Politické elity sú čoraz senilnejšie

Grigorij Mesežnikov, prezident Inštitútu pre verejné otázky

Narodil sa 25. marca 1958 v ruskom Orle. Vyštudoval filozofiu na Moskovskej štátnej univerzite. V rokoch 1983 až 1993 pôsobil ako asistent na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 1993 až 1997 pracoval v Politologickom kabinete Slovenskej akadémie vied. Je spoluzakladateľom Inštitútu pre verejné otázky (IVO) a v roku 1999 sa stal jeho prezidentom. Vo svojej vedeckej činnosti sa sústreďuje predovšetkým na výskum konštitucionalizmu, parlamentarizmu, volebného systému, na otázky politického systému, ako aj na problematiku politických elít. Pravidelne komentuje vnútropolitický vývoj na Slovensku, je autorom a spolueditorom viacerých ročníkov Súhrnnej správy o Slovensku. Je ženatý, má sedem detí. Váš inštitút má pomerne silnú pozíciu pri ovplyvňovaní verejnej mienky. Akú ideu ste sledovali pri jeho zakladaní? - Vznik IVO nebol celkom náhodný. Inštitút sa nezrodil na prázdnom mieste. Už predtým vychádzala Súhrnná správa o stave spoločnosti, v ktorej sa skupina odborníkov usilovala zmapovať vývoj krajiny. Hlavným cieľom bolo analyzovať spoločenský vývoj, ale aj prispievať k tomu, aby prebiehal viac v rámci hodnotových mantinelov, ktoré určujú spoločenský pohyb po roku 1989, v rámci otvorenej spoločnosti, trhovej ekonomiky a demokratickej politickej kultúry. Sme ,,public policy“ inštitút, teda všetky svoje analýzy sa usilujeme prezentovať verejnosti spôsobom, ktorý môže ovplyvniť pozitívne riešenie problémov. Význam našej práce vidím vo vypracovaní určitých odporúčaní, ktoré môže využívať celé spektrum odborníkov, či už ide o ,,mienkotvorcov“ alebo o ľudí, ktorí majú aj určité rozhodovacie právomoci. Oponenti vám vyčítajú jednostrannú pravicovú orientáciu. Nespochybňuje to dôveryhodnosť vašich výskumov? - Hodnotenie objektivity našich analýz záleží na recipientoch. Sme absolútne nezávislí od politických strán alebo štátu. Ide skôr o hodnotovú inklináciu. Nie sme ľavicovým ,,think tankom“. Hodnoty, ku ktorým sa hlásime, sú blízke skôr liberálne alebo konzervatívne orientovaným silám. Naše stanoviská neraz kriticky vnímajú aj predstavitelia hodnotovo nám blízkych strán. Usilujeme sa ich podávať objektívne a vyvážene. Samozrejme, závisí od čitateľov, ako to vnímajú. Prinášame svoje pohľady a ak sa objaví kvalifikovaná alternatíva voči našim názorom, iba ju privítame. Kam by ste sa zaradili vy osobne podľa politickej a hodnotovej orientácie? - Mojím zázemím sú hodnoty liberálnej demokracie. Tento priestor v súčasnosti vypĺňajú subjekty nachádzajúce sa napravo od stredu. Sociálne, prípadne ľavicovo orientovaný liberalizmus vás neoslovuje? - Nemôžem o sebe povedať, že by som bol poznačený ľavicovými hodnotami. Pokladám sa skôr za sympatizanta liberálne orientovaných síl, možno v určitých oblastiach aj s konzervatívnymi prvkami. Čo vnímate ako hlavnú agendu súčasnej pravice? - Predovšetkým mám na mysli hodnoty súkromného vlastníctva, trhovej ekonomiky, individualizmu a slobody jednotlivca. Pokiaľ ide o transformáciu, je to prechod od ekonomiky a politického systému socialistického typu s autoritatívnymi prvkami k otvorenej spoločnosti založenej na trhovej ekonomike a politickom pluralizme. S týmito hodnotami sa stotožnila aj moderná demokratická ľavica, ktorá, pokiaľ uvažujeme v kategórii politického režimu, presadzuje hodnoty liberálnej demokracie. Považujem však za potrebné zdôrazniť to, čo robí túto spoločnosť viac trhovou, menej etatistickou, slobodnejšou, s väčšou možnosťou realizovať individuálne schopnosti. V súčasnosti do súkromného života jednotlivcov najviac zasahuje konzervatívna pravica, napríklad v prípade deklarácie o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach, ktorú v Národnej rade SR presadilo KDH. Jediným obhajcom slobody jednotlivca zostala ľavica. Kde sa v tejto diskusii stratili liberáli? - Nepovažujem prístup KDH v týchto otázkach za šťastný, nestotožňujem sa s ním a nemyslím si, že ide o presadzovanie suverenity krajiny v kultúrno-etických otázkach. Ide iba o otázky súvisiace s reprodukčným správaním. Stotožňujem sa preto s názorom Petra Sýkoru, ktorý ich označil za otázky bioetiky. Nemyslím si, že to by malo byť prejavom zásahu do súkromného života jednotlivca. To sa nedá súhrnne charakterizovať ako pravicový postoj. Pokiaľ ide o liberálov, mnohí z nich sa ozvali s nesúhlasným vyjadrením. Aké sú podľa vás hlavné konfliktné línie v súčasnej slovenskej politike? - Je ňou najmä pokračujúci zápas o charakter štátu. Na jednej strane sú zástancovia demokratického právneho a decentralizovaného štátu, na strane druhej zástancovia autoritatívnych prístupov, centralizmu a netolerantného prístupu k príslušníkom menšín. Ak sa tento zápas podarí úspešne zavŕšiť, potom sa hlavná línia štiepenia bude odohrávať okolo sporov pravice a ľavice, teda okolo presadzovania demokratických spoločenských koncepcií pravicového a ľavicového charakteru. To prebieha v rámci vládnej koalície už dnes. Vzhľadom na nevyhnutnosť spolupráce proti rozličným formám autoritárstva sa však toto vymedzovanie nerealizuje najvhodnejšou formou. Dajú sa aj v súčasnosti klasifikovať slovenské politické strany na štandardné a neštandardné? - Takému hodnoteniu sa dá vyčítať určitý schematizmus. Bez ohľadu na to, ako tieto strany budeme označovať, zatiaľ ide o zoskupenia dvoch typov. Spôsob, akým sa vytvárajú vládne koalície, svedčí o tom, že schopnosť spolupracovať je príznačná pre strany patriace do jedného z týchto dvoch blokov súčasného politického spektra. Preto si myslím, že toto delenie má ešte stále svoje opodstatnenie. Na základe čoho môžeme stranu považovať za štandardnú? - V mojich očiach je kritériom štandardnosti zlučiteľnosť so systémom hodnôt liberálnej demokracie. Ako by ste klasifikovali stranícky systém Slovenska? - Je to multistranícky systém s určitými prvkami polarizácie. Jeho konsolidácia sa dosiaľ nezavŕšila. Podmienkou je sformovanie základného jadra umiernených politických subjektov rozličnej orientácie s možnosťou striedania sa pri moci. Na Slovensku je však pravdepodobnejšie striedanie sa štandardných a neštandardných subjektov. Mohli by ku konsolidácii straníckeho systému prispieť systémové opatrenia, napríklad zmena volebného systému? - Nie, práve väčšinový systém by neštandardným stranám poskytol neprimerané výhody. Súčasný pomerný systém adekvátne zodpovedá sociodemografickým, etnickým a ďalším členeniam slovenskej spoločnosti. Necitlivý zásah doňho by mohol ohroziť vyhliadky na demokratický vývoj. Treba všetko nechať na prirodzený vývoj. Prečo sú v slovenskej spoločnosti také úspešné práve neštandardné subjekty? - V procese transformácie je prirodzene značná časť občanov nespokojná s jej výsledkami, hľadá silného ochrancu. Tieto strany teda majú svoje sociálne zázemie, výrazných politikov, ktorých táto časť občanov vníma ako populárnych a dôveryhodných. V súčasnosti je ním napríklad predseda HZDS-ĽS. Slovensko je však z tohto hľadiska porovnateľné s okolitými krajinami, aj keď podpora podobných síl tam nie je natoľko výrazná. V čom vidíte hlavné príčiny neúspechov súčasnej slovenskej ľavice? - Existencia solídnej podpory autoritárskych síl núti programové politické strany k spolupráci na úrovni vládnej koalície. To spôsobuje problémy, ktoré boli o. i. príčinou stavu, do ktorého sa dostala súčasná slovenská ľavica. Je ňou však aj samotné účinkovanie ľavicových politikov vo vláde, spôsob presadzovania svojich predstáv, konfliktné vzťahy s koaličnými partnermi. Najmä vnútorné problémy prispeli k rozštiepeniu ľavice. Vidíte šance Smeru vyplniť ľavicový priestor ako reálne? - Bude to chcieť dosiahnuť a získať vyhliadky na členstvo v Socialistickej internacionále. Naznačuje to aj názov jeho hlavného programového dokumentu Tretia cesta. Doteraz vývoj ľavicovej scény na Slovensku súvisel s transformáciou komunistickej strany na politický subjekt sociálnodemokratickej orientácie. Myslím si, že vzhľadom na to, v akom stave je SDĽ, sa dá tento proces považovať za prinajmenšom zabrzdený, ak nie úplne ukončený. Najsilnejší subjekt ľavice zrejme bude mať inú politickú legitimitu, čo považujem za dosť problematické. Zdôrazňovanie hodnôt poriadku, nacionalistické tendencie, inklinácia k jednoduchým riešeniam a sklony k autoritárstvu veľmi nesvedčia o sociálnodemokratickej orientácii... - Skutočnosť je však taká, že Smer sa chce do tohto priestoru zaradiť. Vidím v tom veľký problém. Je nadmieru populistický, autoritatívny na to, aby sme ho mohli považovať za modernú ľavicu. Faktom však je, že vzhľadom na výrazný pokles podpory ostatných ľavicových strán sa bude usilovať vyplniť priestor, ktorý sa tu otvára. Jeho voličská základňa sa evidentne opiera o tradičných ľavicových voličov. Bez ohľadu na to, ako tento proces budeme vnímať, Smer tento priestor vyplní, ak sa do parlamentu nedostanú ostatné ľavicové subjekty. Ako sa pozeráte na vývoj v SDĽ po vzniku Sociálnodemokratickej alternatívy? Aká je podľa vás budúcnosť týchto dvoch zoskupení? - SDĽ so svojím terajším vedením nemá šancu, aby sa profilovala ako silný sociálnodemokratický subjekt. To, čo sa v posledných mesiacoch udialo, potvrdzuje, že jeho súčasné vedenie nie je schopné čeliť výzvam, ktoré prináša vývoj. Ak nenastanú zmeny, SDĽ prestane existovať ako parlamentná strana. Stane sa rovnako slabou, ako je dnešná sociálna demokracia. SDA má určitú výhodu v tom, že má vo vedení politikov, požívajúcich väčšiu dôveru medzi ľavicovými voličmi. Ale ani ich šance v predvolebnom období nie sú natoľko výrazné, aby sa dalo hovoriť o ich bezproblémovom vstupe do parlamentu. Takže aj v tomto prípade som skôr skeptický. Z hľadiska politickej budúcnosti má však SDA lepšie perspektívy ako SDĽ. Jednoduchá situácia nie je ani na pravici. Prečo KDH či SDKÚ so svojimi preferenciami veľmi nemôžu robiť protiváhu súčasnej opozícii? - Tých príčin je viac. Jednak už spomínaná nevyhnutnosť vytvárať koalície bez ohľadu na hodnotové a programové rozdiely, jednak sú to problémy v spolupráci medzi týmito stranami. Vnútri SDK sa po voľbách 1998 presadzovali rozdielne koncepcie spolupráce pravicových strán. To poznačilo vzťahy medzi nimi a znemožnilo dostatočne využiť ich voličský potenciál. Pokles ich preferencií však nebol až taký dramatický ako v prípade SDĽ. Na vlne tohto poklesu nevznikli iné subjekty, ktoré by odlákali voličov, ako sa to stalo v prípade Smeru. Robert Fico ako popredný predstaviteľ SDĽ odišiel a prakticky vytuneloval svoju materskú stranu. Nepovažujete za podobné ,,tunelovanie“ aj postup Mikuláša Dzurindu pri rozpade SDK? Teraz nemá kto skladať účty za stranu, s ktorou tak veľa ľudí spájalo veľké nádeje. - Vznik SDKÚ nie je porovnateľný prípad. Na pravici môžeme hovoriť o určitom preskupení síl. Pokiaľ ide o skladanie účtov, volič SDK a vôbec slovenský volič je dostatočne rozhľadený, aby dokázal túto zodpovednosť identifikovať. Lídri pôvodnej SDK v súčasnosti pôsobia v iných zoskupeniach, ale zodpovednosť zostala na nich. Nemyslím si, že to bol pokus zbaviť sa zodpovednosti. Hlavný problémom je, že Mikuláš Dzurinda založil politickú stranu, ktorá mala pôsobiť namiesto ostatných, už existujúcich strán. S výnimkou DU sa to stretlo s ich nesúhlasom. Tieto skúsenosti by však nemali predstaviteľov pravicovo-centristických strán odrádzať od spolupráce. Podľa mňa sú na ňu odsúdení. Pôvodný projekt subjektu, ktorý by spojil všetky prúdy pôvodnej SDK, sa pre jeho iniciátorov neskončil úspešne. Existuje však subjekt, majúci šancu stať sa silným politickým hráčom. Máte na mysli SDKÚ? Nie je na to programovo a hodnotovo mimoriadne nečitateľná? - Je to síce strana, ktorá vznikla neštandardným spôsobom, ale nemožno ju chápať ako úplne neštandardnú. Akceptuje hodnoty liberálnej demokracie. Podobne neštandardne vznikla aj SDK - spojením politických frakcií, ktoré za normálnych okolností existujú samostatne. Ťažko odhadnúť budúcu profiláciu SDKÚ, ale je to subjekt, ktorý sa pridržiava všetkých pravidiel demokratickej spoločnosti. Má šance posilniť svoje preferencie a stať sa silným aktérom na politickej scéne. Nehrozí, že pri neschopnosti pravicových strán zjednotiť sa hlasy pre LDÚ, DS či OKS v konečnom dôsledku vyjdú nazmar? - Fragmentácia ostáva dosť silná. Vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti z koaličnej spolupráce je vôľa spolupracovať omnoho nižšia. Myslím si, že pred voľbami sa predsa len udejú pokusy integrovať pravicový priestor. Hoci veľká koalícia pravicových strán zrejme nevznikne, nemožno vylúčiť vznik užšieho zoskupenia, ktoré podchytí voličský potenciál strán, ktoré nemajú istotu, že sa dostanú do NR SR. Vývoj na pravici hovorí skôr v prospech predvolebných aliancií. Nazdávam sa však, že povolebné skúsenosti s koaličnou spoluprácou niektorých aktérov natoľko demotivujú, že uprednostnia samostatnú kandidátku vo voľbách. Aj so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú? - Áno, ide tu o zodpovednosť politických elít, rovnako ako bolo rozhodnutie ľavicového a pravicového establišmentu presadzovať politický štýl, ktorý sa ukázal ako neúspešný. Potom sa časť tohto establišmentu rozhodla pre inú cestu, napríklad SDA. Závisí od zodpovednosti súčasných neľavicových elít, ako naložia s voličskou podporou, ktorú majú. Keď sa jedna z týchto strán do parlamentu nedostane, celkový pomer síl na politickej scéne sa dramaticky zmení. Úvahy o vzniku prointegračnej väčšinovej vlády už nebudú natoľko odôvodnené. Myslíte si, že sa aj po voľbách podarí udržať spoluprácu antiautoritárskych síl? Aj v súčasnosti je dosť zložitá. - Táto spolupráca je zložitá, ale vidíme konkrétne výsledky. Vládna koalícia, ktorá vznikla v roku 1998, prelomila bariéru medzinárodnej izolácie, obnovili sa pozície, ktoré Slovensko zastávalo v integračných procesoch. Už samotná skutočnosť, že tieto strany vstúpili do spolupráce, potvrdzuje, že sú schopné spolupracovať, že táto spolupráca mala a ešte stále má zmysel. Vzhľadom na vývoj konfigurácie straníckeho systému zrejme bude mať zmysel aj po voľbách 2002. Rozloženie síl je jednoducho také, že vytvorenie programovo konzistentnej vlády, t. j. vlády pozostávajúcej z programovo blízkych pravicových alebo ľavicových strán, ktorá by mala podporu parlamentnej väčšiny, momentálne neprichádza do úvahy. Preto alternatívou populistickým a autoritárskym silám je koalícia demokraticky orientovaných strán, ktorá by nadviazala na to pozitívne, čo sa uskutočnilo od roku 1998. Vychádzam aj z deklarácií samotných politických aktérov. Prakticky všetci pripúšťajú možnosť takejto spolupráce a zrejme budú i volebnými výsledkami do toho dotlačení. Nemá na konfliktných vzťahoch vo vládnej koalícii svoj podiel aj pravica, ktorá neraz definovala práve ľavicu ako svojho hlavného protivníka, napríklad v prípade iniciatívy KDH - Ľudová strana? - Nemyslím si to. Je síce pravda, že sa vládne strany voči sebe dosť tvrdo vymedzovali aj prostredníctvom ideologických argumentov, to však nepovažujem za najväčší problém vládnej koalície. Za jej kľúčový problém pokladám to, že sa tu nedodržiavali prijaté dohody. Bola to najmä SDĽ, ktorá ich porušovala. To je väčší problém ako verbálne útoky. Paušálne označovanie názorov a koncepcií, predkladaných ľavicovými stranami, za protireformné však viedlo k radikalizácii ich členskej základne. Naozaj tak bolo možné označovať aj bývalú ministerku financií Brigitu Schmögnerovú? - Označovali ju síce za protireformnú, ale pravica nepodnikla nijaké organizačné kroky, ktoré by viedli k jej odchodu z vlády. Tlak, ktorý voči nej vyvíjali pravicové sily, by nevyústil do jej odchodu. Pritom časť ľavice sa stotožňovala s návrhmi na odvolanie jednotlivých členov vlády. Čo hovoríte v súvislosti s pamätným odvolávaním premiéra na informácie, že na prelome rokov 1999 a 2000 aj časť pravice mala záujem o odvolanie Dzurindu? - Sú to iba kuloárové reči. Majú však svoju výpovednú hodnotu… - Vychádzajme radšej z politicky relevantných udalostí, faktov a krokov. Ak by sme urobili analýzu vnútrokoaličnej lojality, zistili by sme, že v pozadí mnohých kríz bolo odmietanie plniť dohodnuté kroky. Netvrdím, že to bola výlučne SDĽ, bolo to tak fakticky v prípade všetkých členov koalície. Najčastejšie však v prípade SDĽ. Nemalo by sa však zabúdať ani na to, ako presadzovala svoje požiadavky DS, resp. poslanci súčasnej OKS, napríklad v prípade zákona o dedičskej dani. Prvý raz koaličné dohody porušilo práve KDH, keď sa pri takej zásadnej veci, akou je programové vyhlásenie vlády, spojilo pri presadení svojich pozmeňovacích návrhov s opozíciou. - Bola to síce principiálna otázka, ale neohrozilo to súdržnosť vládnej koalície. Treba sa na to pozerať realisticky. Takýchto poľutovaniahodných prípadov koaličnej nelojality boli desiatky. Musíme vychádzať aj zo sily koaličných partnerov. Podobný postoj zaváži oveľa viac, keď strana disponuje 20 poslancami, vinou postoja ktorých môže padnúť celá vláda, ako stanovisko strany, ktorá má iba šesť poslancov. Samozrejme, ale takéto hlasovania, ktorými sa narušoval konsenzus vo vládnej koalícii, viedli k nespokojnosti členov SDĽ, ktorá vyústila do známeho hlasovania o dôvere premiérovi Dzurindovi. Aspoň tak to interpretuje SDĽ. - To sú však odlišné váhové kategórie. Zaradenie niekoľkých sporných bodov do programového vyhlásenia vlády je síce vážna vec, ale to neovplyvnilo stabilitu fungovania vládnej koalície. Tieto požiadavky sa napokon dosť rýchlo splnili a aj SDĽ prejavila spokojnosť so spôsobom, akým sa to udialo. Hlasovanie proti predsedovi vlády je prejavom absolútnej nedôvery. Pokiaľ ide o spoluprácu vo vláde, tam bola väčšia ústretovosť, na úrovni vládneho kabinetu sa jasne stanovil mechanizmus tvorby konsenzu. Problém však spočíva v tom, že riešenia a postupy dohodnuté na úrovni vlády vyvolávali nesúhlas rozličných politických strán, najmä SDĽ. Jej zástupcovia vo vláde navrhované riešenia podporovali, ale strana samotná sa s nimi nestotožnila. Zasa to bol predovšetkým vnútorný problém koaličných partnerov. Bolo vnútorným problémom koaličných partnerov napríklad aj spoplatnenie vysokoškolského štúdia, na ktorom nekompromisne trvali pravicové strany bez ohľadu na to, že programové vyhlásenie vlády tvrdilo niečo celkom iné? - Vieme však, ako sa to nakoniec skončilo. Parlament schválil bezplatné denné i externé štúdium. Podarilo sa to však presadiť za pomoci hlasov opozície… - Koaličná spolupráca bola uvoľnená. Najmä teraz, niekoľko mesiacov pred voľbami, vidíme, že lojalita koaličných partnerov je veľmi nízka. Koalícia je totiž veľmi široká, akýkoľvek prejav nelojality ju iba oslaboval. Sú však základné veci, od ktorých závisí jej prežitie, a sú otázky politického charakteru, kde jednotliví aktéri nevyužívali mechanizmy koaličnej dohody na ich riešenie. Bolo pôsobenie súčasnej koalície úspešné alebo skôr naopak? - Výsledky tejto vládnej koalície možno považovať za úspech. Podarilo sa stabilizovať vnútropolitický vývoj, naštartovali sa niektoré systémové reformné kroky, napríklad v oblasti bankovníctva, či privatizácie prirodzených monopolov. Prijala sa novelizácia ústavy a dali by sa vymenovať aj niektoré ďalšie systémové kroky. Samozrejme, že očakávania boli oveľa väčšie. Práve preto má táto vláda vo verejnej mienke trochu iný obraz. - Bez ohľadu na to z pohľadu expertov sa v základných otázkach podarilo vláde splniť to, čo si predsavzala v čase svojho nástupu k moci. Úspech v prístupovom procese do EÚ nie je len výsledkom šikovnosti diplomacie, ale aj vývoja vnútri krajiny. Uzavrieť 24 prístupových kapitol by sa nedalo iba vďaka aktivite jedného rezortu. Preto by som výsledky činnosti vlády hodnotil ako vcelku uspokojivé, krajina získala vo svete kredit. V konkrétnych oblastiach však možno hovoriť aj o zlyhaniach. Napríklad? - Nepodarilo sa vyriešiť nezamestnanosť, preto značná časť občanov z tohto hľadiska oprávnene vládu posudzuje ako neúspešnú. Tento problém však má hlbšie korene. Sľuby o radikálnom znížení nezamestnanosti, ktoré odzneli pred voľbami 1998, zrejme nevychádzali z reálneho hodnotenia situácie. Boli aj iné sľuby, napríklad o dvojnásobných platoch. Pravica často ponúkala populistickejšie sľuby ako ľavicové strany. - Tento sľub považujem za absolútne nezmyselný. Tá časť voličov, ktorá podporovala pravicové strany, nehlasovala za zmenu pre prísľub dvojnásobných platov. Ten však poskytol politickým rivalom SDK dobrú platformu na jej diskreditáciu. Ten, kto tento slogan presadil do zmluvy s občanmi, neurobil dobre. Parlamentné voľby majú na Slovensku už tradične plebiscitný charakter. Prvé boli o komunistoch, druhé o rozdelení štátu, ďalšie proti HZDS. O čom budú tie tohtoročné? - Podľa mňa o pokračovaní v tom pozitívnom, čo sa podarilo naštartovať po roku 1998. Situácia je však, samozrejme, omnoho komplikovanejšia. Pred štyrmi rokmi bola situácia pre značnú časť voličov jasná. Kto chcel zmenu, hlasoval za strany vtedajšej opozície. Dnešná realita je oveľa rozmanitejšia, pôsobia nové politické subjekty, ktoré sa usilujú poskytnúť alternatívu a vymedzujú sa rovnako voči súčasnej i predchádzajúcej vládnej koalícii. Pre časť voličov budú tieto voľby aj o vstupe do NATO a EÚ, aj keď to možno nebude dominantná téma. Pre dnešnú opozíciu tieto voľby budú o zmene zmeny, pre demokratické sily by zasa mali byť o pokračovaní zmeny. Aké argumenty by ste použili, ak by ste chceli voličov presvedčiť, aby sa zúčastnili na voľbách? - Pre racionálne uvažujúceho občana existujú lepšie i horšie možnosti, pričom tou lepšou nemusí byť tá, s ktorou sa stotožňuje na sto percent. Musí to však byť prijateľná možnosť. Čiže menšie zlo? - Nesúhlasím s tým, ako sa nastoľuje problém menšieho zla. Pre mňa existuje zlo, ktoré je absolútne neprijateľné. Konkrétne v tejto situácii by ním bolo integračné zlyhanie Slovenska. Ide o zlo, ktoré by poškodilo všetkých občanov. Vychádzajúc z toho, treba hľadať lepšie alebo horšie alternatívy. Tou lepšou je vstup SR do NATO a vznik takej vládnej zostavy, ktorá by bola akceptovateľná. Prečo koaličné strany nerealizovali sľuby o reforme volebného zákona či poslaneckej imunity, ktoré predchádzajúcej garnitúre umožnili centralizáciu politickej moci? - Partikulárne záujmy straníckych sekretariátov prevážili nad požiadavkou demokratickejšieho charakteru volebného systému. To bolo skutočne zlyhaním vládnej koalície. Tento sľub nedodržala v plnej miere. Nemáte pocit, že tu ide skôr o systémový trend? Nezačína sa slovenský politický systém podobať talianskej partokracii? - Toto riziko tu existuje, prvky partokracie sú súčasťou dnešnej slovenskej reality. Preto je dôležité, aby sa prijímali také legislatívne opatrenia, ktoré budú redukovať priestor pre presadzovanie partokratických prístupov. Politické elity sa však bránia prijať podobné opatrenia. - To je prirodzené. Ale prijali sa aj systémové kroky, ktoré redukujú priestor pre podobné postupy. Privatizácia prirodzených monopolov zásadne redukuje priestor pre využívanie partokratických prvkov pri presadzovaní ekonomických záujmov. Žiaduca by bola aj novelizácia volebného zákona. Súčasné vládne strany nepredstavujú hrozbu pre demokraciu, ba naopak, ich úsilie však nebolo dostatočné. Preto dôležitú úlohu v tomto procese zohráva tlak mimovládnych organizácií.

Dá sa v súvislosti s často spomínanou ,,blbou náladou“ v slovenskej spoločnosti hovoriť o zlyhaní elít?) - Nehovoril by som o politických elitách ako celku. Nasledujúci vývoj si však bude vyžadovať generačné zmeny v ich vnútri. Všeobecne možno hovoriť o senilizácii politických elít. Drvivá väčšina politikov nezávisle od svojho fyzického veku patrí k rovnakej politickej generácii. Pôsobia v politike od roku 1990 dodnes. Kontinuita je nesmierne dôležitá, ale je nevyhnutná aj istá generačná obmena. Ak Slovensko bude úspešné v integračných procesoch, vytvorí sa nová úroveň pre pôsobenie politických aktérov. Vznikne dopyt po dynamickejších, mladších, vzdelanejších elitách a tam sa otvorí priestor pre generačne novšiu časť politických elít.