More príbehov

Ďaleko a zároveň blízko, na inej úrovni reality, existuje more príbehov. Tie sú v ňom ako prúdy, križujú sa a miešajú. Rozprávač z nich načiera a predáva ich bohatstvo ostatným na zemi. Aspoň tak o tom písal Salmon Rushdie v knihe Harum a more príbehov. To však už bolo dávno... Vývoj informačnej sféry je neoddeliteľnou súčasťou vývoja ľudskej civilizácie ako takej. Rozhodujúci vplyv pritom nemá len rastúce množstvo informácií, ale i spôsob ich odovzdávania. Dôležité je teda, čo sa stáva informačným médiom. Ak by sme, nasledujúc Rushdieho kroky, nazvali každú vnútorne koherentnú sériu informácií príbehom (nech už ide o román, film, tlačovú správu či pokus o vedeckú teóriu), môžeme povedať, že dnešné príbehy charakterizujú tri znaky: elitizácia, rastúci dosah a klesajúca flexibilita. Elitizácia rozprávačov Technologický vývoj informačných médií prešiel dlhú cestu od ústne odovzdávaných príbehov cez vynález písma, kníhtlač až po moderné elektronické masmédiá, ktorých vrchol zatiaľ predstavuje televízia - spojenie obrazu, zvuku a pohybu. S technickým pokrokom šla ruka v ruke i špecializácia úloh rozprávača a poslucháča - elitizácia funkcie tvorcu príbehu. Dávno-minulé časy hovorených príbehov boli, dalo by sa povedať, demokratické. V zásade každý mal možnosť byť poslucháčom a rozprávačom zároveň. S vynálezom písma a potom najmä príchodom elektronických médií sa hranice medzi týmito dvoma úlohami stále vyostrovali. Na tvorbu príbehu a jeho odovzdanie ostatným treba čoraz väčšie množstvo kapitálu - sociálneho (gramotnosť) i finančného (na nakrútenie filmu, či tvorbu vedeckej teórie). Informačný tok býva prevažne jednosmerný. Protiargument hovorí, že zlú väzbu poskytuje trh. V konečnom dôsledku sa tvoria len príbehy, o ktoré je záujem. To však teóriu iba modifikuje, no nemení, a to aj v prípade, keď si odmyslíme fenomén reklamou vytváraného dopytu. Rovnako ako pluralita, možnosť vybrať si z ponúkaného množstva. Masa poslucháčov si môže vybrať, no tvoriť je oveľa ťažšie. Pritom samotný výber je často účelovo a veľmi efektívne ovplyvňovaný. Kvalitatívne a kvantitatívne rastúci dosah príbehov ešte zosilňuje efekt elitizácie. S každým ďalším technickým pokrokom potenciálny okruh poslucháčov rastie. Príbehy Hollywoodu či tlačových agentúr, ako je Reuters, CNN a BBC, formujú nazeranie na svet doslova globálne. Navyše, zatiaľ čo kedysi trvalo celé generácie, pokiaľ sa rozprávanie rozšírilo v hraniciach určitého civilizačného okruhu, dnes sa to deje počas niekoľkých sekúnd. Omnoho sugestívnejšie obrázky Staré príslovie hovorí: ,,Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť.“ V porovnaní s niekde počutým, či napísaným, sú pohyblivé obrázky hovoriace z obrazovky omnoho sugestívnejšie. Poslucháč získava silnejúci pocit, že je súčasťou príbehu. Dôsledkom je i to, že je o ňom čoraz menej pripravený pochybovať. Trojdimenzionálna televízia, či virtuálna realita a interaktívne programy sú len ďalším krokom načrtnutým smerom. Stierajú hranice medzi príbehom a realitou, silnejším pôsobením na zmysly definitívne formujú pohľad na svet. Rigidita je tretím znakom charakterizujúcim dnešné more príbehov. Vlastne to už ani nie je more, ale spleť kanálov s presne určeným smerom. Ponúka síce veľa možností, no nad ich topografiou poslucháč stráca kontrolu. Zaznamenávanie príbehu (písmom či pohyblivými obrázkami) je jeho kodexáciou. Čím je záznam sofistikovanejší, možnosť malých obmien, domýšľania si detailov výraznejšie mizne. Fantázia dotvárajúca príbeh v mysli je zbytočná. S kvalitatívne sa zvyšujúcim dosahom príbehov klesá počet medzičlánkov medzi tvorcom a poslucháčom. Keď bolo médiom hovorené slovo či písmo pred vynálezom kníhtlače, príbehy sa rozširovali prerozprávaním a prepisovaním. Každý takýto krok dával možnosť na zmenu. Ich kumulatívny efekt neraz zmenil príbeh na nepoznanie. Proces tvorby sa v zásade nikdy nekončil. Moderné masmédiá znamenajú i priamy kontakt medzi tvorcom a poslucháčom. Možnosť zmeny v procese putovania sa stratila, rozprávač má priamejšiu kontrolu nad verziou, ktorá sa dostane publiku. Kontrola slobody médií Elitizácia, rastúci vplyv a klesajúca flexibilita rozhodnou mierou ovplyvňujú informačnú sféru. Ich spoločným pôsobením sa z poslucháča stáva konzument príbehov tvorených zužujúcou sa skupinou tých, ktorí majú dostatočný kapitál. Návrat do „zlatého veku rozprávania“ prirodzene nie je možný. Komplexnosť sociálneho sveta si vyžaduje moderné spôsoby komunikácie, no nie jednosmernej. Neexistuje absolútne riešenie, len ustavičná potreba boja o demokratizáciu informačnej sféry. Sloboda médií sa nemôže redukovať iba na jednostrannú slobodu tvoriť pre tých, ktorí majú prístup k zdrojom. Veriť však v to, že formujúca sa elita „rozprávačov“ bude dobrovoľne a uvedomele objektívna, či poskytne priestor širším masám, je utópia. Predovšetkým preto, lebo každý príbeh ma svoj mocenský a trhový rozmer. Je potrebná celospoločenská kontrola. Tu nejde o útok na slobodu masmédií, ale o podporu individuálnej slobody. Základom kontroly je pripravenosť každého pochybovať, napriek sugestívnosti obrazovky, či zdanlivej autoritatívnosti správ prúdiacich z médií. Vyžaduje si to nepohodlie pýtania sa, nie pokoj dôvery. Lenže príbehy nie sú len obrazmi a vysvetleniami okolitého sveta, ale i nášho miesta v ňom. Preto aj iný príbeh je možný...