje absenciu riešenia jej problémov, uplatňovanie deformovaného prístupu k nim, prípadne existenciu rozmanitých skrytých ťažkostí. Charakteristika terorizmu má preto aj konkrétne politické súvislosti. Niektoré osoby alebo skupiny sa v jednom vzťahu alebo období označujú za bojovníkov za slobodu, ale v druhom sa už hodnotia ako teroristi. Najčastejšie sa ako aktuálny príklad takéhoto hodnotenia činnosti niektorých subjektov spomína meniaci sa vzťah americkej štátnej administratívy k mudžahídom. Existujú však aj iné príklady, spojené najmä so štiepením teroristických organizácií a skupín, keď časť teroristov po dosiahnutí niektorých politických cieľov skončí s teroristickými aktivitami, ale časť v nich pokračuje ďalej – ide napríklad o IRA a palestínske organizácie. Najvýraznejší vonkajší prejav terorizmu predstavuje terorizovanie - používanie násilia alebo jeho hrozby jednotlivcami alebo skupinami v rozličných podobách na zastrašovanie iných jednotlivcov a skupín až po ich fyzickú likvidáciu. Terorizovanie predstavuje deviantnú činnosť, ktorá nemá automaticky politický charakter, ale vzniká z kriminálneho či ináč patologického konania. Terorizovanie nadobúda podobu terorizmu až na základe spojenia s politickými cieľmi a môže mať dva smery – prvý útočí proti štátu, chce ho oslabiť až zničiť a druhý chce štát upevniť, posilniť a útočí na subjekty, označované spravidla za nepriateľov štátu. Terorizmus ako činnosť zameraná proti štátu a jeho existujúcemu usporiadaniu sa preto odlišuje od teroru a štátneho terorizmu, ktoré sú orientované na posilnenie štátu najmä formou oslabenia, zastrašovania či likvidovania jeho politických protivníkov. Teror znamená uskutočňovanie hrôzovlády inštitúciami vládnucich síl alebo organizáciami a skupinami, ktoré ich podporujú, voči vlastnému obyvateľstvu, prípadne na územiach, ktoré štátu patria (kolónie, územia obsadené vo vojne a podobne). Je spojený s prehnaným a drastickým spôsobom uplatňovania ducha zákonov, ktorý vyúsťuje do deformácie ich litier i celého právneho systému, pričom spravidla prekračuje hranice zákonnosti. Za príklady teroru v tomto pohľade sa považuje predovšetkým teror vo Veľkej francúzskej revolúcii (po ktorom tento pojem vošiel do politickej terminológie), teror uplatňovaný vo fašistických a diktátorských režimoch, veľký teror za stalinizmu a podobne. Štátny terorizmus znamená uskutočňovanie teroristických akcií štátnymi orgánmi či zneužívanie pôsobenia ozbrojených zložiek voči protivníkom vo vlastnom štáte, alebo podporovanie a uskutočňovanie teroristických akcií na území iných štátov. K využívaniu štátneho terorizmu voči iným štátom pristupujú najčastejšie veľmoci a typické to bolo najmä v období studenej vojny. Súvisí však aj s „vývozom“ moci a revolúcie. V násilnom boji o moc môže dôjsť aj k rôznym spôsobom vzájomného prelínania sa terorizmu a teroru so štátnym terorizmom. Ide o jav rozšírený predovšetkým v latinskoamerických krajinách. V otvorenej podobe sa tento problém v súčasnosti prejavuje najmä vo vzťahu medzi Izraelom a palestínskou samosprávou. Existuje aj prepojenie terorizmu s organizovaným zločinom v národnom aj medzinárodnom rozsahu, najmä pri ilegálnom obchodovaní s drogami, zbraňami a materiálmi dvojakého použitia a pašovaní ľudí. Napriek tomu, že terorizovanie je bežnou súčasťou organizovanej zločinnosti a že teroristické skupiny a organizácie môžu byť napojené na organizovanú zločinnosť, nie je možné terorizmus stotožňovať s organizovanou zločinnosťou. Ide o fenomény, ktoré majú rozdielne politické ciele. Veľké množstvo rôznych prejavov terorizmu podmieňuje a vyvoláva aj rozdielnosť pri ich analýze. Terorizmus neexistuje náhodne, ale je aj vážnym varovaním pred podceňovaním problémov nestabilného politického a sociálno-ekonomického vývoja. Pri všetkej nebezpečnosti terorizmu nie je možné verejnosť ním len strašiť, ale je potrebné uplatňovať objektívne a adekvátne kritériá jeho identifikácie, odhaľovať jeho zdroje a príčiny a hľadať cesty, ako ich odstrániť.