Plastická operácia SDKÚ a jej duchovia

Tí skôr narodení sa iste pamätajú na duchov, ktorí sa kedysi pohybovali na televíznych obrazovkách. Tieto tiene nasledovali, či predchádzali kontúry postáv, ktoré vystupovali v programe. Teraz má jedného takého ducha SDKÚ. Mikuláš Dzurinda sa síce v júni nebude uchádzať o dôveru voličov, ale pri pohľade na novú volebnú líderku strany Ivetu Radičovú ho nemožno nevidieť. Stále zatieňuje všetko, čo sa v SDKÚ deje. Výmenu na poste volebnej jednotky urobili viac-menej len pre vonkajší efekt. Ide o facelifting, teda o plastickú operáciu, ako to pomenoval istý komentátor z modrej tlače. Predsedom ostáva Dzurinda Dzurinda ako šéf strany naďalej určuje jej politickú líniu, aj keď na verejnosti už nie až tak razantne. V plnom rozsahu tu zostáva dedičstvo jeho dlhoročného predsedovania, ktoré sa reinkarnovalo do osôb na volebnej kandidátke. Takmer všetci sú jeho spolupútnici, ktorých formoval a zväčša sám vyberal. Dvojkou na kandidátke je Dzurindova pravá ruka Ivan Mikloš. Pri vyhlasovaní výsledkov primárok ich víťazka vyjadrila veľkú nádej, že bude s bývalým ministrom financií naďalej úzko spolupracovať. Teraz unisono nôtia pieseň o tandeme a tímovej práci. V SDKÚ sa až tak veľa nezmenilo. Dokazuje to aj skutočnosť, že sa Mikloš stal hlavným koordinátorom prípravy volebného programu. Navyše, ako sa Dzurinda pochválil, ten mali hotový už pred primárkami. Teraz stačí len dokončiť stratégiu. Radičová teda pochoduje do volebnej súťaže s programom, ktorý sama veľmi neovplyvnila. Podľa vlastných slov spracovala iba časť o sociálnej politike. Príťaž straníckeho dedičstva V hre je aj to, či SDKÚ zostane najsilnejším subjektom na pravej polovici politického spektra. Bol by šok, keby ju nahradila novovzniknutá strana Sloboda a solidarita. KDH so svojimi vatikánskymi limitmi by sa zrejme mohlo stať lídrom pravice len vtedy, keby SDKÚ a SaS predvolebnú kampaň zbabrali. Do parlamentných volieb je už primálo času na to, aby SDKÚ vierohodne preukázala, že je naozaj iná ako za čias neobmedzeného Dzurindovho panovania. Bude jej na záchranu stačiť popularita Radičovej? Na rozdiel od kampane pred prezidentskými voľbami, kde v podstate reprezentovala len samu seba, teraz bude pre ňu príťažou dedičstvo vlastnej strany. Facelifting SDKÚ v podobe zmeny volebného lídra je na obnovu strany málo. Ak sa má uskutočniť jej fundamentálna renovácia tak, aby sa jej vrátila pôvodná dôveryhodnosť, musia nastúpiť nové kádre. Ďalší Radičovej osud určí až volebný výsledok strany. Radičová ako záchranárka Nemožno nepripomenúť slová bývalého ministra zahraničných vecí, súčasného europoslanca Eduarda Kukana, ktoré povedal po vlaňajších prezidentských voľbách v súvislosti s možným vodcovstvom Radičovej v parlamentných voľbách, prípadne aj s jej postupom na čelo strany. Zdôraznil, že si ju na tomto poste nedokáže predstaviť. Viac ako iní vie, o čo ide nielen v politike všeobecne, ale aj v politickej strane. Určite nehovoril len tak do vetra. Ako sivá eminencia SDKÚ a skúsený politický manipulátor mal veľký podiel na tom, čo Dzurinda a Mikloš robili, hovorili a ako túto stranu formovali. Napätie sa nepochybne vystupňuje aj porovnávaním šéfa SaS Richarda Sulíka s Ivetou Radičovou, ktorá v kontraste s ním vystupuje ako uhladená salónová dáma. Svojím spôsobom sú obaja z jedného cesta, no majú veľmi rozdielne pozadie a kontext. Sulík viackrát vábil Radičovú do svojho košiara. Nepochodil, a tak sa stali volebnými protivníkmi. Kým si však Sulík užíva radosti svojich politických krstín, z Radičovej sa stala záchranárka SDKÚ. A možno aj jej deratizátorka. Autor je novinár