Zdarboh, ujo Clementis
Baníckym pozdravom ,,Zdarboh!“ som doma v Handlovej v roku 1931 úctivo pozdravil a privítal vzácneho hosťa na návšteve u svojich rodičov - uja Clementisa. Po privítaní si ma posadil na kolená a opýtal sa: „A či aj ty si sa prvého septembra zúčastnil na štrajku pred školou?“ „Pravdaže,“ odvetil som už ako prváčik ľudovej školy. Poobzeral si ma. Zahľadel na začervenané pravé oko, oblepené strukmi. Uvedomil si príčiny, že z komínov silocentrály chrlia kompresory na Handlovú i okolie tony nedokonale mletého a spáleného popolčeka, z ktorého sa mi do oka zapichol a poranil. Dvaja lekári, tak ako vedeli, liečili oko, ktoré podľa názoru uja Clementisa malo v krátkom čase oslepnúť. Napísal doktorovi Neumanovi do Prievidze prosbu, aby ma bezplatne vyliečil. A moje oko bolo po úraze naozaj vyliečené. Množstvo obetí po úrazoch Koľko bolo poúrazových obetí v dôsledku ničotnej zdravotnej starostlivosti o 10 448 obyvateľov Handlovej, kronikári nezaznamenali. Naša pamäť – áno! Často sme hľadeli na plačúcu maminku po správe, že v bani bol úraz, v bani horí, či došlo k závalu po orte, prevalila sa voda alebo vystrájal metan. ,,Nie je, preboha, medzi nešťastníkmi náš živiteľ?“ V tých dňoch sme sa zhlukovali pred štôlňou. Neraz sme s napätím sledovali vyvážanie raneného na obyčajnom vozíku-rohatke. Nasledovali dva kilometre prenášania stonajúceho na pleciach kamarátov, na nosidlách v páľave, daždi, mrazoch do „nemocnice“. Žiaľ, neraz od lekára cesta pokračovala do kaplnky na Hladovom pleci, odkiaľ si nebožtíka odvážali pozostalí. Clementis venoval veľkú pozornosť a čas, aby poznal do detailov životné podmienky osadenstva handlovských uhoľných baní. Medzi jeho priority patrila mládež. Správa baní upravila v jednej kolónii štyri triedy pre ľudovú školu a dve triedy pre kolóniu na „liptáckych barakoch“. V ľudovej škole lavice zrazili k sebe, aby v nich mohli sedieť až piati. Vyučovalo sa v dvoch až troch smenách. Školy rodičia pomenovali mučiarňami a za riešenie tejto biednej situácie zorganizovali štrajky detí i prosby a ponosy. Baníci radi a často pozývali Clementisa na návštevu do svojich bytov s 24 štvorcovými metrami obytnej plochy, v ktorej bývali päť- i viacčlenné rodín, ba i niekoľko rodín spoločne. Kolončiari ho radi a pozorne počúvali. A rozumeli mu Slováci i Česi, Nemci, Maďari, Židia i Rumuni. Ťažbu uhlia, výstavbu ťažobných, triediacich a prepravných zariadení od roku 1909 realizovala Šalgotarijánska kameňouhliarska spoločnosť z Budapešti. Nesmierne vykorisťovanie a vynucovanie si zvýšenej výkonnosti, vrátane detí, dvanásť a viac hodinového pracovného času priviedlo aj v čase prvej svetovej vojny osadenstvo k takým krajným prejavom nespokojnosti, že po ženách i muži zaútočili na četnícku stanicu. V paľbe proti demonštrantom zahynuli štyri osoby. Vo víre štrajku Od roku 1919 sa majiteľom baní stala účastinná spoločnosť, ktorá pokračovala v žmýkaní ľudí. Život zamestnancov sa nezlepšil. V rokoch 1919 až 1940, vrátane prvého roka vlády profašistického vojnového štátu, sa osadenstvo HUB trinásť ráz domáhalo štrajkom svojich práv. Zvlášť pozoruhodný bol štrajk na začiatku hospodárskej krízy a nástupu fašizmu. Koncom roku 1932 sa končila platnosť kolektívnej zmluvy. Po začatí rokovania o novej predložilo vedenie zamestnancov požiadavky na zníženie mzdy o 12, druhotných prídavkov o 50, odmenu za prácu v nedeľu a sviatky o 20 percent. S takýmto ožobračovaním zástupcovia pracujúcich nesúhlasili. Zo sociálnych demokratov, komunistov a nemeckých odborov si zvolili štrajkový výbor. Po neúspešnom rokovaní s vedením baní 7. januára 1933 od 14. hodiny pri výmene zmien vyhlásili štrajk. V tejto situácii sa prejavil Clementis, že je dušou avantgardného hnutia. Nielen podnecovateľ, ale súčasne aj organizátor, ktorý svojou príťažlivosťou stmeľoval a priťahoval ľudí do akcie. V Bratislave zorganizoval výbor na pomoc Handlovčanom. Po Manifeste spracovanom v roku 1931, ktorým svojimi podpismi protestovala inteligencia proti vraždeniu štrajkujúcej chudiny v Košútoch, po druhý raz na Clementisov podnet pripojila svoj podpis pod Leták, ktorým vyzvala občanov, aby poskytli morálnu, finančnú i materiálnu pomoc štrajkujúcim baníkom. Podpísali ho Laco Novomeský, Josef Rybák, Ján Poničan, Zuzka Zguriška, Daniel Okáli, Dušan Makovický, ale aj nepartajní Jozef Gregor Tajovský, Hana Gregorová, Jozef Boleslav Lukáč, Ján Smrek, Milo Urban a ďalší. Do Handlovej prichádzala finančná i materiálna pomoc. Četníci dodávky kontrolovali, časť zabránili doručiť, ba i konfiškovali. Na podporu štrajkového výboru sa pred obecným domom zhromaždilo do dvetisíc osôb, ktorých brutálne rozohnali. Potom, ako sa predstavitelia sociálnodemokratickej strany vyslovili, že majú obavu zo spolitizovania štrajku, jednotu narušovali i zástupcovia nemeckých odborov. Po 12 dňoch sa štrajk skončil porážkou. Majitelia znížili mzdy o jedno až dve percentá. Pohrozili, že prepustia z práce 600 zamestnancov. V dôsledku zvýšeného záujmu dopytu po uhlí však vyhodili iba 180 baníkov -komunistov a Liptákov. O polovicu znížili druhotné prídavky. Sfáral medzi baníkov Clementis dobre poznal život obyvateľov Handlovej, no ešte priamo nepoznal pracovné podmienky baníkov, ich osobné vzťahy so štajgrami na pracoviskách pod zemou. Dvadsiateho júna 1935 na verejnom zhromaždení vystúpil ako senátor za KSČ. Vysvetlil situáciu v bojujúcom Španielsku a všeobecné očakávanie, ako kapitalisti a ich strany splnia predvolebné sľuby. Potom sa rozhodol osobne pobudnúť medzi baníkmi v bani. V sprievode môjho otca – haviara a Jána Štencla, predsedu nezamestnaných, sfáral do bane. Získané poznatky sa rozhodol prostredníctvom rozhlasu uverejniť. Požiadal funkcionárov odborov, aby v ten deň a hodinu, ktoré im oznámi, zorganizovali kolektívne počúvanie rozhlasu. Úloha to bola neľahká. V celej Handlovej vtedy bolo len 156 rádioprijímačov. Napriek tomu si v stanovenom čase veľa Handlovčanov i obyvateľov okolitých obcí vypočulo Clementisov prejav. Reč to bola štátnická. S citom o svornosti, priateľstve baníkov na pracoviskách, ale aj o tom, ako niektorí štajgri po vypočutí žiadosti alebo sťažnosti odpovedali: „Drž hubu a filuj!“ Ženy slzili, muži zatínali zuby a päste.
