Európa a Johannesburg
Minulý týždeň, 4. septembra, sa v juhoafrickom Johannesburgu skončil svetový summit OSN o trvalo udržateľnom rozvoji. Na pozadí najhoršej potravinovej krízy za posledné desaťročie, sužujúcej juh Afriky, sa politici, zástupcovia tretieho sektora i veľkých firiem usilovali nájsť recept, ktorý by nakŕmil rastúcu populáciu a úplne nezničil globálny ekosystém. Schôdzka, nazývaná aj Rio po desiatich rokoch, mala byť aj zhodnotením výsledkov v oblasti ochrany životného prostredia za posledných desať rokov. Už prípravné stretnutia však ukázali mnohé problémy. Zástupcovia krajín len ťažko nachádzali spoločnú reč, práca na dokumentoch viazla. Aj posledné stretnutie, ktoré sa konalo v júni v indonézskom Bali, sa skončilo katastrofou. Chudobné krajiny obvinili bohaté, že neplnia záväzky zvýšenia rozvojovej pomoci, vyplývajúce z dohody z Ria de Janeiro, bohaté tradične argumentovali, že v rozvojových krajinách chýba predovšetkým dobrá a efektívna vláda. Výsledok sa dal čakať. Konferencia sa stala ukážkou rétoriky a schopnosti diplomatov nájsť kompromis v nezmieriteľnom, no prijatá politická deklarácia a vykonávací plán ostali len dokumentmi plnými pekných predsavzatí. Bude politická vôľa vágne sľuby splniť, keď sa nenašla ani ochota na ich konkretizáciu? Kulisy Je čo riešiť. Štatistické údaje ukazujú, že napriek záväzkom prijatým pred desiatimi rokmi v Brazílii, sa situácia zhoršila. Emisie oxidu uhličitého vzrástli celosvetovo o 10 percent a nad Kjótskym protokolom, ktorý mal pomôcť znížiť ich koncentrácie, visí stále otáznik. Reálny príjem na jedného obyvateľa je v 80 percentách krajín nižší než pred desaťročím. Množstvo pitnej vody, ktoré má každý človek k dispozícii, dramaticky pokleslo, čím sa táto kedysi voľná komodita stáva potenciálne jednou z najväčších príčin konfliktov budúcnosti. Navyše, rozvojová pomoc smerujúca z bohatých krajín klesla z 0,35 percenta hrubého národného produktu zo začiatku 90. rokov na 0,22 percenta v roku 2000. Medzinárodne prijatý záväzok 0,7 percent je čoraz vzdialenejším snom. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj vo svojej najnovšej správe dokonca hovorí, že škody sú oveľa horšie, ako pripúšťajú oficiálne dokumenty. Juhoafrický prezident Thabo Mbeki v otváracom príhovore vyzval ukončiť „globálny apartheid“ a systém, ktorý stojí na zásade prežitia silnejšieho. Rozširujúca sa priepasť medzi chudobnými a bohatými a čoraz vážnejšie narušený globálny ekosystém (o čom svedčia i množiace sa živelné katastrofy), ale naznačujú, že takýto systém budujeme. Osoby a obsadenie Výsledkom konferencie nemala byť nijaká medzinárodná dohoda, napriek tomu bolo konečné znenie dokumentov predmetom ostrých sporov. Najväčšia kritika sa zamerala na Spojené štáty. Prezident George Bush do Johannesburgu vôbec neprišiel, čím podľa mnohých dokázal svoj chladný vzťah k otázkam ochrany životného prostredia. Navyše, najmä americkí vyjednávači presadzovali líniu odporujúcu záujmom rozvojových krajín. Namiesto rozvojovej pomoci a regulácie zdôrazňovali schopnosť trhu riešiť problémy, namiesto navýšenia zdrojov, nutnosť zabezpečiť efektivitu politických systémov v treťom svete. Deliaca čiara nebežala len medzi bohatým Severom a chudobným Juhom. Európska únia a USA sa už tradične nezhodli pri poľnohospodárskych subvenciách. Keď zasa Brazília pri rokovaní o otázkach energie navrhla prijať záväzok, že do roku 2010 bude 10 percent z jej celkovej spotreby pochádzať z obnoviteľných zdrojov proti vystúpila ropno-jadrová skupina - Spojené štáty, Japonsko a členovia Organizácie krajín vyvážajúcich ropu. Konferencia však priniesla i niečo nové. V Riu de Janeiro neboli pred desiatimi rokmi nadnárodné koncerny takmer vôbec zastúpené. Tentoraz sa však pripravili lepšie - združené v organizáciách ako Podnikateľská aktivita za trvalo udržateľný rozvoj preniesli lobing na globálnu úroveň. V nedávno vydanej knihe Walking the Talk poprední podnikatelia tvrdia: „Trvalo udržateľný rozvoj nie je len dobrý pre podnikanie, ale vyriešenie environmentálnych a sociálnych problémov je nutné aj pre budúci rast.“ Mnohí zástupcovia občianskych združení však hovoria, že myslené je to skôr naopak - podnikanie je dobré pre trvalo udržateľný rozvoj a rast podmienkou riešenia sociálnych a environmentálnych problémov. Nakoniec, zodpovedal by tomu i fakt, že práve pre lobing týchto skupín boli vraj zmietnuté zo stola témy ako regulácie podnikateľských koncernov v zhode s potrebami ochrany prírody či ľudských práv. Namiesto vynútiteľných záväzkov nastúpili dobrovoľné dohody. Nová úloha pre úniu? Európska únia už pred summitom zdôrazňovala, že chce plniť rozhodujúcu úlohu pri vytváraní podmienok trvalo udržateľného rozvoja. Je to aj prioritou dánskeho predsedníctva (samozrejme, po tej najdôležitejšej - zavŕšení rokovaní s kandidátskymi krajinami). Po sklamaní, ktoré v tejto oblasti predstavovalo španielske predsedníctvo, sa do Kodane vkladá veľká nádej. Za hlavné úlohy si vytýčila zabezpečenie ratifikácie dohody z Kjóta, reguláciu používania nebezpečných chemických látok a dohodu o označovaní geneticky modifikovaných potravín. No výsledok nebude závisieť len od vôle Bruselu, ale i jeho schopnosti ovplyvniť vývoj. Podľa záverov prijatých v Johannesburgu sa má do roku 2015 znížiť počet ľudí bez prístupu k vode a kanalizácii na polovicu. Tomu však odporuje trend privatizácie vodných zdrojov a distribučných sietí, na ktorej sa zúčastňujú tak americké, ako aj európske firmy. Skúsenosti z Afriky či Indie ukazujú, že efektivita, ktorá mala byť výsledkom privatizácie, môže byť definovaná rozlične. Zisky vodárenských spoločností narastú (mnohé z nich boli predtým dlhodobo stratové), no prístup k vode to neuľahčí. Rastúce ceny a znižujúce sa reálne príjmy znamenajú, že si ju mnohí ľudia nemôžu dovoliť. Do roku 2020 sa majú minimalizovať i negatívne vplyvy produkcie a používania nebezpečných chemických látok na zdravie a životné prostredie. V prípade priemyslu je podmienkou, aby „vyčistenie“ Európy neznamenalo len presunutie nevyhovujúcich výrob do rozvojového sveta. To si vyžaduje transfer moderných technológií a technologickú rozvojovú spoluprácu. Ešte vážnejší problém predstavuje poľnohospodárstvo. Subvencované intenzívne poľnohospodárstvo v EÚ je vážnym znečisťovateľom. Problémy s jeho reformovaním sú však už synonymom únie samotnej. Požiadavkou z Johannesburgu je aj vypracovanie desaťročného plánu pre programy udržateľnej spotreby a produkcie. Problém nespočíva len v tom, že je to opäť termín dostatočne vágny, aby pod seba zakryl takmer čokoľvek. Je predovšetkým v rozpore s trendom poklesu rozvojovej pomoci, ktorý sa prejavuje i v Európe. Veta bývalej indickej premiérky Indiry Gándhíovej: „Chudoba je najväčším znečistením,“ môže znieť cynicky, no je v nej kus pravdy. Rozvojový svet ničí životné prostredie pre nedostatok kapitálu. Staré a nevyhovujúce technológie, nehospodárnosť, necitlivé využívanie prírodných zdrojov, sú často jedinou stratégiou prežitia. Naproti tomu v bohatých krajinách, a medzi ne členovia EÚ nepochybne patria, je príčinou „nadbytok“ - neudržateľné vzorce spotreby. Určite nie všetci Európania, ale veľká časť z nich žije spôsobom, ktorý si väčšina ľudstva nebude môcť nikdy dovoliť. Ak chce Európska únia splniť svoj záväzok a stať sa skutočne vedúcou silou v oblasti ochrany ekosystému a rozvoja, musí zmeniť aj mnohé na sebe. Kultúru, ktorá už nemôže dlhšie stáť na nezodpovednom konzume na úkor menej šťastného zvyšku ľudstva a budúcich generácií, postoj k voľnému trhu či plné uvedomenie si spoluzodpovednosti aj za svet mimo svojich hraníc. Za summitom v JAR Hodnotenia summitu sú rôzne. Európska komisia, v zhode s podnikateľskými kruhmi, jeho závery privítala. Naproti tomu mnohé prítomné občianske združenia tvrdia, že vlády konferenciu predali nadnárodným korporáciám a „zmeškali historickú príležitosť“. Na adresu EÚ sa kriticky vyjadrila európska pobočka Priateľov zeme: „Zatiaľ čo (EÚ) bojovala, ťažko, no neúspešne, za definovanie konkrétnych cieľov a desaťročného programu udržateľnej spotreby a výroby, mnoho skupín sklamala pri otázkach globalizácie, obchodu, či regulácie činnosti korporácií.“ Veľmi diplomaticky sa vyjadril dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen: „Nemyslím si, že megasummity sú spôsobom zabezpečenia efektívnej implementácie.“ Z uvedeného nevyplýva len nedôvera voči veľkým konferenciám, ktoré sú často len miestom vysvetľovania, prečo sa predchádzajúce sľuby nenaplnili a dávania si nových záväzkov. Ukazujú tiež, že únia ešte musí prejsť kus cesty, aby sa stala nástrojom presadzovania záujmov ľudí a nie veľkých spoločností. Prvou podmienkou je efektívnejšia koordinácia politík v rámci EÚ. Len to zabezpečí, že sa stane rovnocenným partnerom korporáciám, ktoré sú už dávno ekonomicky silenejšie ako mnohé štáty. Navyše vytvorenie jednotnej politickej línie je i zárukou, že štáty Európy nebudú medzi sebou súťažiť o priazeň investorov, napríklad i uvoľňovaním environmentálnej legislatívy. Jednotná politika bude i základom pre prijatie globálnej zodpovednosti. Chudoba nie je len problémom rozvojových krajín, ale ohrozuje udržateľnosť rozvoja na celej zemi. Bez transferu moderných technológií im len ťažko možno vysvetliť, aby nepoužívali tie staré, aj keď tým ohrozujú životné prostredie. Bez rozvojovej pomoci sa nedá zabrániť necitlivému využívaniu prírodných zdrojov, ktoré sú často jediným zdrojom príjmov. V mnohých otázkach je postoj únie odlišný od Spojených štátov. Len malá časť jej politických elít je ochotná hlásať ekonomický neoliberalizmus amerického typu. Či už ide o prispôsobenie sa špecificky európskym podmienkam, alebo o cestu myšlienkovej emancipácie od Veľkého brata spoza Atlantiku, je nutné, aby neostalo len pri vyhláseniach. Či si Európa dokáže vytvoriť efektívne nástroje, ukáže čas.
