Kašmír jablkom sváru
Podľa tvrdení niektorých kronikárov bol vraj vojvodca Alexander Veľký nadšený krásou kašmírskej krajiny. Dejiny tohto územia sú búrlivé. Vystriedalo sa tu viacero pánov – Kašmír bol súčasťou Ašókovej ríše, od 4. do 6. storočia n.l. pod nadvládou Guptovcov a v 7. storočí získal nezávislosť. V roku 1757 ho dobyli Afganci. V prvej polovici 19. storočia sa Kašmír dostal pod kontrolu Angličanov. Územie potom predala britská Východoindická spoločnosť za šesť miliónov rupií istému hinduistickému panovníckemu rodu a tak vzniklo kniežatstvo pod britským protektorátom. A zároveň vyrástlo povestné jablko sáru – okolo 80 percent obyvateľov tvorili moslimovia. Krvavý rok 1947 Keď bola India britskou kolóniou, rozdelili ju na dve časti. Okrem územia pod bezprostrednou britskou správou existovalo asi na tretine jej územia 565 kniežatstiev pod britským protektorátom. Koloniálna nadvláda sa skončila 15. augusta 1947. Lenže nevznikol jednotný samostatný štát, ale dva – India s väčšinou hinduistického obyvateľstva a Pakistan s moslimskou väčšinou. Delenie indického subkontinentu však sprevádzali strašné masakre. Kašmírsky maharadža sa odmietol vyjadriť, či sa má jeho kniežatstvo pripojiť k Indii alebo Pakistanu. Možno dúfal, že sa stane vládcom samostatného štátu. India vzhľadom na zloženie obyvateľstva nemohla vysloviť nároky na toto územie. Keď sa pakistanská vláda dozvedela o maharadžových úmysloch jej predseda Líjakat Alí Chán začal uvažovať o rozličných riešeniach. Zavrhol prvú možnosť – priamu vojenskú intervenciu. Pakistanská armáda nebola pripravená na také dobrodružstvo, ktoré by automaticky znamenalo vojnu s Indiou. Plukovník Akbar Chán navrhol, aby vyvolali v Kašmíre ľudové moslimské povstanie proti hinduistickému vladárovi. Takáto akcia by si však vyžadovala zdĺhavé niekoľkomesačné prípravy. Alí Chán prijal tretí návrh, ktorý mu predložil predseda vlády Severozápadnej provincie. Tretí variant - vpád Hoci sa Britom nepodarilo v 19. storočí podrobiť Afganistan, odtrhli jeho južné územia obývané paštúnskymi kmeňmi. V noci 20. októbra 1947 sa v suteréne jedného starého domu v Pešaváre konalo stretnutie emisára pakistanského premiéra s náčelníkmi paštúnskych kmeňov. Khuršíd Anvar tvrdil, že sa chce zákerný hinduistický vládca spojiť s Indiou a tak dostať kašmírskych moslimov do otroctva. Preto by bolo treba začať svätú vojnu – džihád. Vec však mala aj druhú stránku, Paštúni mohli na území, ktoré mali „oslobodiť“, lúpiť a drancovať. Prvé správy o vpáde paštúnskych kmeňov do Kašmíru neprišli do Indie od zúfalého vládcu. Dostali sa tam príznačnou okľukou. Indickej i pakistanskej armáde vtedy velili britskí generáli, ktorých spájala súkromná telefónna linka. Hoci ich to stálo neskôr odvolanie, urobili všetko, aby zabránili priamej konfrontácii... Svoju úlohu však zohrala iná okolnosť, indický ministerský predseda Džavahavrál Nehrú pochádzal z rodiny kašmírskych hinduistov. Pakistanskú akciu teda bral, takpovediac, osobne. Keď do Dillí došla maharadžova prosba o pomoc, Briti donútili indickú vládu, aby do hlavného mesta Kašmíru Šrínagaru priletelo najprv lietadlo s troma úradníkmi. Stihli ešte získať maharadžov podpis na dokument o pripojení jeho kniežatstva k Indii... Letecký most Hneď po návrate do Dillí úradníci informovali vládu o katastrofálnej situácii. Nepriateľské oddiely boli iba 50 kilometrov od Šrínagaru. Každú chvíľu hrozilo, že im do rúk padne jediné letisko v Kašmíre, kde mohli pristáť indické jednotky. 27. októbra tu pristalo prvé indické vojenské lietadlo. Za to, že značná časť Kašmíru ostala súčasťou Indie, zaplatilo svojimi životmi štrnásť mníšok misionárskeho františkánskeho rádu Panny Márie v mestečku Baramulla. Namiesto toho, aby pokračovali v pochode na Šrínagar, Paštúni drancovali mestečko, lúpili a znásilňovali mníšky. Zatiaľ sa stihli indické jednotky v hlavnom meste opevniť. Keď nakoniec Paštúni došli k hlavnému mestu, indická armáda ich donútila k úteku. Pakistanská vláda potom poslala svojich vojakov prezlečených za miestnych partizánov. Od tých čias uplynulo 55 rokov a prebehlo niekoľko indicko-pakistanských vojen. Dnes hrozí vypuknutie ďalšej, no situácia je o to vážnejšia, že obe strany už vlastnia jadrové zbrane.
