Natoidná demokracia
Termín použitý v titulku pochádza od jedného z najznámejších súčasných českých filozofov profesora Václava Bělohradského, ktorý takto výstižne pomenoval ohlupujúcu, manipulujúcu a skľučujúco zväzujúcu realitu rozširujúcu sa do všetkých oblastí nášho spoločenského života. V čase, keď takmer celá informačne dezorientovaná verejnosť uverila propagandistickej floskuli, že bez vstupu do NATO sa nedostaneme do Európskej únie, prijal summit EÚ v Seville závažné rozhodnutie, o ktorom v ostatných slovenských médiách, samozrejme, nenájdete ani riadok. Lídri európskej pätnástky 21. júna podporili írsku neutralitu v úsilí pomôcť vláde v Dubline vyhrať referendum o zmluve z Nice. Britský ľavicový denník The Guardian v tejto súvislosti konštatuje, že neutralita získava mimoriadnu dôležitosť práve dnes, keď sa celý svet obáva terorizmu a predpokladá, že neangažované štáty by v prípade konfliktu mohli byť ušetrené. Íri navyše správne poukazujú na to, že napriek formálnemu princípu konsenzu majú rozhodujúce slovo veľmoci, malé štáty sú z rozhodovania o svojom osude vysunuté na okraj. Ignorancia polovice obyvateľstva Nebolo by potrebné pomáhať si pri argumentácii takýmito barličkami, keby toľko ľudí nielen na Slovensku, ale aj v celej východnej Európe nepodľahlo mýtu, že Severoatlantická aliancia je nevyhnutným predpokladom našej bezpečnosti, prosperity a čojaviem čoho ešte. Je desivé, koľko demagógie sa na obyčajného človeka valí z médií, ktoré mu nedajú najmenšiu šancu overiť si svoje pochybnosti. Aj keby sme verili zmanipulovaným výskumom verejnej mienky, podľa ktorých počet stúpencov vstupu Slovenska do NATO zázračne stúpol na dve tretiny, potom je neuveriteľné, že 40 percent nášho obyvateľstva nemá možnosť, aby bol vypočutý ich hlas. Natoidná demokracia ignoruje mienku takmer polovice obyvateľstva, pričom celkom zámerne dáva v tejto otázke ojedinelo priestor iba nekvalifikovaným a hysterickým prejavom nacionalistov, čím chce zosmiešňujúco prezentovať názor, ktorý zaostáva obrovská skupina občanov, ako bulvárnu kuriozitu. Čo by sme si mali uvedomiť Pri totálnej neinformovanosti našich obyvateľov je dôležité uvedomiť si niekoľko skutočností: Bezpečnosť SR po formálnom vstupe do NATO nijakým podstatnejším spôsobom nevzrastie, skôr naopak. Slovenská verejnosť sa musí dozvedieť, že zahraničná podpora nášho vstupu do NATO je motivovaná aj snahou, aby sa riziká hraničného štátu vojenského bloku preniesli na niekoho iného, v tomto prípade na našu malú krajinu. V prípade USA je hlavným motivačným kritériom zámer zabezpečiť vojenskú podporu ekonomickej globalizácie. Slovensko sa stane v prípade začlenenia do NATO súčasťou terča – či už teroristov alebo akejkoľvek inej definovanej hrozby. Navyše (ako na to poukazuje aj memorandum prominentných intelektuálnych osobností rakúskej scény spred piatich rokov), kolektívny bezpečnostný systém nemôže vzniknúť z vojenského paktu alebo pod jeho hegemonistickým riadením. Musia k nemu patriť všetky zainteresované krajiny. NATO podporuje rast zbrojenia. Súčasťou globálneho bezpečnostného systému musí byť demilitarizácia, odzbrojenie a vytváranie mechanizmov na mierové riešenie konfliktov. Prax Severoatlantickej aliancie podporuje pravý opak. Tradičný argument zástancov rozširovania NATO, že kolektívna obrana je lacnejšia ako individuálna, je krajne demagogický a v súčasnosti už aj ľahko vyvrátiteľný. Stačí sa pozrieť, ako enormne vzrástli výdavky na armádu v nových členských a kandidátskych krajinách. Otázka nákladnosti obrany totiž vždy závisí od prístupu a priorít, ktoré daná krajina zvolí. Nijaký štát v dejinách, ktorý štedro dotoval armádu na úkor rozvojových rezortov, nebol považovaný za mierumilovný. Kultová rozprávka Jana Wericha Traja veteráni hovorí o kráľovi, ktorý vždy, keď sa pripravoval na vojnu, rozkázal zastaviť výrobu tlačiarenských písmen a nariadil ich roztaviť na olovo do strelných zbraní. Táto čarovná pointa vypovedá aj o prioritách dnešných politických elít. Je známe, že súčasný americký prezident neustále vyzýva spojencov na zvyšovanie rozpočtu obrany. Pritom poprední intelektuáli z celého sveta márne upozorňujú, že miera militarizácie sa hrozivo ponáša na situáciu v 30. rokoch minulého storočia, ktorá predchádzala vypuknutiu svetovej vojny. Zrejme nebude náhodné, že opätovné horúčkovité zbrojenie sa obnovilo práve v polovici 90. rokov, keď krajiny strednej a východnej Európy začali prejavovať výraznejší záujem o začlenenie sa do Severoatlantickej aliancie. Dnes si už aj Rusko uvedomilo, že NATO je predovšetkým výhodný obchod so zbraňami, a preto iniciovalo v postsovietskom priestore vznik Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti, ktorej cieľom je už i oficiálne uľahčiť tento biznis. Na východe sa tak môže vytvoriť ďalší silný blok a ak si ktosi myslí, že súčasná úroveň spolupráce NATO a Ruska znižuje napätie vo svete, nech si spomenie na spoluprácu Nemecka a ZSSR pred druhou svetovou vojnou. Vstup do NATO nemá vplyv na rast kvality života. Ďalšou obľúbenou bájkou je poukazovanie na prílev zahraničných investícií v okolitých krajinách, čo vraj prináša prosperitu. Medzi zvyšovaním podielu priamych zahraničných investícií a zvyšovaním životnej úrovne obyvateľov nemusí byť (ako to ukazuje situácia v krajine nášho južného suseda) žiadny súvis. Na Slovensku to bude možno ešte markantnejšie, ak si uvedomíme, že význam privatizácie sa zúžil na rozpredaj štátnych podnikov. Akým spôsobom zlepší životnú úroveň obyvateľstva predaj štátneho SPP a štátnych SSE francúzskym štátnym (!) firmám a aký je praktický zmysel týchto prapodivných transakcií? Navyše, nemožno zabúdať, že Írsko, Švédsko či Rakúsko zbohatli bez členstva v NATO a že poslednú vlnu rozširovania EÚ tvorili výlučne neutrálne štáty. Namiesto diskusií slaboduché kampane Do kategórie týchto podvodov môžeme zaradiť aj udalosť, z ktorej by bol v normálnej demokracii obrovský škandál. Ale na Slovensku, kde sa namiesto verejných diskusií udomácnili slaboduché kampane, to prejde bez toho, aby sa nad tým niekto čo i len zamyslel. Ľahkosť, s akou Dzurindova vláda a parlament pohadzuje sto miliónov korún určených na vyslanie ženijnej jednotky do Afganistanu, relativizuje úprimnosť všetkých politických floskúl skloňovaných pri pojme „verejné financie“. Kde je pravica s jej príslovečnou snahou škrtať výdavky štátu? Kde je ľavica so svojou dojemnou starostlivosťou o navýšenie prostriedkov pre sociálne rezorty? Kde je tretí sektor dohliadajúci na transparentnosť vynakladaných peňazí? Nemožno prehliadnuť, že sme vniesli do systému verejných financií čudnú logiku: ak ide o školstvo, zdravotníctvo či sociálne veci, treba šetriť. Ak však ide o armádu, štedrosť býva bezhraničná. Dokonca do takej miery, že nevieme, ako efektívne sa tieto prostriedky využívajú. Pred dvoma týždňami vyšli na povrch aj závažnejšie súvislosti tejto kauzy. Predseda SDĽ Pavel Koncoš v spravodajstve TV Markíza priznal, že prvotný popud na vyslanie jednotky nevyšiel z požiadavky americkej strany, ale z ponuky vlády SR. V tejto súvislosti sa najčastejšie hovorí o iniciatíve ministra obrany Jozefa Stanka, hoci ten sa priamej odpovedi na otázku poslancov počas neverejného zasadnutia parlamentu vyhol. O celej záležitosti sa, pravda, mlčí, lebo vláda by musela priznať, že klamala, že robila zbytočnú nadprácu a že napriek súčasným ekonomickým problémom vyhodila obrovské množstvo peňazí na to, aby naši vojaci poupratovali následky amerického bombardovania. Navyše, ak vezmeme do úvahy prieskum agentúry Polis Slovakia, podľa ktorého väčšina obyvateľstva nesúhlasí s krokom NR SR, jedna vec sa zdá jasná: utajenie celého procesu schvaľovania nebolo motivované obavami o bezpečnosť našich vojakov, ale obyčajným strachom z verejnej mienky. Pracovnou metódou militarizmu je šírenie strachu. Vyvolávanie paranoického pocitu ohrozenia, ktoré sa nezastaví ani pred takými stupídnosťami, ako je vyhlásenie letiska v Ivanke pri Dunaji za možný cieľ teroristického útoku Usámu bin Ládina. Odolajme tomuto náporu nezmyslov. Nebojme sa odhaľovať všetky lži, ktorými chcú mocní tohto sveta ospravedlniť svoju neutíchajúcu chuť profitovať z obchodu so zbraňami. Nedajme sa zmiasť tými, ktorí opäť zlegitimizovali vojnu ako spôsob presadzovania politických cieľov a v ťažkých časoch bezprecedentného vymývania mozgov si neustále opakujme: Zbrane sú naozaj na zabíjanie. Armády sú naozaj na bojovanie. A mier je naozaj najvyšší posvätný princíp existencie ľudstva.
