Za maskou formalizmu

Pri svojom nástupe si súčasná vláda určila za jednu zo svojich priorít to, čo predchádzajúca Mečiarova zanedbala – vstup do Európskej únie. Bolo čo dobiehať. V roku 1998 sme sa totiž pohybovali skôr v druhej polovici pelotónu. Ako sa postupne ukázalo, pokrok v prístupovom procese bude patriť medzi to málo, čím sa bude môcť Dzurindova vláda v predvolebnom účtovaní pochváliť. V úsilí podporil vládu aj inak chronicky lenivý parlament. Väčšina zákonov podmieňujúcich náš vstup do únie bola prijatá, a tak aj keď sa dá predpokladať spomalenie legislatívnej činnosti, vládou určený referenčný dátum prevzatia príslušného aquis communitaire, 31. december 2002, môže byť reálny. Ak sa nedočkáme skutočného prekvapenia, nič na tom nezmenia ani septembrové voľby. Nech už bude mať budúca koalícia akúkoľvek farbu. Nie všetko je však ružové. Z hodnotiacich správ Európskej komisie o stave pripravenosti SR na vstup do EÚ opakovane vyplýva, že sa potrebné normy prijali len vo formálnej rovine. Príkladom môže byť korupcia. Schválil sa síce Národný program boja proti korupcii a iné úpravy, no reálna situácia ukazuje, že dobré zámery ostali len na papieri. Neschopnosť vlády vysporiadať sa s jedným z najpálčivejších slovenských problémov zaregistrovala i Európska komisia. Samozrejme, všetko chce svoj čas. No deklarovanie rozhodnutia vykoreniť korupciu vyznieva popri kauzách siahajúcich až do špičky politickej moci prinajmenšom rozpačito. V oblasti dodržiavania ľudských práv vnímalo zahraničie terajšiu koalíciu v oveľa priaznivejšom svetle než predchádzajúcu. Parlament odobril celý rad úprav, ktoré mali garantovať rešpektovanie ľudských práv, či riešiť citlivú otázku národnostných menšín. Napriek tomu, a to konštatujú i mnohé medzinárodné organizácie, je pre Slovensko charakteristická intolerancia a rasizmus v skrytej i otvorenej forme. Nedá sa vyhovárať na spoločenskú klímu, či hlboko zakorenené predsudky. Správanie sa a výroky mnohých poslancov v NR SR jasne dokazujú, že namiesto poskytovania progresívneho príkladu, ukazujú konzervatívnu obmedzenosť. Vysoko citlivou otázkou je sociálna politika a oblasť zamestnanosti. Aj v zamestnaní je cesta od uzákonenia zákazu diskriminácie k uplatneniu v reálnom živote dlhá. Navyše, ani všetky novoprijaté zákony nedokázali vyriešiť ten najhorší problém – nezamestnanosť. Z parlamentu nevyšli nijaké fungujúce návrhy. A to nás od únie skôr vzďaľuje. Bez zaoberania sa všetkými oblasťami osobitne môžeme konštatovať, že parlament si môže pripísať niekoľko bodov za pokrok v predvstupovom procese. No len formálne. Mnohé z krokov sa nepremietli do praxe, prípadne je ich dopad obmedzený. Pri vstupe do spoločného európskeho domu však nejde len o formálne pravidlá, ale aj o spoločenskú a politickú kultúru. n