Máme striebro, zlato a ohrozených nasledovníkov
Hokejové ovácie v nás už pomaly doznievajú. Národná hrdosť však zostáva. Po dlhom čase dokázali až hráči zlatého tímu spojiť celý národ. A v tom zacítili veľkú šancu slovenskí politici, ktorí sa chcú zviesť na úspechoch iných. Predstavitelia našej politickej scény vedia, že je krátko pred voľbami a žiaden z nich nemá vo verejnosti mimoriadne dobrý rating. Ako povedal aj prezident SR Rudolf Schuster: „Ak by sa dnes volil prezident, ľudia by mali problém rozhodnúť sa, ktorého z hokejistov vybrať.“ Najmä mladí ľudia sa totiž veľmi stotožnili s hokejistami, ktorí sú ich rovesníci. V mnohých oblastiach by dnes akceptovali ich názor. A práve to by politikom hralo do karát. Vďaka za otvorenie hraníc Paradoxne medzi prvými nielen do Švédska leteli, aj do šatní sa s gratuláciami rútili dvaja bývalí komunisti - Jozef Migaš a Rudolf Schuster. V tejto súvislosti si preto mnohí nenechali ujsť príležitosť poznamenať, že pôsobili už v režime, ktorý vtedy ľuďom nedovoľoval ani len vycestovať na západ. Veľa by zrejme o tom vedel rozprávať Peter Šťastný, ktorý v tom období emigroval do kanadského Quebecu. Dnes ho viacerí poslanci Národnej rady SR pasujú za horúceho kandidáta na prezidentské kreslo. Nuž, bola by to zaujímavá historická paralela medzi ním a terajšou hlavou nášho štátu. Ak si zoberieme zloženie slovenského reprezentačného hokejového mužstva, tak väčšinu tvorili práve hráči NHL. Dokonca aj reprezentačný tréner Ján Filc poznamenal, že ak by sme nemali sedem až osem posíl zo zámoria, tak by sme sa pohybovali na hranici prvej osmičky. Ešteže štátne hranice sú už otvorené a my sme na vrchole hokejového neba. Bez koncepcie práce „Je potrebné sa venovať najmä mládeži, tam sú budúce úspechy slovenského hokeja,“ tvrdí Ján Filc, ktorý pri mužstve zrejme v lete končí. Pesnička, ktorá sa neustále opakuje. Z rozličných úst. Ibaže refrén by mala dospievať vláda. Nič také doteraz neurobila. Keď Slovensko v roku 2000 na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v Petrohrade vybojovalo striebro, bol to historický okamih pre našu krajinu. Hráčov k sebe pozvali všetci traja ústavní činitelia. Minulý týždeň sa tento scenár opakoval, i keď tentoraz sa tešíme z kovu najcennejšieho – zlata. Opäť gratulácie, slová uznania, ale nič neriešiace. Ako hovorí v našom rozhovore prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja Juraj Široký, štát spí ďalej. „Som splnomocnený tlmočiť vám nepochopenie a počudovanie členov reprezentačného družstva nad skutočnosťou, že Slovensko naďalej nemá ucelenú koncepciu práce so športovou mládežou. Nebezpečne sa blížime stavu, keď príprava na vrcholový šport bude u nás doménou detí zo solventných rodín,“ apeloval na poslancov Široký. Dočkal sa jedine tak potlesku. Dokonca niektorí zákonodarcovia sa vzhlásili, že návšteva hokejistov bola najzaujímavejšou časťou zasadania parlamentu v minulom týždni. Dokázali to - hokejisti Počas vládnutia Dzurindovho kabinetu zaznamenali slovenskí hokejisti dva historické úspechy. Ani jeden z nich, žiaľ, nepohol kompetentnými. Až po všetkých možných apeloch sa vláda rozhodla vyčleniť milión korún na prípravu mladých hokejových talentov. Že by len vďaka blížiacim sa voľbám? Ide však len o jednorazovú čiastku, ktorá problémy slovenského mládežníckeho športu vôbec nevyrieši. Chýba nám totiž jasná koncepcia. Minulý týždeň bol hokej na Slovensku témou číslo jeden. Akú prioritu má však pre vládu? Aké úspechy musia ešte slovenskí športovci dosiahnuť, aby sa aj touto oblasťou začal štát zaoberať? A to sa ešte politici začínajú hádať, ktorá vláda vôbec môže za zlatý úspech Slovákov. Napríklad predseda HZDS-ĽS sa prezentoval inzerátmi, na ktorých stálo: ,,Keby nebolo slovenskej republiky, nebolo by slovenskej reprezentácie. Dokázali ste, že to dokážeme.“ Že by sme mu mali ďakovať za rozdelenie republiky? Takouto formou za zlato ďakovali aj predsedníčka SNS Anna Malíková, predseda Smeru Robert Fico či šéf SOP Pavol Hamžík. Doterajší prístup štátu však svedčí o tom, že hokejisti si v prvom rade pomohli sami. Zlato zo švédskeho Göteborgu nie je zásluha politikov. Verejnosť si to uvedomuje. Prečo to nedochádza politikom?
