Kde sa končia všetky cesty
Košické sídlisko Luník IX netreba nikomu zvlášť predstavovať. Vysokou koncentráciou rómskeho obyvateľstva sa stalo slovenskou legendou. Predstavy o ňom sú formované kusými správami, fragmentmi našich vlastných predsudkov a informáciami z druhej ruky. Na základe nevyhnutne skresleného obrazu by sa dalo očakávať, že i voľby tam budú čímsi špecifickým. Pri príchode ma víta vyblednutý nápis na celej bočnej stene betónového bloku: Mestský stavebný podnik, nositeľ vyznamenania za zásluhy o výstavbu. Opravuje, obnovuje, modernizuje, rekonštruuje. Nijaké kopy odpadkov, domáce zvieratá na balkónoch či zábery ako z amerického geta sa nekonajú. Napriek tomu nápis o budovateľskom nadšení v kontraste s ošarpanosťou okolia pôsobí ako obraz neschopnosti spoločnosti nájsť riešenie na čoraz širšiu sociálnu priepasť. Nevyhnete sa pocitu, že sa pohybujete v obrovskom klišé: Všade kopa detí, mladé rodiny, drahé autá, kožené bundy a mobily rómskych bossov i ľahko odlíšiteľný ,,plebs“. Novinár sa tu stretol len s jedinou ťažkosťou – na prvý pohľad nebolo o čom písať. Na jednej strane to vyzeralo ako úplne normálny deň sídliska, na druhej ako úplne normálne voľby. Povedané slovami jedného z príslušníkov miestnej polície: „Nijaká mimoriadna udalosť.“ Až rozhovor s jedným z členov volebnej komisie odhalil niečo, čo sa vymykalo slovenskému priemeru – v prvý deň prišlo k volebným schránkam z približne 2300 zaregistrovaných voličov len 70 ľudí! Aj v sobotu na obed sa účasť vyšplhala len mierne nad desať percent. Prvých sa mi podarilo osloviť miestnych bossov postávajúcich pred volebnými miestnosťami. Usilovali sa presviedčať okoloidúcich, aby si uplatnili občianske právo, samozrejme, ako ma ubezpečili, nepropagovali pri tom nijakú stranu. Na „svojich“ mali ťažké srdce: „Ako chcú niečo zmeniť, keď ani voliť nejdú?!“ Vraj bez toho, aby boli Rómovia v parlamente, sa o ich problémy nik nebude zaujímať. Ale v návrhu na riešenie sa hneď rozdelili na dva tábory. Prvý sa zastával Rómov na kandidátkach „bielych“ strán. Takto budú môcť tlačiť na svojich spolustraníkov, aby riešili aj rómske problémy a nezjednodušovali ich na otázku: Prídavky áno či nie? Druhá skupina oprávnene poukazovala na to, že ak sa aj na kandidátky Rómovia dostali, sú na nezvoliteľných miestach. Nejde teda o snahu počúvať ich hlas, ale len o to, aby politické strany nalákali do vlastného košiara nejaké rómske hlasy. Najviac podpory vraj takto na Luníku IX získala Ruskova ANO, no tej pomohla i televízia Markíza a činnosť rovnomennej nadácie. Nádej podľa nich spočíva iba v čisto rómskej strane. Veľakrát spomínali SMK: „Ak sa dokázali zjednotiť oni, prečo my nie?“ Napriek tomu, že si uvedomovali mnohé problémy, z vlastnej skúsenosti vedeli, že na juhu Slovenska budú Rómovia voliť práve SMK, cítia sa Maďarmi, nie Rómami. Príčiny nízkej účasti sa dali v rozhovoroch s miestnymi občanmi ľahko zistiť: „Tak ti poviem, my Romovia sme volili Mečiara. No čo nam ten dal - ta nič. A ostatni tiež nie. Keď bude Fico premiérom, aj pridavky nam vezmu. Ta to my nikoho nezaujimame.“ Najmä mladí nemali o voľby záujem. Predvolebné mítingy boli fajn – často podávali guľáš, pivo a bola i nejaká zábava. Ale politici hovorili jazykom, ktorému oni nerozumejú. Okrem toho, boli to podľa nich len sľuby a tým sa už naučili neveriť. Práve skepsa a nezáujem charakterizovali pocity z návštevy „rómskeho sídliska“. Životné podmienky v meste a vo vidieckych osadách sa samozrejme nedajú porovnávať. Napriek tomu izolovanosť tejto štvrte je obrazom rastúcej vzdialenosti, ktorá delí Rómov od ostatných. Spoločnosť zatiaľ nedokázala nájsť recept, ako ju prekonať, nehovorí ani jazykom, ktorému by Rómovia rozumeli, či verili. Nízka účasť vo voľbách na Luníku IX je potom prirodzeným výsledkom.
