Umlčí lady neprajníkov, alebo oni ju?
Keď nedávno britský konzervatívny europoslanec Nigel Farage arogantne odrovnával prvého prezidenta EÚ Hermana van Rompuya, pripisujúc mu posmešne charizmu špinavej handry, dostal síce od šéfa europarlamentu Jerzyho Buzeka bezprecendentnú pokutu, ale nepochybne tým zmnohonásobil pochybnosti o majestáte tejto novej „štruktúry“ na čele únie. Lady Ashtonovú, ktorá teraz v novej významnej pozícii pôsobí v tandeme s Rompuyom takýto negustiózny výstup zatiaľ obišiel. Ani to však nevylúčilo narastajúce obavy z jej politického výkonu, ktoré po prekvapujúcej nominácii na šéfku diplomacie EÚ sprevádzajú aj ju. Bez vízie a entuziazmu Poslanci jej bez okolkov už pri „híringu“ zazlievali, že nevie prezentovať vlastnú víziu diplomacie únie. Svoje očakávania definovali takto: „Nechceme vás len ako veľvyslankyňu, ale aj ako angažovanú ženu!“ „Stanovil sa určitý princíp spolupráce medzi Catherine Ashtonovou a Európskym parlamentom, stále je tam však nedostatok znalostí,“ vyjadril sa bývalý šéf zahraničného výboru Elmar Brok z Nemecka. Podľa neho nie je ,,nijaký dôvod k entuziazmu“. A tak nejako, bez entuziazmu, si podali Ashtonovú po zhovievavých sto dňoch v jej funkcii. Francúzsky denník Le Figaro zhrnul pod titulkom Zložitý európsky zácvik Lady Ashtonovej vlnu kritiky, ktorou politici ani médiá nešetrili. Za jej osobnými deficitmi vidia navyše chyby Lisabonskej zmluvy, o ktorej efektívny účinok vlani tak úporne zápasilo 27 členských krajín EÚ. Ich spoločným hlasom v oblasti zahraničnej politiky má byť práve táto ambiciózna, hoci inak stále nečitateľná dáma. To by sa však lady musela sama akosi rýchlejšie zvŕtať, aby sa na ňu a jej rozhodnutia nečakalo sedem týždňov ako sa to stalo po ničivom zemetrasení na Haiti. Keď sa ukázala nevyhnutnosť koordinácie krokov medzinárodného spoločenstva na pomoc státisícom postihnutých, parafrázujúc bývalého štátneho tajomníka USA Henryho Kissingera z čias niekdajšieho EHS, ,,nebolo komu zavolať“. Takéto exemplárne zlyhanie nového „mechanizmu“ vystrašilo aj tých, čo si nemyslia, že urgentnou agendou únie musí byť práve prírodná katastrofa kdesi ďaleko. Hosť z Kyjeva pomohol Spomínaný denník síce vzal Ashtonovú za Haiti na paškál, ale pre návštevu nového ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý sa vybral najprv do Bruselu, nie do Moskvy, ako to každý čakal, ju omilostil. Hosť z Kyjeva, našťastie, vhodne zapadá do vízie spoločnej zahraničnej politiky EÚ, ktorá by mala medzi svojich adresátov zahrnúť aj zopár postsovietskych potenciálnych uchádzačov o členstvo. Pravda, ak sa stotožnia s jej projektom Východného partnerstva. Ako fakt, ktorý priťažuje Ashtonovej ašpiráciám vidí Le Figaro aj to, že únia prestala byť spoločným podnikom a stala sa scénou rivality medzi členskými krajinami. Očividná rivalita vnútri EÚ právom znepokojuje aj nášho exministra zahraničných vecí Jána Kubiša, ktorý na sebe okúsil vývrtky personalistiky prominentných hráčov na medzinárodnej scéne. „V zahraničnopolitickej oblasti si najmä stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN aj v Lisabonskej zmluve poistili možnosť presadzovať svoje národné záujmy samostatne,“ napísal nedávno v Hospodárskych novinách. „Úniu angažujú ako doplnok alebo tam, kde sa nechcú exponovať – vzhľadom na politické kalkulácie alebo pre nedostatok zdrojov. Tu sa EÚ nadlho ocitla na hranici svojich možností. Musíme preto strážiť, aby vytváranie zahraničnej služby únie neostalo len pod vplyvom veľkých štátov a európskej byrokracie.“ Chceme hovoriť s Európou Mnohé otázky, s ktorými sa musí anglická lady vyrovnať do apríla, keď má projekt Európskej služby vonkajšej akcie v sile okolo 5000 mužov predložiť na schválenie tým, ktorí ešte sami nevedia, čie slovo v mene EÚ definitívne platí, stále nie sú zodpovedané. Zatiaľ to nevie ani americký prezident Barack Obama, ktorý sa radšej zriekol cesty do Madridu na plánovaný summit EÚ-USA, ktorý sa mal konať až po skončení lapálií s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy. Podarí sa teda Lady Ashtonovú umlčať? Alebo ona umlčí svojich neprajníkov? „Ako spoločenstvo sme oveľa silnejší a ja budem toto spoločenstvo reprezentovať,“ dodávala si sama lady guráž. Naozaj už ktorýsi zodpovedný Američan (pravdaže nie Kissinger) bude mať komu zavolať, keď bude chcieť s „Európou“ čosi závažného prinajmenšom prerokovať, ak už nie aj presadiť?
