Integrácia mýtom bezmocných?

Pavel Koncoš, Milan Ftáčnik, Jozef Ševc, Jozef Kalman, Boris Zala, Marián Mesiarik, Oľga Nachtmannová

Zrejme prvý raz v ponovembrových dejinách sa za jedným stolom zišli v podstate najvyšší predstavitelia siedmich slovenských ľavicových a stredoľavých politických strán. Stretnutie zorganizoval 10. júla Klub nového SLOVA. Téma bola, akože ináč, Ľavica na Slovensku pred parlamentnými voľbami a po nich. SDĽ, SDA, KSS a Ľavicový blok reprezentovali ich predsedovia Pavel Koncoš, Milan Ftáčnik, Jozef Ševc a Jozef Kalman, stranu Smer, SOP a SDSS podpredsedovia Boris Zala, Marián Mesiarik a Oľga Nachtmannová. Besedu viedol redaktor týždenníka SLOVO Martin Muránsky. Ako si predstavujete svoju úlohu v nadchádzajúcom volebnom boji a ako si vykresľujete občana, ktorý by mal dať svoj hlas práve vám? Jozef Ševc: Keď sa pýtali, aký je rozdiel medzi pravicou a ľavicou, medzi odpoveďami som našiel takú, ktorá má nútila zamyslieť sa i pousmiať. Ak ide o peniaze, o kapitál, pravica sa vie rýchlo dohodnúť, ako s ním naloží, zatiaľ čo ľavica začína diskutovať – komu, koľko, kedy a kde. My sme od svojho vzniku pred desiatimi rokmi neraz zdôrazňovali, že sme za zjednotenie ľavice. Na Slovensku niet inej šance, ako realizovať sociálny program, ktorý viac-menej každý z politických prúdov na ľavom krídle predkladá. Ale okrem klasickej ľavice sú u nás rozličné prvky, ktoré sa interpretujú z pohľadu svojho poznania a možno i poznania histórie či filozofie. Keď sa pozriete na nás, čo tu sedíme, vidíte spektrum názorov, ktoré sa prezentujú tak alebo onak. Sme za zjednotenú ľavicu programovo, nie v záujme niečoho, ale za niečo. Teda ak by sme sa dohodli programovo, ľavica by mohla už zajtra fungovať. Šťastie pre našu ľavicu je to, že na Slovensku nie je zjednotená ani pravica. A preto si myslíme, že je tu ešte široké pole pôsobnosti na to, aby sme začali diskutovať. Pavel Koncoš: Docent Ján Stena vo svojich sociologických výskumoch prišiel k záveru, že štvrtine obyvateľov Slovenska sa žije lepšie ako pred rokom 1990 a zvyšku horšie, alebo sa nežije lepšie. Napriek tomu prišiel k záveru, že týchto 75 percent nie je pripravených a ochotných voliť ľavicu. Voličský potenciál ľavice na Slovensku sa pohybuje medzi 37 a 38 percentami. Či chceme, alebo nechceme, musíme sa uchádzať o ľudí, ktorí sa zaraďujú svojimi postojmi a vnímaním života k ľavici a sú pripravení ju aj voliť. Ako tu vidíte, výber majú pomerne široký. Budeme sa teda usilovať osloviť predovšetkým voličov tzv. tradičnej ľavice, ale i tých, ktorých možno skôr zaradiť k modernistom, ktorých cieľom je moderné Slovensko zaradené do euroatlantických štruktúr. Vraj sa SDĽ chce orientovať predovšetkým na vidiek... P. Koncoš: Aj na vidiek. Nie sú nám ľahostajné ani mestá. Aj keď sa mnohí domnievajú, že keď je predseda SDĽ z vidieka, má naša strana iba tam svoje miesto. Je to veľký omyl, najmä inteligencia vníma ľavicu ako čosi pozitívne v rozvoji spoločnosti. Naopak, práve u ľudí s nižším vzdelaním, a čo je zaujímavé aj u mladých ľudí v poslednom čase akosi vypršal pocit solidarity, spolupatričnosti a zavládol akýsi sociálny egoizmus. Ten je badateľný i medzi ľuďmi, ktorých podľa starého chápania možno zaradiť medzi lumpenproletariát. Ide o dlhodobo nezamestnaných. Ak by sme sa teda chceli spoliehať len na ľudí s nižšími príjmami, na nezamestnaných alebo na tých, čo vykonávajú jednoduché povolania, nepochodili by sme. Chcem zdôrazniť nevyhnutnosť posilňovania princípu solidarity práve v tých oblastiach, kde je politika štátu nezastupiteľná. A to je vzdelávanie, sociálna politika a zdravotníctvo. Tu sa nahromadilo najviac problémov, ak neberiem do úvahy nezamestnanosť a obrovské regionálne rozdiely. V spolupráci s SDSS a SOP sa budeme orientovať predovšetkým na riešenie týchto problémov. Tomu zodpovedá aj politický program prijatý na 8. zjazde SDĽ v Bratislave a volebný program Nová nádej. Jozef Kalman: Asi pred dvoma rokmi sa určitá skupina ľudí z malých ľavicovo orientovaných strán, ktorých je dodnes na Slovensku veľa, začala zaoberať myšlienkou integrovania viacerých ľavicových subjektov do jedného bloku alebo strany, aby sa tak postupne zjednocoval princíp ľavice ako protitlak k pravici. Po prvých konzultáciách sa toto úsilie zintenzívnilo asi pred vyše rokom, keď preferencie SDĽ prvýkrát klesli pod hranicu zvoliteľnosti do NR SR a súčasne mnohí ľudia odchádzali aj z iných ľavicových strán a hľadali iné riešenia. Boli oslovení viacerí predstavitelia, aby sa postavili do tohto procesu, respektíve mu pomohli. Vyzval som vtedajšieho predsedu SDĽ Jozefa Migaša, aby tomu venoval pozornosť. Vlani na jeseň som upozornil aj nového predsedu Pavla Koncoša, že je tu skupina ľudí ochotná i vstúpiť do SDĽ alebo iným spôsobom realizovať ľavicovú politiku. Vtedy mi prisľúbil, že sa v decembri stretneme. No keď nik neoslovoval týchto ľudí, tak sa rozhodli, že vstúpia na politickú scénu vytvorením Ľavicového bloku (ĽB). Teda bolo to oveľa skôr, ako vznikla SDA. A tak výroky Petra Weissa, že je to celé namierené proti SDA, nie sú pravdivé. A koho teda vaša nová strana oslovuje predovšetkým? Jozef Kalman: Najmä tých, čo boli niekedy ľavicovo orientovaní a z určitých dôvodov prestali veriť ľavici, ale i tých, ktorí sa dosiaľ nechceli politicky angažovať. Chceme však osloviť aj tých, ktorí sú v určitom spektre pravicových síl, hoci majú ľavicové zmýšľanie. Môžem vám z vlastnej skúsenosti, predovšetkým z posledného pôsobenia v HZDS, potvrdiť, že je veľa takých, ktorí chcú voliť ľavicu, ak ich správne osloví. Som presvedčený, že takýchto ľudí je nielen v HZDS, ale aj v ďalších pravicových stranách pomerne veľa. Keď teda hovoríme o integrácii ľavice, je mylné, ak pod tým chápeme integrovanie len na báze politických strán. Ťažisko by sme mali orientovať na integráciu voličskej základne. K ĽB sa hlásia tí, ktorí niekedy odišli z iných ľavicových síl a opätovne sa vracajú na politickú scénu, no aj mnoho prvovoličov. Naša myšlienka je jednoznačná: poďme integrovať ľavicu na Slovensku ako celok, poďme vytvoriť jednu silnú ľavicovú stranu. Nemusí to byť na báze ĽB, SDĽ, či ktorejkoľvek inej existujúcej strany. Možno, že optimálny by bol model, keby vznikol úplne nový politický subjekt – Zjednotená demokratická ľavica, Socialistická strana, či už ako sa bude volať. Chcete to skúsiť ešte pred voľbami alebo až po nich? J. Kalman: My sme na tento proces vyzvali ešte pred voľbami. Boris Zala bol na našom ustanovujúcom kongrese. Môže potvrdiť, že kongres vyzval, aby sa zjednotila ľavica, a zároveň apeloval na voličov, aby volili ľavicové strany. My sme ich nevyzývali, aby volili ĽB, ale ľavicové strany všeobecne. Nehráme teda na vlastné tričko, ale na tričko ľavice na Slovensku. A v tom chceme pokračovať. Mrzí ma, že tento proces sa nedotiahol v podobe integrácie ľavice pred parlamentnými voľbami, no som pevne presvedčený, že sa v budúcnosti podarí zjednotiť ľavicu na Slovensku, čo je asi jediná správna cesta. Marián Mesiarik: Sedem dní pred tým, ako sa odovzdajú kandidátky do nastávajúcich volieb, je utópia hovoriť o nejakej integrácii ľavice. Ak sa chceme dostať z hlbokej krízy, do ktorej sa ľavica na Slovensku dostala a za ktorú zodpovedáme všetci, čo tu sedíme, a nielen my, tak sedem dní na to nestačí. Takže nebuďme priveľkí optimisti, voľby sú pred nami. Žiaľ, musím skonštatovať, že sme urobili – myslím tým SOP i ostatné strany – všetko pre to, aby ľavica po nastávajúcich voľbách v parlamente nebola. Mrzí ma to, od roku 1946 to bude prvý raz, čo Slovensko nebude mať vo vláde, resp. v parlamente ľavicovú silu. Darmo vysvetľujem aj medzi baníkmi doma, čo sa môže stať, keď ľavica nebude mať v Národnej rade svojich zástupcov. Mnohí občania nepoznajú zákulisné chúťky pravicových strán. To sa dozvedia, až keď to bude realita. Slovenský volič nemá skúsenosti s tým, ako sa mu bude žiť, keď ľavica bude niekde na periférii politického diania s tromi-štyrmi percentami hlasov. Dúfam, že sa ešte stane zázrak a že sa dostaneme ďalej. Milan Ftáčnik: Je vôbec aktuálna otázka, či vznikne na Slovensku silná ľavicová strana? Keď si porovnáme náš vývoj so susednými krajinami, zistíme, že Česi, Poliaci a Maďari tento problém už majú čiastočne za sebou. V roku 1990 sme boli na rovnakej štartovacej čiare, pretože všetky komunistické strany boli vo voľbách porazené a všade moc prevzala pravica. Otázka je, prečo sa na Slovensku nepodarilo vytvoriť dostatočne silnú oponentúru pravicovým stranám, keď sa tento proces za rozličných okolností v ostatných krajinách vydaril. U nás úsilie o vytvorenie silnej ľavice spočívalo v transformácii bývalej komunistickej strany na modernú ľavicovú stranu. Tá sa mala stať základom, okolo ktorého by sa postupne mohli grupovať menšie zoskupenia, ľudia s ľavicovým myslením. V súčasnom volebnom období sa ukázalo, že sa potenciál SDĽ vyčerpal. Prečo? To by sme tu zrejme dlho analyzovali a to nie je účelom nášho stretnutia. Ale zrejme to súvisí s otázkou, čo je vlastne táto strana schopná ponúknuť pre myslenie po desiatich rokoch svojej existencie. Oľga Nachtmannová: Voliči sociálnej demokracie sú ľudia, ktorí tvoria hodnoty, či už materiálne alebo duchovné. Toto je naša hlavná cieľová skupina. Problém ľavice na Slovensku spočíva v tom, že každý chce byť kráľom v malom kráľovstve. Nedokážeme sa zjednotiť, radšej byť iba námestníkom kráľa, lebo každý by chcel najradšej vládnuť niečomu sám. Preto SDSS zvolila cestu, aby sa konečne ľavica začala zjednocovať. Lebo len v jednote môžeme niečo dosiahnuť. Inak sa sily roztrieštia a ten efekt môže byť katastrofálny. Pripomeniem len nedávny článok ministra Koncoša v SLOVE, že ak ľavica prepadne, skutočne nás môže čakať iba žobrácka palica. Zamestnancov sa ťažko zastanú pravicové strany. Je to na ľavici, aby stála za ľuďmi, ktorí vytvárajú hodnoty. Boris Zala: O ktorého voliča máme my záujem? O každého. A pokiaľ ide o ľavicu na Slovensku, je to téma o dvoch veciach. Po prvé o neúspechu toho, čo sa nazýva ľavica za posledných dvanásť rokov, po druhé o tom, čo sa s tým dá urobiť. Odpoveď je veľmi jednoduchá – ľavica trpí na teoretizovanie. Nemyslím tým, na dobré teórie – tie naopak chýbajú, rovnako ako dobré programy. Trpí na teoretizovanie, ktoré spočíva v tom, že jej predstavitelia donekonečna omieľajú základné hodnoty. No keď sa pozrieme bližšie, tieto princípy, ktorými sú vždy sloboda, demokracia, solidarita, nerozmieňajú vo svojich programoch na drobné, nehovoria, čo a v ktorom období by sa malo veľmi konkrétne urobiť v oblasti ekonomickej, sociálnej, legislatívnej atď. Nepamätám si, že by za posledných osem rokov prišla dajaká z ľavicových strán s jediným konkrétnym programom, ktorý by niečo reformoval a odpovedal na otázky týkajúce sa, povedzme, koncepcie sociálneho právneho štátu. Teda vecí, ktoré sú v posledných štyridsiatich rokoch v západnej Európe jasné. M. Mesiarik: Nemyslím si, ako hovorí kolega Zala, že je to problém nejakého teoretizovania. Problém ľavice spočíva v neochote lídrov chcieť sa dohodnúť, spustiť zo svojich osobných záujmov v prospech záujmov celej ľavice. My sme to s SDĽ a SDSS dokázali. I keď to neznamená nejakú veľkú silu, už sme v trojke. Jozef Kalman hovoril o integrácii po voľbách. No nebude to neskoro? Jedine vtedy, keby boli predčasné voľby o dva roky, možno niečo ešte zachraňovať. Slovenský volič ľavicu posudzuje podľa skutkov a tu sme, žiaľ, v mnohých veciach prepadli v tejto pravo-ľavej koalícii. Ja vidím budúcnosť aj v tom, že by sme mohli viac osloviť odbory. Majú ešte stále takmer sedemstotisíc členov. To je sila. Lenže s kým majú ísť, keď sa im ponúka desať ľavicových strán? Najprv tu musí existovať dobrá ľavicová strana a až potom sa odbory zrejme chytia ako všade vo vyspelých krajinách v Európe, kde idú s ľavicovými stranami. Bol som na viacerých zjazdoch odborových centrál, kde boli predsedovia strán, a môžem povedať, že spolu veľmi dobre spolupracujú. Spoločne idú aj do volieb. B. Zala: Načo by boli ľavicovej strane zdevastované odbory, neschopné zabezpečiť ani to, aby v podnikoch vznikali základné odborové organizácie, neschopné obrániť základné práva zamestnancov, postaviť sa voči tunelovaniu a likvidovaniu fabrík. To je odborové hnutie, ktoré stratilo elementárnu bázu a nemá v členskej základni absolútne nijaký politický vplyv. Vy sa môžete s odbormi dohodnúť, ako len chcete, a celé vedenie konfederácie na čele s Ivanom Saktorom vám prehovorí 42 robotníkov, ktorí sú od nich závislí, a to je všetko. Nemá teda vôbec význam s odbormi za tejto situácie priamo politicky spolupracovať. J. Kalman: Nemyslím si ako kolega Zala, že by sme ako prirodzeného partnera odbory nemali mať, naopak, hľadať priestor v odboroch je priam povinnosť ľavicových strán. Odbory sú veľmi veľká sila, potvrdená v každej krajine. M. Ftáčnik: Celkom nesúhlasím s Borisom, že ľavica na Slovensku dosiaľ neponúkla vôbec nič. Bola prítomná pri transformácii spoločnosti z totalitnej na demokratickú. Ľavici predsa musíme pripísať zásluhy napríklad za tvorbu ústavy, ktorú sa teraz pravica pokúša spochybniť s cieľom, aby odtiaľ vypadli viaceré sociálne výdobytky. A tie sú výsledkom ľavicovej politiky. Žiaľ, ľavica nedokázala ponúknuť dostatočne príťažlivú víziu v sociálnej a najmä v ekonomickej oblasti. Nedokázali sme postaviť dostatočne príťažlivú a zrozumiteľnú alternatívu v oblasti tvorby zdrojov, rozvoja ekonomiky – toho, čo ľudí najviac páli – aby sme vytvorili i zdroje pre sociálnu politiku, pre rozvoj zdravotníctva, či školstva. Súhlasím s Mariánom Mesiarikom, i keď možno trochu v inom zmysle, že nám chýbali osobnosti, ktoré by boli dostatočne silné urobiť to, čo sa podarilo Milošovi Zemanovi. ČSSD mala v roku 1994 sedem percent, ale v ďalších voľbách zvíťazila jednoducho preto, lebo vsadila na to, čo nám chýbalo na Slovensku – jasný antagonizmus voči pravici. Ten bol stieraný pseudosociálnou rétorikou hnutia, ktoré v nej stále pokračuje, pritom keď vládlo, uskutočňovalo pravicovú politiku. HZDS to prezentuje aj teraz pre najbližšie volebné obdobie – pravicová ekonomická politika zabalená do dostatočne prijateľnej rétoriky vodcu strany, ktorý úspešne oslovuje typického ľavicového voliča – robotníkov, nižšie kvalifikovaných zamestnancov, ktorých ľavica za desať rokov zväčša nedokázala efektívne osloviť. M. Mesiarik: Ja som pred dvoma rokmi navrhoval na najvyššom orgáne SOP: Poďme od toho preč! Teda z vládnej koalície, pretože to ide úplne ináč, ako sme chceli, ako sme občanovi sľubovali. Prečo som povedal, že sa môže stať, že ľavica nebude v parlamente? Smer tam bude, ale počuli ste názor pána Zalu. Nepovažujem Smer za typickú ľavicovú stranu, pretože je to stred, je to blairizmus. Ľavicová strana musí v prvom rade sledovať sociálny aspekt. Prečo odbory stotožňujete so Saktorom? To je úzkoprsé. Odbory predstavujú sedemstotisíc ľudí, 46 odborových zväzov, Saktor reprezentuje iba konfederáciu – to je len dirigent bez práva. Ja som si pred štyrmi rokmi predstavoval – a dosiaľ za tým stojím – že prvé, čo príjme parlament po voľbách, bude program národného rozvoja. Tlačili sme na to, parlament prijal príslušné uznesenie, no súčasná vláda, teda naša, nedokázala v tom nič viac urobiť. Iste, rozvoj ekonomiky treba riešiť, ale pritom treba mať na pamäti sociálny aspekt. Ale nie tým spôsobom, že najprv začnem škrtiť rozpočet na ľuďoch a potom budem ekonomiku ruinovať. A kto je typický volič súčasnej ľavice na Slovensku? M. Ftáčnik: Je to občan, ktorý je o čosi vzdelanejší, rozumie spoločenským procesom a žije najmä v mestách. Tých ostatných, typických voličov ľavice kradlo najmä HZDS. A prečo je tu ešte ďalšia ľavicová strana, ktorá má ambíciu rovnako, ako tu sediaci páni, vstúpiť do politickej arény a stať sa základom pre vytvorenie silnej ľavicovej strany? Dnes pre nás je jasné, že takýmto subjektom nemôže byť SDĽ. Cesta, ktorá bola zvolená transformáciou bývalej komunistickej strany, sa vyčerpala – chybami programovými i personálnymi. Voličovi chceme ukázať inú, dostatočne príťažlivú a zaujímavú ponuku, aby na jej výhonkoch mohlo vzniknúť čosi, čo potom bude uvažovať o integrácii, o silnej ľavici, bude mať iné ambície, aké si v tejto chvíli ľavica môže klásť, to znamená dostať sa vôbec do parlamentu. P. Koncoš: Milan, ak si dobre spomínam, ešte donedávna si bol podpredsedom SDĽ a práve v tomto období sa nazdávam, že okrem Mečiarovej pseudoľavicovej rétoriky, ľavica prepadla aj vinou reálnej pseudosociálnej politiky. Toto je jedna z rozhodujúcich príčin. Tu nejde iba o rétoriku, ale o konkrétne činy v riadení štátu a samozrejme aj ekonomiky. J. Kalman: Len jednu poznámku k Mariánovi Mesiarikovi. Ja som nepovedal, že už teraz, pred parlamentnými voľbami nie je čas, aby sme sa zjednotili. Naopak, je mi ľúto, že nedošlo k ďalšiemu procesu a že reálne vidím proces zjednocovania až po voľbách. Ale k druhej poznámke ma vyprovokovali teraz páni Koncoš a Ftáčnik v súvislosti s tým, že ľavici na Slovensku teraz určite nepomôže to, že budeme jeden na druhého poukazovať, kto čo spôsobil a za akých okolností sa ľavica do takejto situácie dostala. V každom prípade by bolo treba urobiť hlbokú analýzu súčasného stavu, ale aj určitých východísk, na základe čoho by sa odrazil novotvoriaci ľavicový subjekt, ktorý by integroval trebárs všetky ľavicové strany na Slovensku, respektíve ich časť, v záujme vytvorenia skutočne silného ľavicového subjektu. B. Zala: Vládne ilúzia, že ľavicový potenciál vyplýva z chudoby. Tá situácia už dnes takto nevyzerá. Na základe analýz zistíme, že to, či niekto žije v škále chudobnosti naspodku, v strede alebo kúsok vyššie, priamo nesúvisí s problémom ľavice. Naopak, škála chudoby vedie k iným, deformujúcim pohybom. Môžu to byť aj ultrapravicové, ultranacionalistické, pseudosociálne atď. Na druhej strane, ak sa niekedy v histórii pridala zamestnanecká alebo robotnícka vrstva k ľavici, tak to bolo preto, že ľavica rozvinula vysoko kvalifikovaný program osvietenstva, ktorým dokázala práve robotníctvo pritiahnuť k sebe. Tu sa permanentne opakuje problém sociálneho cítenia ako bázy pre ľavicu. Ľavica je založená na silnom reformnom programe, na racionálnych, zdôvodnených riešeniach v spoločnosti. A nie na citovej otázke nejakej sociálnej slabosti. Súhlasím s Milanom, pokiaľ ide o Ústavu Slovenskej republiky a niektoré štátne akty. Je pravda, že sa SDĽ zapojila v procese svojej transformácie do tohto procesu. Ale vtedy sa nediferencovali buržoázne a ľavicové strany, pretože myšlienka demokracie bola jednotná pre všetkých a namierená proti starému režimu. No potom prišiel dvojitý problém. Slovenská politická scéna sa nevie normálne vyvinúť tak ako poľská či česká, pretože tu vznikol zvláštny fenomén národného charakteru, na ktorom sa postavila báza HZDS. To akoby stálo v strede. Zdroje jeho voličstva sú úplne niekde inde ako v ľavici alebo pravici, vytvorila sa tam istá personálna väzba na myšlienku vzniku samostatnej republiky. Stačí iba hovoriť o tom, že tá a tá strana reprezentuje ľavicové hodnoty a už jej predstavitelia v takom duchu vystupujú? B. Zala: Áno, sú aj takí. No treba predkladať vlastné predstavy o riešení toho-ktorého problému. Napríklad v oblasti dôchodkovej reformy, či fungovania médií, vo vzťahu štátu a cirkvi, v reforme verejnej správy či zdravotníctva. Je to to, či budem stále dávať do zdravotníctva viac a viac peňazí ako do čiernej diery, alebo sa odvážim povedať, že máme tretinu nemocníc, ktoré idú iba na 40 percent, že máme nakúpené veľmi drahé prístroje, ktoré sa podľa všetkých štatistík využívajú len na 18 percent? Netreba najprv urobiť reformný zásah do zdravotníctva a až potom povieme: Áno, už nič zbytočné tu nemáme a môžeme doňho investovať? Ako tí, čo sa označujú za ľavicu, prispeli k dôchodkovej reforme za posledných osem rokov? K akému jej modelu sa prikláňajú? K švédskemu, čínskemu alebo kanadskému? Rozmýšľa sa vôbec v ľavicových štruktúrach o otázke, ako má vyzerať druhý kapitálový pilier, ktorý bude predstavovať najťažšie peniaze, lebo pôjde o dlhé peniaze vo výške okolo tisíc miliárd korún, ktoré sa budú pohybovať v horizonte desať-dvanásť rokov? Rozmýšľa ľavica o tom, akým spôsobom sa bude spravovať druhý pilier, z ktorého táto republika môže prosperovať, ale rovnako môže o desať rokov padnúť bez mihnutia oka? Z plynárenského priemyslu išlo do dôchodkovej reformy 60 miliárd korún. Rozmýšľal niekto nad tým, ako sa budú zhodnocovať? Do čoho ich investujeme? Mám informácie, že sa tu objavujú záujmy silných amerických spoločností, ktoré by si vedeli predstaviť, kam to investovať. Rozmýšľal niekto nad tým, aký by mal mať štát dozor nad kapitálovým trhom, aby sa zastavila vysoká korupcia? Takto by som mohol klásť desať-pätnásť otázok a odpovede na ne sú problémom ľavice. Predznačili ste druhú všeobecnejšiu tému nášho stretnutia. Dala by sa sformulovať vlastná téma strany, ktorú tu reprezentujete, s ktorou chcete ísť do volieb? A prečo si myslíte, že práve vaša strana má mať nárok na úspech v týchto voľbách? M. Ftáčnik: Potrebujeme ľavicu, ktorá sa bude usilovať o modernizáciu krajiny a o reformy, ktoré budú mať ľavicový charakter. SDĽ sa dostala do polohy, že sa stala stranou protestu a odmietania reforiem, ako keby nebolo potrebné zmeniť systém z totalitného na demokratický, z centrálne plánovaného na trhový. Správala sa tak, aj keď bola vládnou stranou bez toho, aby bola schopná predložiť vlastné riešenia. Vnútri SDĽ sa viedol zápas, aká má byť. Takže poznámka Pavla Koncoša, že som bol pri tom... Áno, ja som ponúkal inú predstavu, ktorá bola odmietnutá, a našu názorovú skupinu istým spôsobom vypudili von. Som presvedčený, že ľavica musí mať odpovede na otázky, aké chce mať zdravotníctvo a nemôže len povedať, že každému musíme zabezpečiť bezplatnú zdravotnú starostlivosť, pretože na to tento štát nemá. Ľavica to nemôže splniť, i keby sme si takýto cieľ dali, pretože čísla, ktoré tu citoval Boris sú pravdivé. Máme nadštandardne vybudované zdravotné zariadenie, ktoré nevieme ufinancovať. Môžeme rozširovať spoločenské bohatstvo – to je rozvoj ekonomiky a spoločných zdrojov – alebo urobiť reformu, ktorá bude bolieť, ale o ktorej nik nechce nahlas hovoriť. Ide o istý spôsob zapojenia pacienta do spoluúčasti na tom, aby sa neplytvalo so zdrojmi. Neznie to veľmi ľavicovo, ale koncept by sa mal postaviť tak, aby bol znesiteľný i pre ľavicového voliča. Mnohé veci totiž Slovensko za dvanásť rokov ešte nepreskočilo – napríklad dôchodkovú reformu, zdravotnú reformu a mnohé ďalšie veci. Niektoré máme už pripravené, iné iba naznačené, alebo ich ešte nemáme. Hlavný dôraz teda kladiete na modernizáciu spoločnosti? M. Ftáčnik: Slovensko potrebuje ľavicu, ktorá má ambíciu modernizovať krajinu, podobne ako tú ambíciu mal švédsky premiér Göran Persson. Bol ministrom financií, ktorý presne vedel, že Švédsko už nemá na typický sociálny štát. Zreformoval ho tak úspešne, že dnes je doma najpopulárnejším politikom. Ale istý čas to tak nebolo, ľudia mu nerozumeli, nechceli to robiť, pretože sa im zdalo, že je to protiľudové, namierené proti výdobytkom sociálneho štátu, ako ho Švédi poznali za desaťročia vlády sociálnej demokracie. Tá však sama prišla s transformáciou, ktorej výsledkom je lepšie fungovanie štátu a znovuposilňovanie sociálnych istôt. Takúto ambíciu má aj SDA. My sa chceme do tohto problému zahryznúť napriek tomu, že je to téma, ktorá je nesmierne ťažko zvládnuteľná. P. Koncoš: Milan, tvrdíš, že SDĽ pod mojím vedením nie je proreformnou stranou. Veď aj vo vláde má jedine ministerstvo pôdohospodárstva rozpracovaný dlhodobý program rozvoja jednotlivých odvetví a koncepcie, založené na reformách a opierajúce sa o vzdelanosť ľudí, ktorí do nich budú vstupovať. Preto som napríklad chcel za každú cenu udržať i stredné odborné učilištia poľnohospodárske. Napokon si za pomoci pravice presadil, že sa presunuli pod krajské úrady. V prípade môjho rezortu nejde o protireformnosť, skôr by som namietal voči viacerým reformám, ktoré si ty urobil v školstve. Aj reformná Brigita Schmögnerová sa dostala do vážnych problémov v pozícii, ktorú v súčasnosti zastáva. V Ženeve veľmi skoro, skôr než my v SDĽ zistili, že tá jej reformnosť nie je v súlade s ich cieľmi. Pokiaľ ide o odbory, my staviame na spolupráci s nimi, pretože ich zázemie je naozaj široké. Odbory by mali byť vo svojej podstate ľavicové a sú ľavicové. Problém spočíva v tom, že odborári sú zastrašovaní. Je veľmi ťažko prejavovať solidaritu tam, kde je 25-30 percent nezamestnaných a kde pracovníci zarábajú často len veľmi málo nad úrovňou minimálnej mzdy. Treba hľadať osobnosti, a to aj v odboroch. I v zmysle nového Zákonníka práce, proti ktorému mnohí pravičiari protestovali, odboroví predáci môžu zastupovať svoje organizácie aj v iných závodoch a to otvára možnosť pre ich dôslednejšie pôsobenie v nezávislosti od zamestnávateľov. B. Zala: Ja som doteraz vôbec nehovoril o Smere, ale o problémoch a tézach ľavicovej politiky. Keď Marián povie, a ja s ním súhlasím, že môžeme urobiť národný program rozvoja, ale to nie je dobrá metodika. Veď už dnes by mala ľavica vedieť, čo v ňom má byť a postaviť konkrétne riešenia. Iste, problematika nezamestnanosti je kardinálny problém. Ale nejde len o to. Prečo sa nemohol riešiť aj problém, ktorý nás zaťažuje a berie financie, to je evidencia nezamestnaných a s tým spojená čierna práca. Robil som si analýzu na jednotlivých okresných úradoch práce. Veľká časť ľudí, ktorí sú evidovaní ako nezamestnaní, chodia robiť do zahraničia – do Poľska, Česka, Rakúska, na sezónne práce do Talianska. Samozrejme, že popritom poberajú podporu, navyše sa s úradníkom na úrade práce dohodnú, že mu z tej mzdy ešte dajú. Tu niet odvahy urobiť rázny krok, aby sme takéto praktiky zamedzili. V evidencii nezamestnaných nájdete aj 20 percent žien podnikateľov, ktoré sú prihlásené, aby nemuseli platiť odvody. Prijmime opatrenie, že každý, kto berie podporu v nezamestnanosti, musí odpracovať denne dve hodiny. Tak by som chcel vidieť tie dámy, ako pôjdu čistiť jarky. O čom hovorím? O odvahe. Tu nejde o to, že toto je relatívne malý problém. Tu ide o to, tento problém pomenovať, vyriešiť a nebáť sa, čo niektorí povedia a aké mi to prinesie preferencie. J. Ševc: Čierna práca? Tá tu naozaj je. Mnohí hovoria o jej potlačení. Ale aké sú jej príčiny? Kto sa nad tým zamýšľa? Príčinnosť je predsa sociálna, pretože ak nemôžem nakŕmiť decko, tak idem robiť niekde inde, aby som žene alebo rodine mohol niečo priniesť na stôl. Čierna práca nie je z chytráctva, vážení, ale z núdze! O. Nachtmannová V politike chýbajú ženy. Každý živý tvor má dané dve veci: zachovať sa ako ľudský jedinec – pud sebazáchovy a zachovať sa v potomstve. Táto roľa je daná práve žene. Už od prírody u nej hemisféry mozgu fungujú inak ako u mužov. Oveľa viac rozmýšľame v detailoch. Muži si môžu dovoliť preskoky v myslení, pretože nie sú zaťažení dennými starosťami, ktoré sú dané žene. Keď muž urobí určitú koncepciu, víziu a žena to drobnými detailmi vyplní, pretože často zlyhávajú veľké myšlienky práve na tom, že chýbajú detaily. A tie sa neraz ukážu ako podstatné. A bez nich sa krásna idea prepadne. Ženy sú teda v politike nevyhnutné. Malo by ich tam byť určite viac a verím, že naša krajina by tak lepšie vyzerala. Vezmime si viackrát spomínanú Škandináviu. My by sme sa mohli napríklad odvolávať na Fínsko. Po rozpade Sovietskeho zväzu malo tiež dvadsaťpercentnú mieru nezamestnanosti. Žije tam porovnateľný počet obyvateľov – päť miliónov, z toho má hlavné mesto 500 tisíc, čiže úplne analogické podmienky. Z hľadiska investícií sú dnes Fíni na druhom mieste na svete, predbehli USA. To by mala byť naša vízia, takouto cestou by sme sa chceli uberať. (Dokončenie v budúcom čísle)

S hosťami sa zhovárali Ľuboš Blaha a Martin Krno