Dobrú architektúru treba chcieť
Martin Kusý, architekt
Narodil sa 3. októbra 1948 v Bratislave. Študoval na ČVUT v Prahe a roku 1973 absolvoval odbor architektúry na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Talentovaný syn profesora, architekta Martina Kusého. Spoluautor a víťaz súťaží na novostavbu SND a budovy Národnej banky Slovenska ocenenej ako Stavba roka 2002. Od roku 1997 až do apríla 2002 prezident Spolku architektov Slovenska. Slovenská kultúrna verejnosť nedávno ocenila technicko-ekonomické parametre, avšak aj nezanedbateľné časové aspekty vzniku novostavby budovy Národnej banky Slovenska v Bratislave. Čo ako spoluautor tohto architektonického počinu považujete za vhodné zdôrazniť ako hodnotu, respektíve ako funkčné parametre tejto pozoruhodnej stavby? - Budova je v podstate hotová. Počas výstavby ju sprevádzali všelijaké peripetie - pozitívne, aj negatívne. Ako to aj patrí takému dielu. Architekti, projektanti a dodávatelia urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby nás tá budova bola hodna. A je na nás, aký postoj k nej zaujmeme. Či to bude postoj malomyseľný, dehonestujúci, lebo sú také hlasy, ktoré hovoria, že je zbytočná, drahá. Nie je to pravda, budova NBS je primeraná a je to naozaj stavba národná. Niečo vypovedá o našom národe a národ by si mal tento svoj dom osvojiť. Je na nás, aby sme si sami nesypali piesok do súkolia, ale sa radovali z toho, že sme boli schopní vytvoriť objekt špičkový vo svojich parametroch, keď skromne poviem, v strednej Európe. Zaraďuje nás niekam, jednoznačne a bez pochyby. Stavba má jednoznačne svoju vizuálnu kvalitu, ktorá zdôrazňuje, že Bratislava je okrem iného metropolou nie iba civilizovanej, ale vysoko rozvinutej etnicity... - NBS sa nachádza na rozhraní dvoch urbánnych štruktúr, t. j. štruktúry, ktorá začala vznikať v 20. rokoch minulého storočia stavbou novej pošty v Bratislave, neskôr Fakulty architektúry, Strojníckej fakulty STU a Slovenského rozhlasu, a štruktúry Starého Mesta. My sme tú výšku volili ani nie tak z dôvodov dominanty objektu, ale chceli sme určitou formou vyjadriť dynamiku našej spoločnosti, novovzniknutého štátu i novej inštitúcie. Jej výškové usporiadanie je zároveň najracionálnejšie pre situáciu administratívnej budovy. Pretože ide o budovu sčasti klasicky administratívnu a sčasti o fabriku na „výrobu“ našej meny. Tým myslím uplatňovanie meny, jej obhospodarovanie, garantovanie, vznik a vývoj, avšak aj jej uskladnenie, a samozrejme, aj zahraničnoobchodné medzibankové operácie. Spoluautorom architektonického návrhu a projektu je architekt Pavol Paňák. Je možné analyticky vyjadriť hlavné aspekty rukopisu, či vkladu jednotlivých autorov do celkového výrazu tejto stavby? - Nedá sa o tomto diele povedať, že vľavo je jeden, napravo druhý, alebo hore je jeden a druhý dole. Je v tom totálna symbióza dvoch autorov. Budúci rok to bude tridsať rokov, čo robíme spolu. Čiže aj to vypovedá o niečom, že súzvuk duší, vzájomné ovplyvňovanie a dopĺňanie sa má svoje autorské opodstatnenie. Tešíme sa zo vzájomnej roboty a evidentne sa zdá, že sa budeme ešte aj ďalej dlho tešiť. Ináč to nie je nič neobyčajné. Vo svetovej architektúre, najmä na konci 20. a na začiatku 21. storočia tento spôsob práce dvojíc, avšak aj väčších autorských kolektívov, je úplne bežný. Pôsobil tu nejaký inštitút generálneho dodávateľa, ktorý by koordinoval postup prác? - V období výstavby pôsobil inštitút generálneho projektanta, ktorý naša legislatíva síce nepozná, ale my sme si ho s investorom vytvorili. Generálnym projektantom bol nami zriadený projektový ateliér Architekti BKPŠ a hlavnými projektantmi bol inžinier Paňák a ja. Zastrešovali sme vlastne celú projektovú činnosť. A pokiaľ ide o dodávateľov, vytvorilo sa združenie troch dodávateľských firiem - Hydrostav, Váhostav, ZIPP - pri začatí stavby to boli tri najväčšie stavebné firmy v SR. Pretože aj úloha bola jedna z najväčších na Slovensku. Boli to prakticky ad hoc sformované stavebné a projektantské kapacity? - Ad hoc síce sformované, ale históriou jednotlivo preverené. Takýto blok stavebných kapacít má za sebou naozaj vynikajúce stavebné dielo. Na nich však samozrejme ostalo, aby obstáli vo výberových súťažiach... - Počas rokov sa tu na výstavbe okrem týchto troch dodávateľov podieľali desiatky, ba stovky subdodávateľov. A niektorí sa ani nedožili otvorenia budovy. Veľkí, aj malí. Podnikateľsky skrachovali, čo malo samozrejme velikánske dôsledky, a robilo nám to obrovské problémy najmä pri ukončovaní objektu. Aj keď s určitým časovým sklzom, sa dielo predsalen vzhľadom na svoju náročnosť dokončilo v slušnom čase, porovnateľnom s európskymi meradlami. Keď ešte do toho zoberieme aj prípravu stavby, dokončujeme ju už len s firmou ZIPP. Vyrástla teda na Slovensku, a to nesporne po prvýkrát a oprávnene povedané, skutočne moderná výšková stavba... - Nuž, to by mohlo uraziť kolegov. ...vydarená stavba, ktorá svojou konfiguráciou a konštrukčným riešením zodpovedá týmto pojmovým atribútom. Vznikli však voľné kapacity, ktoré sa v prípade výstavby nového sídla NBS jednoznačne osvedčili. Dôjde k ich presunutiu trebárs na dostavbu Národného divadla? - Hovoríte o stavebných kapacitách. Avšak ich trh funguje u nás nevyspytateľne. Napríklad projektové kapacity, ktoré sme sústredili na túto robotu, boli veľké a teraz musia sedieť so zalomenými rukami. Nenachádzame pre ne ďalšie uplatnenie. Nevyužívajú sa ich schopnosti, vedomosti, ktoré sa nazbierali počas piatich rokoch výstavby. Pokiaľ ide o novostavbu SND, realizuje ju úplne iná firma. Že by sa tam presúvali kapacity, to nie, to je úplne iná zákazka, iný dodávateľ, iná štruktúra. Teoreticky by však bolo možné urýchliť dostavbu, keby na to boli finančné zdroje? - Jáj, keby boli zdroje, tak je ten stánok kultúry dávno hotový. Novostavba SND má za sebou niekoľko supervážnych termínov, niekoľkých riaditeľov divadla, niekoľkých ministrov, predsedov vlády, prezidentov, niekoľko politických systémov a všetci sa na nej podpísali. Niektorí viac, iní menej. Súčasná vládna garnitúra venovala jednu z najväčších pozorností práve tejto stavbe. Len-len že sa jej to nepodarilo dokončiť, to je už naozaj len otázka finančných zdrojov. Pretože stavebné kapacity sú tu, schopné a ochotné stavbu dorealizovať už za veľmi krátky čas. Ďalšou významnou stavbou, ktorej ste jedným z hlavných architektov spolu s Pavlom Bauerom a Pavlom Paňákom, je zdĺhavo realizovaná nová budova SND v Bratislave. Ako pokročili práce na tejto stavbe, ktorá zrejme významne ovplyvní celkové fungovanie kultúrneho života Slovenska? - Znovu pripomeňme, nie je to otázka stavebných kapacít, tie tu sú a sú voľné. Veď náš stavebný trh je nešťastný z toho, že nemá čo robiť. Je to otázka finančných zdrojov. Pritom podobne ako pri sídle Národnej banky, aj tu ide o objekt, ktorý čosi stelesňuje. Nielen konkrétnu inštitúciu. Blížia sa voľby. Rozličné garnitúry, ktoré sa usilujú získať politickú moc, by mali taxatívne uviesť, že je ich ambíciou dostavba SND ako prioritu v oblasti kultúry. Čo vy na to? - Samozrejme. Ja si dokonca myslím, že je to aj ich povinnosť. Najväčší problém u nás je ten, že každý má snahu začať absolútne od nuly, zrealizovať sám seba. Kontinuita a nadväzovanie na prácu predchádzajúcich akoby nám bolo cudzie. Akoby bola hanba dokončiť niečo po niekom. Každý sa chce čímsi zapísať. Väčšinou sa to končí tak, že každý niečo začne, a nič sa nedotiahne. To je aj osud Národného divadla, ktoré sa pripravuje pomaly už vyše dvadsať rokov. A tak si národ nevie k nemu vytvoriť pozitívny vzťah, a pritom sa stavia preňho. Nejde o hocijaký novotvar, ten rozmer autorskej originálity je tam vizuálne vnímateľný. Aký je však aspekt výtvarného dotvorenia? Ide o obdobie, v ktorom sa budete musieť výberovo koncentrovať na problémy výtvarného dotvárania stavby? - Áno, lebo koncept tejto novostavby vznikal na začiatku 80. rokov. Samozrejme, situácia bola vtedy iná. A uvažovalo o spolupráci s výtvarnými disciplínami, ale už v priebehu prípravy a výstavby sa tento rozsah diel redukoval. Dnes sa to končí tak, že tam máme sklenú plastiku, fontánu, kaskádu, prameň a štyri klasické výtvarné diela. Počas výstavby sa rozhodlo, že sa ešte vypíše sochárska súťaž o Thálii v interiéri vestibulu, ale nejako to spí... Vypísali sa tri súťaže, no ani jedna nedoniesla taký výsledok, aby porota povedala: Toto tam chceme mať. Pokiaľ ide o sklenenú plastiku, už sa zrealizovala a treba ju len osadiť. Vytvoril ju český sklár Jan Exner. Alexander Bilkovič vyhral súťaž na fontánu pred vstupmi. Žiaľ zomrel, no zrealizoval ju a už sa len dokončuje. Peter Roller robí kaskádu - ktorá sa teraz osadzuje pred budovou. Architekt Pavol Bauer so sochárom Dušanom Buřilom robia vnútri ,,prameň“. Bauer je jeden z našej trojice architektov, autorov stavby. Rozdelili sme si priestory a kolega Bauer robí vstupy, foyere a vonkajšky, Pavol Paňák robí operu a ja činohru. Pokiaľ ide o dizajn stoličiek, riešilo sa to z vašej autorskej pozície? - Ak myslíte divadelné stoličky v hľadiskách, tie majú za sebou celkom zaujímavý vývoj. Kolega Eduard Šutek, ktorý spolu s nami tromi robí interiér, vymyslel stoličku, ktorej technicko-technologický princíp sme chceli dať aj patentovať. Konkrétne ide o distribúciu vzduchu divákovi. A čo opony? - Slávnostné opony mali byť v opere aj v činohre. Už pred trinástimi rokmi na ne vypísali súťaž. Takisto sa to skončilo rozpačito. Záver bol, že v činohre bude klasická opona. Uvažovalo sa o tom, že sa v opere namaľuje. Nestihlo sa, nie sú peniaze , a tak nebude. Takže našim deťom nechávame peknú zákazku, či peknú úlohu... Kedy môžeme očakávať sprevádzkovanie novostavby SND? - Kladiete mi ťažkú otázku a nie som ani dobrý adresát. Jedinou úlohou pre najbližšie obdobie je, že v septembri zamýšľajú uskutočniť deň otvorených dverí, keď chcú verejnosti prezentovať, čo sa tam za posledné obdobie zrealizovalo. Treba povedať, že je toho veľa. Uvažuje sa, že operná sála by po architektonicko-stavebnej stránke mala byť vtedy už viac-menej hotová. Spoločenské priestory vo foyeri tiež, okolie divadla odhadujem tak na 70 percent. Pokiaľ ide o účasť na medzinárodných súťažiach, mali ste na ne popri svojich projektantsko-architektonických aktivitách na ne vôbec čas? - Medzinárodné súťaže sme s kolegom nerobili, ale zúčastňujeme sa skoro na všetkých súťažiach, ktoré prebiehajú u nás a ktoré odobrí Slovenská komora architektov a Spolok architektov Slovenska. Zdôrazňujem, že na týchto súťažiach a nie na tých, ktoré sa vypisujú na základe iných pravidiel, ktoré nepovažujeme za korektné voči architektúre a voči tvorbe. Nechcem sa vychvaľovať, niekde sme obstáli dobre, niekde veľmi dobre, niekde výborne a niekde sme neobstáli, teda ako v živote. Spolu s architektom Bauerom sme autormi zóny Pribinova, ktorú nedávno postúpili nejakému írskemu investorovi. Je otázne, či sa na nás vôbec obráti. S kolegom Paňákom a s kolektívom našich mladých spolupracovníkov sme vyhrali priestor pred Hlavnou železničnou stanicou v Bratislave. To je veľmi pekná úloha. Ale dnes už vieme, že ju bude realizovať niekto iný. Tak to u nás chodí. Od druhej polovici 90. rokov až donedávna ste pôsobili v reprezentatívnej a zodpovednej funkcii prezidenta Spolku architektov Slovenska. Aké významné zmeny nastali v uplynulom období v činnosti tejto stavovskej organizácie? - Zmysel a postavenie Spolku architektov Slovenska - to je takmer večná otázka. To sú problémy, ktoré sa neriešia z roka na rok, ide o kontinuálnu, systematickú prácu, ktorú vykonávajú obetaví ľudia ochotní dať zo svojho entuziazmu a osobného času niečo aj pre spoločnosť. A samozrejme, či sa to podarilo v tom období viac alebo menej, na to zodpovie skôr história. Myslím si, že sa nám podarilo udržať určitú vážnosť architektúry v spoločnosti, hoci väčšina architektov to stále vidí tak, že nie veľmi výrazne, keďže ide o problém kultúrnej úrovne celej spoločnosti.
S hosťom SLOVA sa zhováral Ladislav Skrak
