Film nakrútený v Iraku bez Iraku
Oskarový film Smrť čaká všade priniesol zaslúženú, i keď zrejme nečakanú slávu Kathryn Bigelowovej. Prvej žene, ktorá si odniesla legendárnu sošku Americkej filmovej akadémie za najlepšiu réžiu. V skutočnosti získala „iba“ to, čo sa doteraz nepodarilo jej štyrom predchodkyniam. Čím film zaujal? Prečo vyvolal nielen nadšené, ale aj rozpačité, či dokonca iritujúce reakcie? Iba preto, že to akosi prirodzene k oskarovskej legende patrí? Tobôž ak je strhujúcou drámou, nie iba zábavou, ale má aj intelektuálne ašpirácie? Prostota s osviežujúcou zmenou Britský denník The Guardian perom znalca ,,vojnovej“ hollywoodskej produkcie Petra Bradshowa pred pol rokom po uvedení Smrti… do distribúcie pripomínal: Vojna v Iraku, v Afganistane ani vojna s terorom nikdy nedosiahli presvedčivosť veľkofilmu Johna Wayna z roku 1968 Zelené barety, ktorého neskrývaným cieľom bolo získať diváka pre súhlas s vojnovými akciami vo Vietname. Veľká väčšina ďalších snímok boli iba liberálno-patriotické šermovačky, mnohostranne popreplietané historky, unáhlene nafilmované vo Washingtone, na Strednom východe, či v južnej Ázii, domotané pokusmi zobraziť prerod holubičích pováh v jastrabie. Aké je ironické, že k Waynovmu dielu je najbližšie práve tento najlepší, najintrovertnejší protivojnový a silne akčný film o Iraku. Jeho nenápadná prostota prináša osviežujúcu zmenu. Bigelowová stojí na strane amerických vojakov. V Bagdade sa chce dopátrať, o čo ide vnútri ich sŕdc a myslí. V centre režisérkinej pozornosti nie je téma cieľa, či pôvodu tamojšieho konfliktu. Pritom nám povedala o agónii a tragédii vojny viac ako všetky predchádzajúce dobre myslené filmy. Pomohla politická neutrálnosť? Existujú však aj iné, menej žičlivé pohľady na tento film, ktorému podľa mnohých prekvapujúco chýba príbeh, aj keď nechýba napätie a akčnosť. Richard Adams opäť v Guardiane, ale až po oskarovskom triumfe snímky uviedol: Najväčšou chybou je, že nemá čo povedať o mieste nakrúcania. Je to súčasný film snímaný v Iraku. Mohol byť práve tak ľahko nakrútený aj na inej scéne bojov, od Nemecka za 2. svetovej vojny cez Kóreu, Vietnam, až po Afganistan. Fakt, že ho nakrútili v Iraku, je nepodstatný. A táto jeho politická neutrálnosť mohla prispieť k jeho úspechu na akadémii, kde majú „politické“ filmy tendenciu zle pôsobiť na hlasujúcich. Bigelowovej film bezprostredne kontrastuje s excelentnými a očividne politickými Troma kráľmi, sfilmovanými tiež v Iraku, ale ešte po prvej vojne v Perzskom zálive a omnoho detailnejšie aj s Bojom v Alžíri, brilantnou realistickou drámou, ktorá dokázala získať divákove sympatie napriek hroznému cyklu násilia, do ktorého vyústila. Stalo sa tak cez personifikovanú postavu plukovníka Mathieua. „Zostaneme v Alžírsku?“ kladie si otázku a vzápätí odpovedá: „Ak odpoviete áno, musíte akceptovať všetky nevyhnutné konzekvencie.“ Smrť čaká všade na konzekvencie nemá čas. Snímka je oveľa skoncentrovanejšia a úspešnejšia, ale nijaký pohľad dovnútra americkej angažovanosti v Iraku v nej nenájdete. V tomto zmysle je prázdna, jej hlavná téma: vojna je peklo, vojaci sú izolovaní, niekedy vystrašení a inokedy rozveselení bojom – je pridobre známa. Prostoduchý a kompromisný Ešte vlani v septembri sa v Socialist Review zamýšľal Bob Light nad akýmsi ošiaľom z tohto filmu, ktorý už vtedy siahal po medzinárodných poctách, napríklad na festivale v Benátkach: Film v USA recenzovali priam s vytržením. Roger Ebert mu dal orgiastické päťhviezdičkové ohodnotenie, nazývajúc ho „dych vyrážajúcim“ a „hlavným favoritom na Oscara“. Nie je ťažké vidieť, čo Rogerovi vyráža dych. Príbeh sleduje elitnú jednotku zneškodňujúcu bomby, odratúvajúcu si zostávajúcich 39 dní práce v okupovanom Bagdade. Desiatky rokov predtým už Hitchcock vedel, že tikajúca bomba je vo svojej podstate vzrušujúcim filmom. Stupňované napätie je autenticky opísané, keď režisérka a jej kameraman používali štyri ručné kamery, aby nám čo najtesnejšie priblížili, ako sa chlapci zahrávajú so smrťou. Každé zneškodnenie bomby nasnímali v reálnom čase, takže napätie sa stáva surovým vnútorným zážitkom. Nech sa posudzuje akýmikoľvek štandardmi, ide o film mimoriadne vzrušujúci a vizuálne očarujúci. Ak by to však bol príbeh o iných vojakoch v celkom inej vojne, mohla by recenzia skončiť práve v tomto momente. Nakrúcal sa však v okupovanom Iraku a pravdou je, že nám hovorí pravdu o krutosti tejto konkrétnej invázie. Hollywood má vždy problém so špinavými americkými vojnami. Filmy made in USA sa v súčasnosti zaoberajú dobrými chlapcami a hrdinami, ale Irak je tak zjavne nebezpečný a hlúpy akt agresie a „koalícia“ sa správala s toľkou brutalitou, že Hollywood jednoducho nemôže nájsť uveriteľný príbeh, aký potrebuje. Namiesto toho máme dobre mienené a mdlé filmy, ako sú napr. Redfordovi Hrdinovia a zbabelci alebo Haggisov snímok V údolí Elahu (oba z roku 2007). Smrť čaká všade sa pokúša ohraničiť tento kruh zmenou uhla pohľadu. V podstate odstupuje od veľkej témy Iraku sústredením na troch mužov, ktorí nepasujú medzi hranatobradé typy hrdinov holywoodskych legiend. Namiesto toho sú grobianski, cynickí a rozčúlene opovrhujú politikmi aj dôstojníkmi, ktorí takýto chaos v Iraku zorganizovali. Napriek všetkému niektorí kritici vychádzajú z tvrdenia, že ide o protivojnový film. Malo by nám byť však jasné, že to nie je pravda. Je to film o Iraku s absolútne nulovým záujmom o čokoľvek v tejto krajine, či o jej občanoch. Je to film o tom, čo iracká vojna spôsobila Američanom, nie horor o tom, čo USA spôsobili Iraku. Stručne povedané, je to štylizovaný, zrozumiteľný a mimoriadny film, ale aj prostoduchý, kompromisný a takmer určite garantuje divákovo sklamanie. Presne ako Barack Obama. Návraty zmenených mužov Podľa odhadov je vyše milióna Iračanov mŕtvych, mnohé mestá sú zrovnané so zemou, krajina je rozdelená pozdĺž komunálnych línií, ktoré môžu kdekoľvek zasa viesť k novej bratovražednej občianskej vojne. V očiach značnej časti svetovej populácie, a najmä v stredovýchodnom a moslimskom svete sa americká okupácia Iraku spája s mučením a týraním v Abu Ghraib, Hadite, Fallujah, so zverstvami a s masovou deštrukciou. Nič z toho, zdá sa, netrápi Kathryn Bigelowovú, či vôbec americkú „inteligenciu“ strednej triedy. Je poburujúce, že ich to nepoburuje. Životy mnohých z amerického vojenského personálu sa po návrate z Iraku zmenili. Väčšina sa nevrátila k pokojnému, ekonomicky stabilnému životu. Zverstvá, ktoré Američania napáchali v Iraku a Afganistane navyše zmenili skupinu veteránov na veľmi poškodenú a často dokonca psychopatickú vrstvu. Nedávny článok na webe WSWS informoval o jednotke, umiestnenej na základni Fort Carson v blízkosti Colorado Springs. Jej členovia, ktorí videli intenzívne a pretrvávajúce boje v Iraku, spôsobili po návrate domov tucty trestných činov, vrátane vrážd, pokusov o vraždu, krádeží a vlámaní. Mnohí z nich si odpykávajú vo väzeniach dlhoročné tresty za brutálne činy. V interview pre miestne noviny Colorada mnohí opisovali ukrutné zločiny, na ktorých sa podieľali alebo ktorých boli v Iraku svedkami: masakrovanie civilistov, mučenie väzňov, štvrtenie tiel. Noviny to komentovali: „Viac než polovica obvinených alebo usvedčených vojakov hovorila, že počas svojho pôsobenia tam videla vojnové zločiny, vrátane vraždenia civilistov.“ Kto klame koho? Všeobecne pozitívne hodnotenie z pera kritikov je fenomén sám osebe. Mnohí po tom, čo deklarovali, že Smrť čaká všade je oskarovským materiálom, tvrdia, že jeho najväčšou výhodou oproti iným snímkam o irackej vojne je jeho apolitickosť. Kto klame koho? Posledná vrstva liberálnej strednej triedy sa pohodlne stotožňuje s americkým neo-kolonializmom. Ospravedlňuje tak svoj vzťah k nemu odvolávaním sa na novú, progresívnu administratívu vo Washingtone, ktorá vedie iný druh intervencie s odlišnými cieľmi. Odlišné v čom, nik nevie vysvetliť. Mŕtvoly sa vŕšia naďalej. Za rečami, že film odstraňuje „ostrie otupujúcu rétoriku a afekty“ a „potláča politiku vojny“, leží určitý politický názor. Hádam najlepšie to vyjadril George Packer v časopise New Yorker, sám kedysi prívrženec vojny proti Iraku: „Nadovšetko je to iracký film s nenáročnou agendou a nijako nie nápadným politickým pohľadom. To je viac než čokoľvek iného jeho silnou stránkou. Možno, že po odchode Bushovej administratívy, po vyvedení amerických bojových jednotiek z irackých miest sa pozornosť nového prezidenta obráti k Afganistanu, Pakistanu a Iránu. Irak začne byť reálnou vojnou, nie symbolom všetko stravujúceho zla, stane sa subjektom nových filmov, ktoré sa pokúsia byť radšej dobrými filmami ako veľkými deklaráciami.“ Podľa zahraničnej tlače pripravil Viliam Roth
