Budúcnosť slovenskej ľavice

Týždenník SLOVO je určite jedným z najdôležitejších styčných bodov pre myšlienky ľavicovej politiky. Bez určitej dávky intelektuálnych súbojov a vyjasnenia si základných platforiem nebude v budúcnosti možné efektívne scelenie rozbitej ľavice. Občania i politici samotní chápu nezmyselnosť existencie viacerých malých ľavicových strán a zoskupení. Postupne sa prehlbujúca sociálna diferenciácia a ďalšie problémy si priam žiadajú silnú stranu, schopnú zastať sa ľudí práce. Pôjde o to, kto bude v tejto integrácii udávať tón. Či to bude konečne moderný európsky prúd, jasná ideová základňa doplnená o precízne argumenty, alebo či sa opäť dostaneme do situácie, keď slovo ľavica bude znamenať nanajvýš kritiku daného stavu bez ponuky riešení. Na Slovensku totiž „sociálne cítiaci“ politici, ale aj intelektuáli majú, zdá sa, problém identifikovať, čo sú nástroje, ktoré ich privedú k výsledkom. Že nepotrebujú prejavovať zanietenosť, ale pripravenosť, predstavovať frázy, no program, a že nepotrebujú ponúkať súcit, ale pomoc. Neúspech jednej strany Jedno desaťročie to vyzeralo tak, že budúcnosť slovenskej ľavice je v SDĽ. Ponúkla charizmatické osobnosti, veľa zapálených dobrovoľníkov v regionálnych štruktúrach i v pridružených organizáciách, ako je Mladá demokratická ľavica, ale aj ostrú kritiku necitlivých opatrení v hospodárstve, ktoré vyústili do chaosu a dvadsaťpercentnej nezamestnanosti. Ešte nedávno sa mnohí domnievali, že sa vzostup SDĽ iba začína. Spomínam si na rozhovor v jednom z posledných vydaní Nového slova, kde pred štyrmi rokmi dnes poslanec Milan Ištván tvrdil: „O osem rokov vyhráme voľby.“ Štyri roky vo vláde však ukázali, aký potenciál SDĽ skutočne má. To, čo predvádzala, bolo výsmechom voličov, ktorí od nej očakávali konštruktívne riešenia. Predstavitelia strany navrhovali zákaz práce pre dôchodcov ako riešenie problému nezamestnanosti. Ľubomír Andrassy so železnou pravidelnosťou prednášal pred televíznymi kamerami tresky len tak do vzduchu, napríklad návrh ustanoviť neplatenie faktúr načas ako trestný čin. Na to ihneď prišla reakcia, že v takom prípade by musela sedieť celá vláda, keďže práve ona je najväčším neplatičom. Nehovoriac o podozrivých vzťahoch niektorých čelných predstaviteľov SDĽ k silným kapitálovým skupinám, čo sa o.i. prejavilo v handrkovaní o post šéfa elektrární Štefana Košovana, podporou Devín banky, či nevyjasneným financovaním výstavby Kanisovho domu. Strana plakala nad ožobračovaním ľudí práce, výpredajom „rodinného striebra“, no nikdy nemala stanovené jasné postoje ku kľúčovým hospodárskym a sociálnym otázkam. Bola stranou solitérov. Brigita Schmögnerová presadzovala v hospodárskej oblasti iné názory ako Peter Magvaši a neexistovalo prevládajúce, oficiálne stanovisko. Strana, ktorej pred štyrmi rokmi vo voľbách vyslovilo podporu 15 percent občanov, sa tak nevyhnutne scvrkla na ministranu na úrovni SDSS, nad ktorou sa predstavitelia SDĽ zvykli opovržlivo usmievať. Bez toho, aby niekto vážne začal debatu, prečo k tomuto dramatickému poklesu dôvery došlo. Európsky kontext Svet, spoločnosť i kapitalizmus sa vyvíja. Hoci dodnes možno pokladať Marxov Kapitál za míľnik vo vývoji filozofie, pri všetkej úcte Karol Marx, Friedrich Engels, ale ani ďalší ľavicoví myslitelia pred nimi a krátko po nich nemohli predpokladať mnohé zmeny, ku ktorým postupne dochádzalo. John Keynes ukázal, ako sa dajú zmierňovať hospodárske cykly, ktoré významnou mierou prispievajú k ožobračovaniu najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Odbory v spolupráci s osvietenými vládami dosiahli nadviazanie sociálneho partnerstva, ktoré zabezpečilo lepšie podmienky pre námezdne pracujúcich. Medzi buržoáziu a proletariát sa vklinila veľká, mocná skupina manažérov, ktorí vyznávajú meritokratické hodnoty v protiklade ku konzervatívnym výsadám, čím sú bližšie ľavici, ale zároveň chcú trhové hospodárstvo, čo ich umiestňuje viac doprava. Čo je ešte dôležitejšie, vlády sa naučili docieľovať prerozdelenie príjmov daňovou politikou. Medzitým proletariát vo svojej starej podobe pevne regionálne ukotvených más robotníkov prestal jestvovať. Väčšina hrubého domáceho produktu sa vo vyspelých krajinách tvorí v sektore služieb a aj v robotníckej vrstve sú nízkokvalifikovaní, málo mobilní, manuálne pracujúci v menšine. Vďaka kontinuálnemu hospodárskemu rastu slabšie sociálne skupiny za posledných sto rokov vo vyspelom svete neschudobnievajú, ako to predpokladal Marx, ale bohatnú. Prerod modernej spoločnosti na spoločnosť masovej spotreby dáva navyše širokým masám nevídanú (to neznamená, že aj vedome kontrolovanú) moc. V honbe za ziskom nie je napríklad majiteľom masmédií nič sväté, verejnosť sa špára v súkromí oligarchie i aristokracie. Ľavicoví intelektuáli v západnej Európe sa s týmto vývojom usilovali už dávno vyrovnať a kritizovali kapitalistickú spoločnosť z iných hľadísk ako z pozície triedneho boja. V 60. rokoch minulého storočia objavili raného Marxa, v ktorom ešte intenzívne zaznieva nie čisto ekonomický koncept „odcudzenia“, najmä výsledkov práce svojmu stvoriteľovi, v kapitalistickej spoločnosti. Hektický chlad industriálnej spoločnosti priviedol Jean-Paula Sartra k tomu, aby sa usiloval o zlúčenie existencializmu s marxizmom. Ústup od radikalizmu Úspechy trhového hospodárstva postupne prinútili sociálnodemokratické strany, aby sa vzdali radikálnych programov na zoštátňovanie a centrálne riadené hospodárstvo. SPD tak urobila revíziou svojho programu na zjazde v Bad Godesbergu v roku 1959, talianski socialisti v roku 1964, keď vstúpili do stredoľavej koaličnej vlády. Francúzska Socialistická strana sa reformovala v roku 1969, španielska sa vzdala revolučného programu o desať rokov neskôr. Britská Labour Party smerovala k súžitiu s trhovým hospodárstvom od 80. rokov, keď potlačila vplyv radikálov a v polovici 90. rokov sa definitívne vzdala štvrtého článku svojich stanov, požadujúceho zoštátnenie podnikovej sféry. A naopak, dnes každá vláda v západnom svete, či už je ideologicky viac napravo alebo naľavo, uznáva potrebu štátnych zásahov do hospodárstva a vyrovnávanie sociálnych nerovností. V súčasnosti je však klasický sociálny štát pod obrovským tlakom. Starnutie obyvateľstva znamená, že na narastajúce výdaje pre stále sa zväčšujúcu skupinu dôchodcov zarába relatívne menej ľudí v produktívnom veku. Vďaka pokračujúcej globalizácii sú veľké firmy schopné prenášať výrobu, alebo často len zisky, do krajín s nižšou daňovou sadzbou. To oberá vlády o daňové príjmy. Tie sa s týmto trendom musia vyrovnávať znižovaním daňových sadzieb a zatraktívňovaním podnikateľského prostredia. Slovensko je súčasťou týchto vývojových trendov. Spoločne s ostatnými myšlienkovo spriaznenými skupinami zástancov neprivilegovaných, znevýhodňovaných, chudobnejších vrstiev v Európe by sa aj slovenská ľavica mala usilovať nachádzať v dnešnom svete cesty, ako poskytnúť alternatívu k zmechanizovanému životu vo svete, kde šťastie je „komodifikované“ (predstava spokojnosti sa nerozlučne spája s niečím, čo si môžeme kúpiť: auto, dovolenku i priateľov), postaviť sa tvoreniu oligarchie, bujneniu individualizmu a pošliapavaniu práva na pokojný, neagresívny, duchovne plný život, menej ovplyvňovaný všadeprítomným hedonizmom a ohlušujúcou popkultúrou. Ľavá, pravá, pravá...?! Jozef Migaš chcel kedysi oprášiť Marxa, čo sa nestretlo s veľkým pochopením. Bodaj by viacerí predstavitelia SDĽ aspoň venovali viac pozornosti ekonómii ako takej. Solídna myšlienková základňa v oblasti hospodárskej politiky je srdcom akejkoľvek serióznej ľavicovej strany. Na hospodárske riešenia musí nadväzovať jasná predstava riešenia sociálnych problémov, bez toho je celá ľavicovosť iba úbohým plieskaním do vody detskou ručičkou. Slovensko sa borí s obrovskou nezamestnanosťou. Tá má príčiny, ktoré treba jasne pomenovať a potom hľadať riešenia. Ďalším, menej výrazným, ale veľmi nebezpečným problémom je to, že za posledné roky sa v procese sociálnej diferenciácie nevytvorila stabilná stredná vrstva. Tá je základom každej západnej spoločnosti, no u nás sa obrovské majetky presunuli do rúk niekoľkých jedincov, ktorí rozhodujú o zakladaní nových strán a hnutí, o tom, kto sa dostane do médií, ako budú vyzerať prijaté zákony... Aj preto dnes na politickej scéne dominujú subjekty, ktoré sa vytvorili na objednávku jednotlivcov. Unavenými prejavmi na poloprázdnych námestiach a mávaním červených vlajok tieto problémy nevyriešime. Poďme hľadať jasný program. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory