Dvojnásobné bremeno

Ženy tvoria vyše polovice celosvetového obyvateľstva. Napriek tomu, že vykonávajú viac ako dve tretiny práce, dostávajú len desatinu príjmov a vlastnia menej než jedno percento majetku. Ekonomická globalizácia, internacionalizácia trhov a nekontrolované kapitálové toky vplývajú na ženy oveľa dramatickejšie. Ako hovorí citát z knihy Globalizovaná žena od Christy Wichterichovej: ,,Pre ženy na celom svete nie je globalizácia abstraktným dejom, ktorý sa odohráva na oddelenom javisku. Je celkom konkrétna a prítomná. Pracovné miesta, ktoré stratili pracovníčky v Hornej Lužici v Nemecku, získali ženy v Bangladéši. Filipínske ženy čistia zeleninu a upratujú kuchyne v Kuvajte. Brazílske prostitútky sa ponúkajú na železničnej stanici vo Frankfurte nad Mohanom. Poľky ošetrujú za dampingové ceny starých ľudí v Nemecku. Ženy v karibskej oblasti zapisujú do počítača účtovné položky severoamerických bánk. O tom, čo sa bude jesť, rozhodujú poľnohospodárski veľkovýrobcovia novel food a geneticky manipulovaných potravín, už nie ženy.“ Politická participácia Mnohé štúdie zaoberajúce sa postavením žien v rozvojovom svete sa zameriavajú na ich politickú participáciu. Tým sa ich pozornosť prirodzene obracia na političku v spoločnostiach výrazne ovplyvnených tradičným chápaním postavenia a úloh ženy. Aj tu možno badať, že pod náterom zdanlivej rovnosti sa skrývajú len pretransformované predsudky. Ak sa však pozrieme na ich pozíciu v najchudobnejších vrstvách, protirečenia vystúpia do popredia ešte výraznejšie. Práve život bežných žien v rozvojových krajinách ukazuje, ako sú vystavené dvojitému bremenu diskriminácie. Znevýhodňujú ich ako príslušníčky tej časti spoločnosti, ktorá dopláca na štruktúru svetovej ekonomiky – či už ide o vidiecku chudobu, alebo o obyvateľov mestských slumov. Zároveň sú obeťou tradičných predsudkov o rozdelení spoločenských rolí, ktoré im pripisujú podradné postavenie s podhodnotenou či neplatenou prácou. V predkoloniálnom období sa postavenie žien v krajinách, ktoré tvoria dnešný tretí svet, výrazne líšilo. V ortodoxne moslimských komunitách arabského sveta im vyhradzovali len sféru rodiny. Naproti tomu vo viacerých oblastiach Afriky mali dôležité miesto v hospodárskom i politickom živote. Vystupovali ako náčelníčky, niekedy disponovali väčším majetkom ako muži. Konkrétna forma vzťahov medzi pohlaviami vždy závisela od kultúry a hospodárskej štruktúry tej-ktorej spoločnosti. Kolonializmus mal na tento rozdielny základ nivelizujúci vplyv. Európski dobyvatelia priniesli zo sebou i vlastné modely postavenia žien v spoločnosti. Ich typickým príkladom bola viktoriánska Británia. Žene vyhradzovali súkromnú, rodinnú sféru života, verejná aktivita bola takmer tabu a disponovanie majetkom obmedzené. Tieto predstavy posilnili tradičné vzorce v regiónoch, kde žena bola už predtým v podriadenom postavení. Vo všeobecnosti sa situácia pre ženy zhoršila. Zapojenie kolónií do globálnej ekonomiky znížilo efektivitu mnohých tradične ženských hospodárskych aktivít. Drobný obchod nahradili cudzie veľké obchodné spoločnosti a remeselnú výrobu zasa manufaktúry. Ženy tak stratili vlastnú možnosť zárobku, a tým i veľa zo svojej samostatnosti. Pracovné príležitosti, ktoré priniesol kolonializmus, dostávali predovšetkým muži. Či už šlo o miesta v koloniálnych armádach, administratíve alebo plantážnickom poľnohospodárstve. Muži pracovali vo sférach ekonomiky napojených na globálny trh a mali absolútnu kontrolu nad ziskami. Pre ženy ostala takzvaná domáca práca – pestovanie plodín a výroba určená pre rodinnú spotrebu. Nástup globalizácie Súčasná fáza globalizácie je pokračovaním vývoja, ktorý začala kolonializácia. Zdanlivým rozdielom je, že od 70. rokov ženy čoraz viac zapájajú do pracovných procesov i v trhových odvetviach. Trend sa najprv objavil v rýchlo sa industrializujúcich krajinách južnej a juhovýchodnej Ázie, dnes sa stáva všeobecnou charakteristikou rozvojového sveta. Ženy už tvoria 70 až 90 percent zamestnancov v exportných továrňach. Túto feminizáciu práce mnohí oslavujú ako znak pohybu ku konečnému zrovnoprávneniu pohlaví. Podľa tohto názoru sú ženy víťazkami globalizácie, jednoznačne profitujú z integrácie svetových trhov. Preferujú ich v odvetviach s veľkým podielom manuálnej práce, hlavným typom priemyslu v rozvojových štátoch, ako je textilný, elektronický, hračkársky, farmaceutický či gumárenský priemysel. Prednosť sa im dáva i v sektore služieb, v turistickom ruchu. Ako lacné, rýchle a flexibilné sily vyhovujú požiadavkám trhu viac ako muži, lenže vplyv na ich slobodu nie je taký jednoznačný. Predovšetkým rast ich zamestnanosti nie je plánovaným krokom k zrovnoprávneniu, ale len dôsledkom globálnej hospodárskej súťaže. Nadnárodné spoločnosti sa usilujú čo najviac znižovať náklady. V odvetviach náročných na manuálnu prácu sa to dá najlepšie dosiahnuť minimalizáciou miezd a výdavkov na sociálne zabezpečenie, bezpečnosť pri práci a pod. Nižšia úroveň vzdelania žien nie je pri nekvalifikovanej práci prekážkou. Nižšia odmena sa čiastočne vysvetľuje predsudkami o ich menejcennosti. Keďže panuje predpoklad, že pri ženských zamestnancoch je násilie účinnejším prostriedkom na ich udržanie v poslušnosti a proti hrozbe organizovanej akcie za zvýšenie platov a zlepšenie pracovných podmienok, umožňuje to udržiavať vyššie zisky pre spoločnosti. Navyše, rotácia pracovníčok v týchto odvetviach je veľmi vysoká. Väčšina tu pracuje len niekoľkoročné obdobie medzi skončením školskej dochádzky a svadbou, respektíve narodením prvého dieťaťa. Ilúzie z vyššej zamestnanosti Iluzórnosť názorov, že samotná možnosť zárobku zlepšuje postavenie žien, dokazuje i niekoľko ďalších faktorov. Rozhodnutie vstúpiť do pracovného procesu nie je vždy znakom emancipácie. Často ide o dôsledok biedy – preľudnenia vidieka a vyčerpania pôdy, či nedostačujúceho zárobku mužov v slumoch. Toto rozhodnutie navyše často neprijíma žena sama, ale jej otec či rodina. Vstup do zamestnania neznamená, že ženy strácajú svoje ,,tradičné“ povinnosti. Sú tak zavalené dvojitým bremenom vyčerpávajúcej manuálnej práce pri továrenskom páse a starostlivosti o domácnosť. Prvá polovica ich úloh je podhodnotená, druhá celkom neplatená. Aj tými minimálnymi prostriedkami, ktoré dostanú ako svoju mzdu, často nedisponujú. Väčšiu časť z nich berie rodina, či už na pokrytie životných potrieb, alebo napríklad na investovanie do vzdelania synov. Globalizácia, ktorá sa v rozvojových krajinách prejavuje trhovou liberalizáciou a znižovaním zodpovednosti štátu, situáciu ešte zhoršuje. Štát sa vzdáva aj toho limitovaného množstva sociálnych funkcií, ktoré mal. Predškolská výchova, školstvo, zdravotníctvo, či starostlivosť o starých ľudí sa priamo alebo nepriamo privatizujú, čím sa stávajú nedosiahnuteľné pre chudobné vrstvy. Tieto úlohy potom prechádzajú späť do súkromnej sféry rodín, kde ich ťarcha padá zväčša na ženy. Takzvaná westernizácia a modernizácia majú tendenciu postavenie žien zlepšovať i zhoršovať. Poskytujú možnosti zrovnoprávnenia, no kombináciou predsudkov s pôsobením trhu je ich výsledok opačný. Sily panujúce na ,,voľnom trhu“ totiž nemajú nivelizujúci efekt. Tí, čo získajú mocensky výhodnejšie postavenie, ťažia viac na úkor slabších. Kultúrne normy predurčujú ženu takmer všeobecne k podriadenému postaveniu, a trhové vzťahy to ešte zostrujú. Protiprúdy v treťom svete Ženy neostali len trpiacimi objektmi vývoja. Keďže trhové sily samy nemôžu vyriešiť ich situáciu, nevedú prirodzene k zrovnoprávneniu. Jedinou šancou je koordinovaná cieľavedomá politická aktivita. Vyvinuli sa rozličné stratégie prežitia, vysporiadania sa s realitou. V 70. rokoch sa začali meniť zo stratégií hľadajúcich cesty v rámci existujúceho systému moci na tie, ktorých programom bola systémová zmena. Prvé prejavy tohto posunu sa v rozvojových krajinách objavili v Latinskej Amerike, ktorá má z tretieho sveta občiansku spoločnosť s najhlbšími koreňmi. Najprv išlo o navzájom nesúvisiace činnosti – svojpomocné spolky pri starostlivosti o chorých a deti, vývarovne polievok pre chudobných, kampane proti politickým diktatúram. Ich postoj k feministickej ideológii, ako sa vyvinula v západnej Európe a USA, bol spočiatku negatívny. Feminizmus videli len ako ďalší cudzí koncept nevhodný pre lokálnu štruktúru spoločnosti. Postupom času získavali tieto spolky a kampane organizačnú skúsenosť. Aktivistky si začali uvedomovať súvislosť medzi spoločenskou a hospodárskou štruktúrou, medzi tradičnými predsudkami a globálnou ekonomikou. Vyvstala potreba širokej cezhraničnej spolupráce. To, čo sa začalo ako suplementácia miznúcich funkcií štátu a boj za politickú demokraciu, sa stalo širokým hnutím s programom zmeny štruktúry politických a ekonomických vzťahov už nielen na miestnej a štátnej, ale i globálnej úrovni. Zároveň už v 80. rokoch vstúpili ženské hnutia v rozvojovom svete do dialógu s feminizmom. Výsledkom sú syntézy, ktoré odzrkadľujú postavenie žien v treťom svete a robia zo zápasu za ich rovnoprávnosť naozaj globálne hnutie zapúšťajúce korene v čoraz väčšom množstve rozvojových krajín. Dlhá cesta zápasu Dnes sú ženy vo veľkej časti sveta, hádam len s výnimkou ortodoxných moslimských krajín, formálne rovnoprávne s mužmi. Kultúrne zakorenené predsudky však pretrvávajú a ešte sa posilňujú pôsobením kapitalistickej ekonomiky. Boj proti diskriminácii tak dostáva dve črty. Na jednej strane je to úsilie o vykorenenie vžitých predstáv o pozícii a úlohe žien, slúžiacich na vysvetlenie a potvrdenie podriadenosti ich postavenia. Boj za rovnoprávnu politickú participáciu, za rovnakú odmenu za tú istú prácu a nediskriminačný prístup k všetkým zamestnaniam a funkciám, proti nevýhodnému postaveniu v rodinách sa dá viesť dôsledným uplatňovaním medzinárodných pracovných štandardov, reguláciou činnosti firiem tak, aby nezneužívali svoje výhodné postavenie v chudobných oblastiach. Ale toto úsilie by bolo nekompletné bez boja proti nespravodlivej štruktúre svetovej ekonomiky, ktorá má tendenciu zvýhodňovať silných na úkor mocensky podriadených. Skúmanie postavenia žien v rozvojovom svete nie je pritom samoúčelné. V mnohom hovorí o tom, ako žijú všeobecne. Špecifické podmienky len zdôrazňujú pôsobenie síl stojacich za dvojitým bremenom, ktoré musia niesť. Boj proti kultúrne zakoreneným predstavám a štruktúre svetového hospodárstva zodpovedajúcej rozdeleniu moci je ťažký. Ide o dlhú, no potrebnú cesta. Zápas za práva žien nie je len ženským bojom. Bez rovnoprávnosti pohlaví bude vždy svetová spoločnosť i v tom najlepšom prípade iba polovičnou.