Jedlo bez tváre
Mäso úhľadne naporciované v balíčkoch, mäsové konzervy, hydinové polievky, mlieko, syr, jogurty, čokoláda. Potraviny, ktoré si denne kladieme do košíka. A je azda na tom niečo čudné? Žijeme vo svete preplnenom reklamou, obchodmi, hypermarketmi, stánkami s rýchlym občerstvením. Spôsob života väčšiny ľudí je rýchly a na to, aby zašli trochu do hĺbky svojho srdca, nemajú čas. Veď kto by chcel vedieť, čo sa v skutočnosti skrýva pod lákavými obalmi s chutným obsahom. Pre ľudí pôžitok, pre zvieratá utrpenie, bolesť, poníženie, smrť. Mäsové brojlerové kurčatá Každý pozná obľúbené kuracie prsia, vkusne a hygienicky zabalené. Ich história už však taká vkusná a hygienická nie je. Život kurčiat, šľachtených s cieľom dosiahnuť čo najvyššiu produkciu mäsa, sa začína vyliahnutím vo veľkokapacitných liahňach vyhrievaných elektrickým prúdom. Po vyskladnení nasleduje ich ďalšia cesta do hál – väčšinou bez okien, len s umelým osvetlením. Tu sa kurčatá vykrmujú 42 až 49 dní špeciálnou kŕmnou zmesou ošetrenou antibiotikami, chemoterapeutikami, rastovými hormónmi a umelými vitamínmi, až kým nedosiahnu hmotnosť dva kilogra-my. Takto môžu prežiť v neprirodzenom prostredí a zároveň dosiahnuť požadovanú veľkosť a kvalitu (za čo najnižšie náklady). Pri rýchlom raste a naberaní telesnej hmotnosti sa však stáva, že vývin končatín zaostáva za telom. Preto sa deformujú a kurčatá sa nedokážu postaviť. Normálny pohyb im spôsobuje veľkú bolesť, často iba ležia na zemi. Väčšina z nich okrem bolesti, ktorú pociťuje, zahynie od hladu, pretože nedosiahne na kŕmidlo, alebo ich udupú ostatné kurčatá. Tisíce uhynú predčasne na zlyhanie orgánov, pľúca a srdce často nedokážu udržať krok s rastom tela. Nedostatok priestoru a neprirodzenosť prostredia vedie i ku kanibalizmu. Sliepky si vzájomne vytrhávajú perie, čomu sa predchádza tým, že už dvojtýždňovým kurčatám sa opaľujú zobáky prístrojom podobným gilotíne s horúcimi čepeľami. Vinou nedbalého postupu býva mnoho zobákov zmrzačených. Následok – opäť bolesť. Kuracie drobky sú tak často len časti kurčiat, ktorých telá sa pre poškodenia nedajú predať vcelku. Brojlery idú na porážku po siedmich týždňoch, prirodzená dĺžka života je sedem rokov. Počas týchto siedmich týždňov nevideli slnko, trávu a nenadýchli sa vzduchu, ktorý by nebol plný čpavku z ich vlastných výkalov. Ich poslednú cestu predstavuje prenášanie z polotmy a umelého osvetlenia do nákladných áut – chytené za nohy s hlavou dolu a napchaté do prepraviek. V spracovateľskom závode ich potom zavesia za nohy na bežiaci pás a nože ukončia ich neradostnú existenciu. Na Slovensku dosahuje spotreba hydinového mäsa ročne až osemnásť kilogramov na obyvateľa, čo znamená ročný chov asi 30 miliónov brojlerových kurčiat. Pritom toto mäso obsahuje množstvo škodlivín ohrozujúcich zdravie ľudí. Koho viniť? Nezodpovednosť chovateľov a predajcov, ktorých záujmom je zisk bez ohľadu na následky, či naivitu konzumenta, ktorý sa nechá oklamať reklamnou akciou a pekným obalom? Na Slovensku neexistuje zákon, ktorý by prikazoval farmárom zabezpečiť chovaným brojlerom aspoň minimálne ži-votné podmienky. Sliepky - nosnice Ak si niekto myslí, že vajíčka na jeho tanieri zniesla sliepka prechádzajúca sa po gazdovskom dvore, užívajúc si slnečné dni so svojimi potomkami, mal by vedieť, že pravda je iná. Osud sliepok znášajúcich vajcia je pre mnohých nepredstaviteľný a asi len málokto by dobrovoľne zvolil takýto spôsob života. Sliepka prestala ako tvor cítiaci a živý existovať a stala sa len strojom schopným premeniť krmivo na vajce. Hneď po vyskladnení z umelých liahní sa oddelia od sliepok kohúty, ktoré sú usmrtené. Nemajú nijakú komerčnú hodnotu. V rámci šetrnosti a ziskuchtivosti sa väčšinou rozomelú a slúžia ako krmivo pre ostatné sliepky, obyčajne sa však považujú za odpad. Keď sú sliepky odchované do znáškovej dospelosti, nasadia sa do klietok batériových chovov uložených v dlhých radoch a minimálne v troch poschodiach nad sebou. V jednej klietke sa tlačí niekoľko sliepok a životný priestor pre jednu predstavuje rozsah hárku A4. Rozpätie krídel je pritom asi 80 centimetrov. Nemôžu pohodlne stáť ani sedieť a musia sa pohybovať spolu s ostatnými. Systémy batérií sú umiestnené v halách s umelým intenzívnym osvetlením, ktoré svieti až sedemnásť hodín denne, pretože svetlo podporuje znášanie vajec. Na tento krutý spôsob života sú sliepky odsúdené na jeden rok. Kŕmené modifikovanou kŕmnou zmesou, všetky prirodzené potreby sú im odoprené. Nemôžu sa prechádzať, hrabať v zemi, stavať hniezda, natiahnuť si krídla. Nie sú súčasťou kŕdľa, nevedia, ako chutí tráva. Už po niekoľkých mesiacoch im začne vypadávať perie. Čiastočne preto, že sa otierajú o drôty, čiastočne preto, že si ho navzájom vytrhávajú. Drôty im spôsobujú tiež bolestivé poranenia končatín, bez šance na ošetrenie. Počas tohto roka musia znášať v strese a hluku vajcia dovtedy, kým neklesne ich produktivita a úplne sa nevyšťavia. Potom ich pošlú na bitúnok, kde ich spracujú do konzerv alebo sušených polievok. Napriek tomu, že na Slovensku platí zákon, určujúci minimálne podmienky pre nosnice, jeho dodržiavanie sa ignoruje. Podľa monitoringu súčastných chovov nosníc na Slovensku bolo v roku 2002 až 43 percent predimenzovaných, t.j. v klietkach sa zistil vyšší počet nosníc, než na aký boli vyrobené. Samotný zákon je diskutabilný – podľa neho prináleží jednej nosnici životný priestor 20 x 22 cm. Na tomto minimálnom priestore si nemôže ani roztiahnuť krídla. Aj tento priestor je takmer na polovici všetkých fariem asi o 20 percent menší. Kontrola podmienok chovaných zvierat zo strany štátnych orgánov je nedostatočná. Pre farmárov to znamená vyššie zisky, pre zvieratá ešte nedôstojnejší život. Intenzívna živočíšna výroba Tam, kde sa začínajú potreby žalúdka, sa obyčajne súcit končí. Predstava ľudí o modernom farmárčení býva často naivná, alebo žiadna. Veľkí producenti a pásová výroba premenili počas posledných šesťdesiatich rokov poľnohospodárstvo na tvrdý biznis. Každoročne sa zabije pre mäso asi osem miliárd zvierat, čo je denne 20 miliónov živých bytostí. Zvieratá sme ponížili na úroveň potravinového produktu. Práve živočíšna výroba sa stala jedným z hlavných vinníkov svetového hladu, devastácie prírody, plytvania potravinami, nekonečného utrpenia jatočných zvierat. Ročne zomrie od hladu asi 65 miliónov ľudí, denne na podvýživu zomiera asi 40 tisíc detí, pritom polovica svetovej úrody obilia sa každoročne použije na výkrm zvierat. Plocha, ktorá by uživila 12 vegetariánov, uživí len jedného človeka konzumujúceho mäso. Ak by obyvatelia Európy a Ameriky znížili konzumáciu mäsa iba o 10 percent (odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie WHO sú 50 percent), uživilo by sa navyše asi 300 miliónov ľudí. Naše bezohľadné konanie sa k nám však vracia v mnohých nepríjemných podobách: vysoký obsah škodlivín v krmive i v produkovanom mäse, epidémie slintačky, krívačky, BSE. Pretechnizovaný absurdný svet priemyselného veľkochovu, nehygienické preplnené haly, nezdravé neprirodzené podmienky, umelé osvetlenie, krmivá obsahujúce mäsovokostnú múčku, plošné podávanie antibiotík, chemoterapeutík a hormónov, stres a nikdy nekončiace pásové utrpenie – to je reálny obraz prostredia intenzívnych chovov. Do týchto podmienok sme schopní napchať čoraz viac zvierat, geneticky upravených tak, aby za najnižšie náklady prinášali čo najväčší zisk. Rýchlejšie rastú, produkujú čoraz viac mäsa, vajec, mlieka. Teší nás to? Všetko to dobre vystihuje výrok jedného farmára: „Nie sme platení za spokojné a šťastné zvieratá, ale za kilo mäsa.“ Transporty zvierat – cesta utrpenia Či už na hraniciach, alebo v meste, každý sa určite stretol s kamiónom naloženým živými zvieratami. Ako mestské deti, ktorých priamy kontakt s hospodárskymi zvieratami bol väčšinou už len vo forme bifteku alebo salámy, nás pohľad na živé zviera potešil. Čo zvieratá prežívali počas prepravy kamiónom, sme ani len netušili. Vedeli sme iba toľko, že zrejme umrú, a stane sa z nich potravinový produkt, za pár minút sme už na kamión zabudli. Pri transportoch, trvajúcich aj niekoľko dní, trpia každoročne len v rámci Európy približne dva milióny zvierat. Medzinárodný obchod so živými zvieratami a ich transporty na dlhé vzdialenosti, ktoré trvajú 24 až 95 hodín, a prekročia niekedy i šesť krajín, sa nepodieľajú len na utrpení a týraní zvierat, ale sú tiež potenciálnym rizikom šírenia nákaz slintačky, krívačky či BSE. Dôvodom je i nedostatočný veterinárny dozor. Prestávky určené na napájanie, kŕmenie a odpočinok sa úplne ignorujú, alebo maximálne skracujú, aby sa cesta finančne vyplatila. Niektoré zvieratá ju celú strávia bez odpočinku, vody a kŕmenia. Cez našu krajinu prejde ročne až 18 000 kamiónov so živými zvieratami, najčastejšie s teliatkami a koňmi vyvážanými z Poľska na talianske bitúnky. Len v rokoch 1999 - 2001 ich v tranzitoch opustilo túto krajinu asi 250 000. Kone rozličných veľkostí natlačené tesne na seba, ležiace kone ušliapané na smrť, pokryté výkalmi ostatných, kone čo skolabovali z vyčerpania, s prepletenými nohami, iné trasúce sa strachom a stresom, kone poranené, neschopné chôdze. Talianski konzumenti požadujú tisíce ton konského mäsa. Lenže hornatý taliansky terén chov koní znemožňuje, preto sú to práve poľské kone, ktoré za to musia zaplatiť vysokú cenu. Sú relatívne lacné a poľské zákony a predpisy nie je ťažké ignorovať. Nenásytný dopyt Talianov po konskom mäse ako čistom a prírodnom mal devastujúci dopad na celoeurópsku populáciu koní. Už sa podarilo zdecimovať grécke národné plemená a teraz sa obchod roztiahol do východnej Európy (okrem Poľska i Litva), ktorá má vďaka nemechanizovanému poľnohospodárstvu ešte početnú populáciu koní. Len v dôsledku obchodu s konským mäsom sa však počet koní zredukoval z pôvodného milióna na polovicu. Na európskej úrovni Po niekoľkomesačnom prieskume a zverejnení škandalóznych záberov z transportov v roku 2001 medzinárodná ochranárska obec (CIWF - Compasion in World Farming, EUROGROUP) a poľské organizácie Klub GAIA a OTOZ začali široké kampane za skrátenie času a zlepšenie podmienok transportov koní. Poľské ministerstvo pôdohospodárstva po nátlaku verejnosti prijalo opatrenia na zabezpečenie kontroly napájania, kŕmenia a oddychu zvierat a počet vyvezených živých koní sa znížil na 30 000. Odborné veterinárne komisie a vedecké veterinárne výbory zasadajúce pri Európskom parlamente vypracovali správu, v ktorej sa hovorí, že transport akýchkoľvek hospodárskych zvierat trvajúci viac ako osem hodín prináša zvieratám dlhodobý stres a utrpenie. Problémom transportov živých zvierat sa Európska komisia zaoberala na tohtoročnom májovom zasadaní a do konca roka sa k téme vyjadrí aj Európsky parlament a Rada ministrov.
