Dilemy konkurenčnej demokracie
Veľa, najmä ekonomických procesov má k priehľadnosti naozaj ďaleko. Naši západní susedia prijali mediálny zákon, ktorý predĺžil licenciu komerčnej televízii NOVA znova zadarmo na ďalších dvanásť rokov. Náš televízny magnát Pavol Rusko sa rozhodol ovplyvňovať chod vecí verejných priamym vstupom do politiky. Čo všetko sa dá znechuteným ľuďom nahovoriť, ukáže až blížiaca sa predvolebná kampaň. Nechuť k politike nie je novou skutočnosťou. Negativizmus je jednou z príčin. Za ďalší faktor môžeme považovať televíziu a za tretí rozpad ideologického spojiva. Politika nikdy nebola a nebude čistá a nevinná a ani politická korupcia nie je nový jav. No v súčasnosti dosiahla bod, keď kazí politiku. Potreba jej obrany preto opäť nadobúda na aktuálnosti. Ak sa politika vymedzuje ako obchod, potom akoby vytlačila pojem korupcie. To si však ľavicová strana nemôže dovoliť. Lenže nedostatky vykazuje aj konkurenčné poňatie demokracie. Jeho ťažkosťou je jeho vlastné sebavymedzenie. Opäť bezmedzerovitý svet Ak politici konajú vo vlastnom záujme, ako to konkurenčný boj o volebné hlasy vyžaduje, kto potom schváli protikorupčné zákony? Samozrejme, že to znamená stratu potrebnej jasnosti a zreteľnosti v pohľade na politiku. Nečudujme sa preto záveru: obyčajní ľudia majú jasnejšiu predstavu o korupcii ako politológovia. Jednému postrehu sa predsa len vyhnúť nedá. Ak budeme takto uvažovať, potom sme opäť na začiatku, politika a ideológia sa dostávajú do nebezpečnej blízkosti. Zužujeme totiž politiku až na takú mieru, že svet sa znovu stáva bezmedzerovitý. Ťažkosti s klasickou teóriou demokracie vychádzajú z predstavy, že stačí voliť reprezentantov. Konkurenčná teória demokracie obracia problém a navrhuje zmenu: najprv politický problém, potom voľba jeho predstaviteľov. Akoby tu svitala nádej pre riešenie ťažkostí. Konkurenčná koncepcia demokracie sa tvári vznešenejšie ako participačná demokracia. Priamo vnucuje predstavu, že politickým inžinierstvom sa dajú odstrániť všetky neduhy a nedostatky fungujúcich politických systémov vrátane politickej korupcie. Ako volanie sirén znejú potom názory, že krízy v demokracii sú dôsledkom nízkej reprezentatívnosti inštitúcií. Nemali by sme však podceňovať krízu, do ktorej sa dostáva v ére globalizácie súčasná demokracia. Obavy vyslovujú Ralph Dahrendorf, Zygmunt Bauman, Francis Fukuyama, Marta Goňcová a ďalší. Čo bude s demokraciou, alebo ako zmieriť demokratické rozhodovanie v podmienkach decentralizácie a deteritorializácie? Isté je iba to, že zúžiť túto otázku na problém reformy volebného systému určite nestačí. Ekonomická prosperita by sa mala podriadiť primátu kultúry v rámci dnešnej civilizácie. Hrdina akcie Čisté ruky, taliansky sudca Di Pietro, v súčasnosti odporca proporčného volebného systému, nechápe postoje talianskych voličov, ktorí v roku 1993 odmietli verejné financovanie politických strán a teraz sa pripravuje zákon o ich financovaní v oveľa väčšom rozsahu ako predtým. Pri akcii Čisté ruky bolo zatknutých tisíce ľudí, medzi nimi veľa nevinných známych osobností spáchalo samovraždy. Súdna moc, ktorá uskutočňovala túto akciu, získala veľkú prevahu nad politickou mocou. Vlastne doteraz sa z nej systém spamätáva. Talianska politická prax prechodov jednotlivcov a celých politických skupín z jedného tábora do druhého, ktorú Taliani volajú transformizmus a ktorá je nepochybne deficitom občianskych cností, má svoje korene v talianskych dejinách. Nemôže byť preto prekonaná ,,ústavným inžinierstvom“. Václav Bělohradský pri charakterizovaní akcie Čisté ruky dokonca tvrdí, že táto policajná a súdna akcia proti straníckemu systému nakazila taliansku verejnú mienku fašizujúcou predstavou, že kríza demokratickej spoločnosti sa dá riešiť kriminalizáciou jej predstaviteľov. Päťdesiatdva pravidiel pre politikov Trend v Európe v súčasnosti nesmeruje k exhibícii. Je skôr konzervatívnejší. Existuje dokonca predstava o tom, ako má vyzerať slušný politik. Marketing prepracovali do takých podrobností, že politik by mal spĺňať 52 pravidiel. Keďže volebné kampane sa približujú reklamným, počíta sa, koľko stojí jeden hlas a koľko oslovenie voliča. Televízny spot musí napríklad osloviť voliča najmenej päťkrát. V krajinách, kde sa nepovoľuje televízna reklama, sa pozornosť sústreďuje na prostriedky tlačových médií a vonkajšej reklamy. Predovšetkým sa neverí stranám, ktoré sa preto premenúvajú na hnutia, aliancie, ligy a pod. Sklamanie z politiky môže viesť aj k apatii, niekedy sa dokonca hovorí o novej apatii. Nepriaznivé nálady verejnosti voči politike pominú, stratia sa, ale čo tu zostane, je produkt mediálnej revolúcie: videopolitika a videodemokracia. Politici dnes častejšie reagujú na udalosti v televízii ako na skutočnosť samotnú. Samotný trhový mechanizmus nedokáže vytvoriť potrebnú občiansku kultúru. Nepriaznivo na jej rozvoj pôsobí televízia bezprecedentnou trivializáciou politických problémov. Verejný priestor kolonizujú mediálne banality a stáva sa nefunkčným. Nik dnes nepozná limity moci nadnárodných mediálnych spoločností. Deje sa tak v čase, keď medzi národmi a globálnymi silami vznikol obrovský deficit demokracie. Médiá ako strážny pes sa podľa expertov nemôžu ponechať nepremyslene na voľnom trhu. Reflexia zmien po roku 1989 je nedostatočná. Politické režimy, ktoré si vytvorila studená vojna, prestali byť zmysluplnými nielen pre politikov, ale aj pre voličov. Stredoľavé, zväčša sociálnodemokratické strany sa nachádzajú v kríze, v dôsledku dezilúzie zo starej ľavice a jej nesplnených sľubov. Najviac trpia ich predáci, ktorí sa museli obmedziť na prednášanie centristických rečí stredu. Občania na nich prestali hľadieť ako na aktérov sociálnej transformácie, no vnímajú ich ako sprostredkovateľov korupcie... Príkladom môže byť Socialistická strana vo Francúzsku. Francúzi boli dlho presvedčení o tom, že korupcia je spojená s vládou socialistických strán. Až odhalenie systematickej korupcie v 80. a 90. rokoch viedlo k tomu, že verejnosť ju začala vnímať ako celospoločenský problém. Francúzski voliči si mysleli, že potrestaním socialistických politikov sa zbavia korupcie, no na jeseň 1994 škandály ochromili pravicovú vládu a traja ministri rezignovali. Čo na to Rada Európy? Zahraničný výbor Parlamentného zhromaždenia Rady Európy prijal 4. mája 2001 správu, ktorá mala zväčšiť vplyv občanov na ich politický systém návrhom, aby jednotlivé štáty prijali zákonnú úpravu na financovanie politických strán. Má byť založená na nasledovných princípoch: rozumná rovnováha medzi verejnými a súkromnými výdavkami, spravodlivé kritériá pre rozdeľovanie štátnych príspevkov stranám, prísne pravidlá, ktoré sa týkajú súkromných darov, určiť hranicu výdavkov pri volebných kampaniach, plnú transparentnosť účtovníctva, zavedenie nezávislého auditu a zmysluplných sankcií pre tých, ktorí porušujú pravidlá. Aj Výbor ministrov privítal prijatie spoločných pravidiel proti korupcii pri financovaní politických strán a volebných kampaní. Podľa nich by štáty mali podporovať účasť občanov na aktivitách strán vrátane ich finančného podporovania. Malo by sa akceptovať, že členské príspevky, tradičné alebo nekontroverzné zdroje financovania nepostačujú na rastúce výdavky v politickej súťaži. Strany by mali prijať finančné príspevky zo štátneho rozpočtu, aby neboli závislé od súkromných darcov a aby sa medzi nimi zabezpečila rovnosť šancí. Štátne finančné prostriedky by mali rozumne zohľadňovať podporu, ktorej sa strany tešia, ako aj objektívne kritériá - počet hlasov získaných vo voľbách alebo počet vyhratých parlamentných kresiel. Súčasne by sa mal novým stranám umožniť vstup na politickú scénu a za rovnakých podmienok súťažiť s už oveľa lepšie zavedenými konkurentmi. Štátna podpora by nemala prekročiť úroveň, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov, pretože nadmerné spoliehanie sa na ňu môže viesť k oslabeniu väzieb medzi stranami a ich voličmi. Okrem finančných príspevkov môžu štáty prispievať k financovaniu strán nepriamo, v súlade so zákonom. Napríklad úhradou poštovného, prenájmu miestností, podporou straníckych masmédií, mládežníckych združení a výskumných ústavov, prijímaním daňových úľav. Spolu s podporou štátu je významným zdrojom financovania strán podpora súkromných organizácií, pretože súkromné financovanie konkrétnymi darmi vytvára príležitosti pre nevhodné ovplyvňovanie a korupciu. Napríklad v Belgicku podiel financovania z členských príspevkov nedosahuje ani desatinu príjmov, v niektorých prípadoch menej ako jedno percento. Aj v Španielsku sa tento trend presunul v prospech verejného financovania, ktorý sa pohybuje okolo 90 percent. Všeobecný pokles členského Ale aj tam, kde nie je verejné financovanie, význam členských príspevkov dramaticky poklesol. Percentuálne napríklad v britskej Labour Party poklesol podiel členských príspevkov z 50 v roku 1992 na 25 percent v roku 1997. Vysvetľuje sa to úbytkom členskej základne, čo sa môže chápať ako demokratické vyjadrenie nespokojnosti členstva s pôsobením strany, pretože nárast financovania z verejných zdrojov bol oveľa nižší ako pokles príjmov z členských príspevkov. Dodatočne možno tento pokles vysvetľovať ako zápas pri financovaní strán, najmä predvolebných kampaní. Naopak, členské príspevky sú takmer úplným zdrojom financovania politických strán v takých štátoch, ako sú Holandsko a Švajčiarsko. Presný objem prostriedkov, ktoré sa vyrubujú ako členské, závisí od toho, aký vplyv mu pripisujú strany. Tie často stanovujú minimálne príspevky a uplatňujú systém ich progresívnych prírastkov podľa výšky príjmov jednotlivých členov. Súčasne majú zavedené znížené členské pre skupiny s nízkym príjmom. Politické strany v Nemecku využívajú progresívne sadzby od minimálne troch mariek po 30 v CSU a 440 v SPD. Ale 150 DM ročne sa považuje za akýsi morálny záväzok každého člena. To však závisí od stanov a spôsobu, akým je strana organizovaná od centrálnej cez regionálnu až po lokálnu úroveň. V európskych štátoch sa rozšíril systém príspevkov poslancov parlamentu, tzv. stranícke dane. V NSR sa napríklad rozprúdila diskusia, či táto forma financovania je kompatibilná s myšlienkou slobodného mandátu. Sú iba dve možnosti: či je ohrozená jeho nezávislosť, alebo či výška príspevku je vyššia, ako je nevyhnutné. Takéto praktiky zakazuje poslancom parlament v Dolnom Sasku. Financovanie prostredníctvom štátu môže byť priame. Niektoré štáty však tento prístup odmietajú. Napríklad Švajčiarsko a Anglicko politické strany nesubvencujú. Jeden ,,anglický“ argument proti ich financovaniu je ten, že daňový poplatník by nemal byť nútený finančne podporovať subjekty, ktorých politiku neschvaľuje. Navyše sa tvrdí, že verejné financovanie by prispelo ku skostnateniu straníckeho systému, pričom by sa sťažilo novým stranám, aby sa presadili. Ďalej sa verejné financovanie vníma ako zvyšovanie odstupu medzi politickou elitou a občanom, ktorého reprezentuje. Tzv. dobrovoľný príspevok V Taliansku po celom rade korupčných škandálov ľud (90 percent) vyjadril v referende vôľu absolútne zrušiť verejné financovanie strán. Napriek tomuto jasnému stanovisku talianski legislatívci zaviedli ,,dobrovoľný príspevok“, ktorý dovoľuje daňovému poplatníkovi odvádzať štyri percentá zo svojho príjmu politickým stranám. Keďže sa táto suma konkretizovala vopred v štátnom rozpočte, ťažko tento systém možno pokladať za naozaj dobrovoľný. Preto sa prijal dodatočný zákon, ktorý znovu zaviedol financovanie strán, obmedzený na potrebu volebných kampaní. V prospech ich financovania zo strany štátu hovorí argument, že to môže zabezpečiť rovnosť príležitostí a dostatočnú nezávislosť od súkromných darcov. V praxi sa uplatňujú dva varianty verejného financovania strán, ktoré sa často kombinujú: konkrétna jednorazová suma a konkrétna suma vyplatená za každý získaný hlas vo voľbách. Podrobná regulácia týchto platieb je veľmi zložitá a v jednotlivých štátoch sa líši. Zo štátneho rozpočtu sa financuje aj činnosť frakcií a skupín v parlamente. Napríklad vo Veľkej Británii sa takto financuje iba parlamentná činnosť opozičných strán. Aj posledné udalosti, ktoré máme možnosť v tejto problematike sledovať, presviedčajú skôr o tom, že tento fenomén prenikavejšie vníma bežné vedomie ako teoretická reflexia. Možno súhlasiť s názormi, že dôležitú úlohu tu zohráva aj morálka, pretože tá dokáže byť vo vzťahu k moci a panstvu vždy subverzívna.
