Investičný boom nahradil dvojnásobné platy
Ľudmila Benkovičová, Odbor mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu
Čo vás najviac prekvapilo vo voľbách do Národnej rady SR? – Jednoznačne volebný zisk SDKÚ – vyše 15 percent, keďže jej preferencie sa v roku 2002 pohybovali od 7 do 11 percent. Agentúry MVK i DICIO ešte v júli namerali pre SDKÚ okolo sedem percent, Národné centrum mediálnej komunikácie v auguste desať, Štatistický úrad začiatkom septembra necelých 10 percent. Takže tu predsa len boli určité signály rastu volebných preferencií? – Áno, ukazovali to posledné dva mesiace. Štvortýždňová volebná kampaň rozhodne priniesla najväčší zisk práve SDKÚ. Ale ešte aj nezverejnené výsledky Focusu z obdobia volebného moratória boli len na úrovni desiatich percent. Takže päťpercentný nárast možno pripísať udalostiam a činnostiam z posledných dní a týždňov. Ktoré udalosti a činnosti máte na mysli? – SDKÚ dostala nadštandardný priestor v médiách. Išlo, samozrejme, aj o vládnych činiteľov, personifikácia politickej strany s nimi bola úplne zreteľná. Navyše prevládajúca mediálna rétorika vyzdvihovala pozitíva, ktoré vláda SDK, respektíve SDKÚ priniesla. Osobitne v zahraničnopolitickej oblasti. Ale šesť členov mala vo vláde aj SDĽ a tá celkom prepadla... – Nastala tu zaujímavá situácia: všetky úspechy vlády sa pripisovali politikom z pravicovej SDKÚ a neúspechy zhodne všetci presunuli na plecia ľavicových koaličných partnerov – SDĽ a SOP. Nebolo chybou, že SDĽ vo volebnej kampani nevystupovala so svojím podielom na realizácii integračných ambícií Slovenska, ale sa zamerala najmä na sociálnu oblasť, kde vláda veru nežala úspechy? – SDĽ naozaj prevzala zodpovednosť za veľmi komplikované rezorty a nedostatočne zdôrazňovala súvislosti medzi celkovými výsledkami, ktoré vláda dosiahla, a možnosťami jednotlivých ministerstiev. Keď si zoberiete fakt, že podľa opakovaných výskumov verejnej mienky vláde nedôverovalo približne osem z desiatich oslovených a že najmenej dôveryhodným politikom na Slovensku bol práve Mikuláš Dzurinda, tak jednoznačne úspech SDKÚ sa dá pripísať masívnej a intenzívnej volebnej kampani. Mimovládne organizácie, ktoré do kampane vstúpili s veľmi slušnou finančnou výbavou, samozrejme nerobili propagandu tak, že odporúčali občanom, koho konkrétne majú voliť. No zo spôsobu kampane sa dalo vyčítať, kto je ich favoritom. V nijakom prípade to neboli ľavicové zoskupenia. A pokiaľ ide o zahraničných hostí? – Denník Financial Times niekoľko dní pred ukončením kampane priniesol vyjadrenie nemenovaného západného politika, ktorý pôsobí na Slovensku, a ten celkom otvorene povedal, že diplomati západných krajín úspešne zasahovali do predvolebnej kampane, ako aj vyjadrenia amerických predstaviteľov o tom, koľko peňazí do nej vložili. Opäť nešlo o podporu ľavicovým stranám, ale SDKÚ a ďalších pravicových subjektov. Doteraz mnohí sociológovia tvrdili – a SDĽ sa podľa toho vo volebnej kampani správala – že zahraničná politika našich ľudí nezaujíma. Zrejme sa situácia zmenila, keď sa vstup SR do NATO a EÚ stáva otázkou dňa, nie? – Bol by to veľmi zjednodušený výklad. Začlenenie do euroatlantických štruktúr sa v rétorike pravicových politikov veľmi úzko spájalo so zlepšením životnej úrovne radových obyvateľov. Utvorili atmosféru, že iba oni sú schopní zabezpečiť vstup do týchto medzinárodných inštitúcií, hoci prakticky všetky strany deklarovali, že podporujú integračné snahy. Tentoraz sme z úst pravicových politikov nepočuli sľuby o dvojnásobných platoch, ale o tom, že stačí vstúpiť do EÚ a NATO a zrazu u nás nastane investičný boom a okamžité zlepšenie každodenného života. Prípadnými negatívnymi dôsledkami vrátane rozličných obmedzení, ktoré členstvo prinesie, sa prakticky nik serióznejšie nezaoberal. Ide teda o jednostrannú informovanosť. O tejto problematike sa v susedných krajinách diskutuje na verejnosti oveľa hlbšie a konkrétnejšie. Neurobil Robert Fico chybu, keď v posledných týždňoch zdôrazňoval, že treba prehodnotiť určité dohovory vyplývajúce z negociačných rokovaní o vstupe do EÚ, či dokonca otvoriť viaceré kapitoly? – Slabší výsledok Smeru by som nepripisovala rétorike v tejto oblasti, ale skôr sociálnodemografickým charakteristikám ľudí, ktorí vo výskumoch uvádzali, že ho budú voliť. Čím je volič mladší, tým je menej pravdepodobné, že pôjde voliť. Kategória tých najmladších je emocionálne veľmi dynamická, podlieha rozličným vplyvom, rozhoduje sa spontánne a dokáže bez problémov zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie. Elektorát Smeru je najmladší zo všetkých strán. Takže vás výsledok Smeru vôbec neprekvapil? – Pre mňa boli skôr prekvapujúce ešte i nedávne odhady viacerých agentúr o jednoznačnom víťazstve Smeru. Ak sa pozriete na jeho preferencie, zistíte, že sa v tomto roku pohybovali od 17 percent vo februári, potom okolo 15 percent až takmer po súčasnú hodnotu, ako už dlhšie upozorňovala agentúra Polis, Markant i náš odbor. Nepodpísalo sa okrem demografického zloženia elektorátu na výsledku Smeru aj vedenie jeho predvolebnej kampane, ktorá sa začala priskoro a niekedy bola až nemilo vtieravá? – To sa dá ťažko vyhodnotiť, pretože kampaň ľudia vnímajú veľmi selektívne. Ale ak by som na to hľadela optikou volebných predpokladov pred septembrom a konečným výsledkom, povedala by som, že kampaň bola kontraproduktívna. Môže byť Vladimír Mečiar oprávnene sklamaný, koľko hlasov získalo jeho hnutie? – Nazdávam sa, že očakávania vedenia HZDS boli vyššie. Hnutiu sa nepodarilo sa zužitkovať pozitívny dopad volieb do samosprávnych orgánov vyšších územných celkov. Pretože jeho volebné preferencie v januári 2002 dosahovali 30 percent a potom prakticky podľa všetkých agentúr neustále klesali. Podpísalo sa pod to množstvo rozličných aktov. Do akej miery úspešne zalovili nové strany Smer a ANO vo vodách HZDS? – Z voličov, ktorí volili toto hnutie v roku 1998, sa časť na voľbách vôbec nezúčastnila. Iba 55 percent dalo svoj hlas opäť HZDS, čo sa muselo odraziť na konečnom výsledku. Jedenásť percent pôvodných voličov HZDS uprednostnilo HZD, tri ANO, päť KSS a štrnásť percent elektorátu Mečiarovi odčerpal Smer. Dá sa na základe predvolebných výskumov hovoriť aj o budúcej popularite HZDS? – HZDS malo vždy výraznejšiu voličskú podporu vo vyšších vekových kategóriách s nižším vzdelaním. To však neznamená, že by nemalo sympatizantov aj u vysokoškolákov. Napríklad 11 percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí dalo hlas práve tomuto hnutiu. Trendy vývoja sa ukážu aj v komunálnych voľbách, ktoré nás čakajú ešte tento rok, hoci sa v nich uplatňuje celkom iný – väčšinový systém. Pred štyrmi rokmi boli v nich najúspešnejší nezávislí kandidáti, ale druhú najpočetnejšiu skupinu tvorili primátori a starostovia navrhnutí HZDS. Mechanicky sa nič nedá prenášať z celoštátnej úrovne na obce a mestá. Pre nás nie, no pre mnohých je veľkým šokom zastúpenie KSS v novom parlamente. Naznačoval to aj vývoj preferencií? – Pre mňa to takisto nie je prekvapením. Naopak, naše výskumy jednoznačne ukazovali, že podpora KSS od začiatku tohto roka systematicky stúpala, až prekročila potrebnú päťpercentnú hranicu. Súvisí to aj s ťažkou sociálnou situáciou mnohých občanov. Komunisti najviac bodovali práve v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou a s nižšou životnou úrovňou. Samotná volebná kampaň KSS bola postavená na nostalgických návratoch do minulosti. O kampani KSS sa veľmi nevedelo, veď v médiách mala takmer nulový priestor. Ide teda skôr o protest voličov voči všetkým súčasným stranám? – Volebný zisk KSS chápem najmä ako protestné hlasy a ako výraz nespokojnosti so súčasnou situáciou. Riešenia navrhované KSS nie sú však reálne. Neprešla časť elektorátu SDĽ v poslednej chvíli ku KSS, lebo tu mali väčšiu šancu, že hlas pre ľavicu neprepadne? – Až na malú časť vysokoškolsky vzdelaných ľudí sa väčšina nerozhoduje podľa toho, či dajaký hlas prepadne alebo nie. Skôr tu hrá rolu dávka emócií. A taktiež si nemyslím, že slabé preferencie pre SDĽ či SDA boli hlavným motívom výberu KSS. Príčina väzí práve v neschopnosti predstaviteľov SDĽ vo vláde i parlamente presadiť opatrenia, ktoré by sa pozitívne odrazili v živote jej voličov. Kde sa vyparili hlasy sociálnodemokratickej ľavice? – Výskumy ukázali, že z elektorátu SDĽ z roku 1998 uplynulý víkend volilo Smer dvadsaťšesť percent, trinásť KSS, po desať ANO a SDA, deväť SDKÚ, tri KDH. Verných zostalo SDĽ iba osemnásť percent pôvodných voličov. Volili teda aj čisto pravicové subjekty. Je možný aj takýto 180-stupňový obrat postojov? – Každá politická strana má svoj hard-core – tzv. zdravé jadro – a oscilantov, ktorí bez problému niekoľkokrát zmenia svoje volebné rozhodnutia. Existuje tiež veľká časť obyvateľov, ktorí si dokonca nepamätajú, koho volili pred štyrmi rokmi. To znamená, že nemajú nejakú kontinuitu svojej politickej orientácie. Až 12 percent sa rozhoduje v deň volieb. Pokiaľ ide o konkrétnejší dátum zlomu preferencií SDĽ, výrazne sa zmenšili v novembri 2000 po neúspešnom referende o predčasných voľbách. Čo by ste poradili strane, ktorá v polovici svojho vládneho obdobia klesne v preferenciách na polovicu či dokonca na tretinu? – Keď sa ľavicová či pravicová strana musí podieľať na nepopulárnych opatreniach, ktoré znížia životnú úroveň najmä jej potenciálnych voličov, samozrejme, nestretne sa s veľmi pozitívnou odozvou. Ak stratí viac ako tretinu svojej voličskej podpory, tak je najvyšší čas, aby sa zásadne zamyslela nad tým, čo robí. Ak nastane zlom, za ktorým sa len ťažko môže vrátiť na pôvodné pozície, tak by sa určite mala zastaviť a prehodnotiť sa nezainteresovanými očami. SDĽ to po hlasovaní svojho predsedu Jozefa Migaša za vyslovenie nedôvery premiérovi Mikulášovi Dzurindovi neurobila. Čo bude s potenciálom ľavicových voličov? Nadobro sa rozpŕchnu? Kto by ich mohol podchytiť a akým spôsobom? – Ľavicu teraz čaká tŕnistá cesta. Myslím si, že sa začne budovať odznova, od nuly. Ľavicová strana demokratického typu má svoje miesto v Národnej rade SR. Som presvedčená, že sa tam raz dostane, samozrejme, ťažko povedať kedy. Je jednoduchšie z parlamentu vypadnúť, ako sa doň ako mimoparlamentná strana opäť dopracovať. Možno si to bude žiadať zmenu značky, symboliky, nových ľudí, ani nie mladšiu, no novú generáciu politikov, zrejme vzdelanejšiu, ale iste rozhodnejšiu. Uvidíme...
zhovárali sa Andrea Hanúsková a Martin Krno
