Vojna stoj čo stoj?
Najvyšším cieľom Bushovej doktríny či stratégie národnej bezpečnosti a obrany, ako aj s ňou spojenej zahraničnej politiky, sa po septembrových teroristických atentátoch v roku 2001 stalo absolútne zabezpečenie amerického územia a úsilie preniesť ďalšie možné zrážky do globálneho priestoru mimo amerických hraníc. Na to slúži aj vytvorenie „osi zla“, ktorú predstavuje Irak, Irán a KĽDR. Na rade je Irak. Mediálna kampaň vytvára kulisu osudovej nevyhnutnosti vojny a americká vláda predkladá verejnosti jeden dôvod za druhým na útok a zvrhnutie vlády. Raz sú to inšpektori OSN, inokedy údajná iracká podpora teroristickej al-Káide (hoci je známe, že Saddám Husajn považoval Usámu bin Ládina za svojho úhlavného nepriateľa), potom sú to nejasnosti okolo zbraní hromadného ničenia (ZHN) či Husajnovo neplnenie rezolúcií Bezpečnostnej rady (BR) OSN. Rezolúcie BR OSN majú na rozdiel od rezolúcií Valného zhromaždenia, ktoré sú iba odporúčaním vládam, tzv. obligatórnu (povinnú) platnosť pre všetky členské štáty. Súčasný iracký režim má množstvo evidentných nedostatkov. Problémom však je, že otvorené a násilné zvrhnutie legálnej vlády vonkajším ozbrojeným zásahom je v rozpore s medzinárodným právom a vytvára nebezpečný precedens pre iné štáty. Preventívne údery, nech sú zdôvodňované akokoľvek, predstavujú podľa platného práva druh útočnej vojny, ktorú Charta OSN a ďalšie univerzálne normy postavili mimo zákona a ako takú ju označili za zločin proti mieru či ľudskosti. Povolené sú iba ozbrojené akcie v rámci práva na individuálnu a kolektívnu sebaobranu (čl. 51 Charty OSN), lenže s tými musí súhlasiť BR OSN. Rezolúcia BR OSN, ktorá povolila ozbrojenú akciu proti Iraku v roku 1991, vychádzala z aktu agresie, ktorý Irak spáchal proti Kuvajtu a platila pre daný konkrétny prípad. Veľa otáznikov Odkiaľ získal Irak chemické a biologické zbrane v 80. rokoch, použité v osemročnej vojne proti Iránu? Na to by sa našla skôr odpoveď medzi zbrojnými odborníkmi v USA. Zaútočiť na niekoho s cieľom zničiť jeho ZHN zrejme nie je to isté, ako zlikvidovať sklady konvenčných zbraní. Ľudia a príroda široko-ďaleko budú vystavení dlhodobým účinkom výbuchu. Napokon, keby Irak naozaj mal všetky druhy ZHN vrátane jadrových, mohol by predstavovať skutočnú hrozbu pre USA? Veď iba úplne nezodpovedné a doslova pomätené vedenie štátu, ktoré by chcelo zničiť nielen vlastnú krajinu a ľud, ale aj seba, by sa mohlo odhodlať zaútočiť takými zbraňami na USA, alebo odovzdať ich teroristom, ktorí by to urobili namiesto neho. Každý vie, že jediná superveľmoc sveta dnes disponuje takým obrovským nukleárnym potenciálom a modernými prostriedkami na jeho okamžité dopravenie na ktorékoľvek miesto na zemeguli, že len samovrahovia by spáchali taký zločin. Na druhej strane však práve útok na nich, ktorý by ich zahnal do krajnej situácie, by mohol byť tou rozbuškou. Sú dnes ZHN Indie či Pakistanu hrozbou pre Ameriku? Cap záhradníkom Spojené štáty chcú na jednej strane posilniť režim nešírenia jadrových zbraní, samy však nie sú vzorom ostatným. Senát už dlhé roky odmieta ratifikovať medzinárodnú zmluvu o všeobecnom zákaze skúšok jadrových zbraní a nedávno USA odmietli podieľať sa aj na posilnení kontrolného systému medzinárodnej konvencie o zákaze biologických zbraní. Biely dom zavádza dvojaký štandard medzinárodnej morálky. Pochopiteľne je mu tŕňom v oku, že Irak by mohol vyvinúť nukleárnu zbraň, ale neprekážajú mu jadrové zbrane držané rovnako nelegálne strategickým spojencom –Izraelom. Podľa jedného z budúcich kandidátov na prezidenta USA za Demokratickú stranu Lyndona LaRouchea (ako uviedol tlačový bulletin Washington Insider) Izrael má už „tri moderné, Nemeckom postavené ponorky, ktoré sú vyzbrojené nukleárnymi križujúcimi raketami a operujú v oblasti Perzského zálivu. Izrael má tretí najväčší potenciál jadrových zbraní na svete, má lietadlá, ktoré sú v stave dopraviť tieto zbrane na Irak, môže nimi zasiahnuť jadrové elektrárne v Iráne…“ či „naftové polia v Saudskej Arábii“. Protesty mnohých vážených Američanov v radoch generality, medzi politikmi, novinármi či v akademickej obci, zrejme rozpútaniu tejto vojny nezabránia. V pozadí sú však prozaickejšie dôvody ako tie, ktorými nás častujú médiá a hovorca Bieleho domu. Logika hegemóna Vojenská vrava má teraz predovšetkým vnútropolitický a ekonomický kontext, výrazne prítomný i v americkej zahraničnej politike. Na prvom mieste stojí boj o verejnú mienku. Pred blížiacimi sa novembrovými voľbami do Kongresu sa Bushova Republikánska strana usiluje dokázať americkej verejnosti šokovanej minuloročným septembrovým zločinom, že vedie úspešný boj proti terorizmu. Ďalej sú to nemalé vnútropolitické a ekonomické neduhy krajiny, pre ktoré treba urýchlene nájsť a predložiť spôsoby „liečenia“. A v neposlednom rade vojensko-priemyslový komplex, ktorý potrebuje ďalšie zdôvodnenie vzostupu svojich služieb, najmä prostredníctvom nových miliardových zákaziek zo štátnych peňazí, teda aj z daní občanov – voličov. Keby nebolo Iraku, musel by sa nájsť iný objekt sústredenej pozornosti. V motivácii Bieleho domu sa zdá logickejšie, že USA chcú na Irak zaútočiť a zvrhnúť jeho vládu „preventívne“, teda skôr, ako by mohol Irak jadrové zbrane vyrobiť, aby Amerika nemusela neskôr riskovať prípadnú symetrickú či nesymetrickú odvetu. To sa však sotva dá nazvať, i pri tej najlepšej vôli, inak ako „hra“ bez pravidiel a otváranie dverí pre negáciu civilizovaných medzinárodných vzťahov. Navyše práve takýto prístup stimuluje niektoré štáty, aby sa usilovali získať aj tie najkrajnejšie prostriedky na svoju ochranu pred zlovôľou silnejších. Ropa - dobrý dôvod na zabitie? Keď sa nedávno vo svetovej tlači objavili správy a úvahy o tom, že USA už dlhší čas intenzívne hľadajú nové zdroje ropy v Angole, Nigérii a vôbec vo vodách Guinejského zálivu od Pobrežia Slonoviny až po Namíbiu, teda v miestach vzdialených od možných pozemských nepokojov, aby znížili svoju závislosť od politicky riskantnej nafty z Blízkeho východu a z Venezuely, v britských novinách Financial Times sa objavil zaujímavý článok. Popredný írsky naftový odborník a manažér Teeling v ňom tvrdil, že je pochybné vyhadzovať obrovské sumy na ropné veže na mori, keď v Iraku je hneď k dispozícii najmenej „40 miliárd barelov v naftových poliach na povrchu“. Tie isté noviny tiež napísali: „Kontrola nad Irakom zníži americkú závislosť od nafty zo Saudskej Arábie, pritiahne obkľúčenie Iránu, vyvinie nadmerný tlak na Sýriu a dokonca môže tlačiť aj na Egypt – spojenca USA“. Irak je po Saudskej Arábii v súčasnosti druhou najväčšou zásobárňou ropy na svete s overenými 115 miliardami barelov. Podľa niektorých svetových odborníkov by sa v jeho podzemí mohlo skrývať až 300 miliárd barelov ropy. Terajšia iracká produkcia - tri milióny barelov denne – sa dá zvýšiť v krátkom čase až na deväť miliónov. Saudská Arábia produkuje sedem - deväť miliónov barelov za deň, no iracké výrobné náklady nepresahujú dolár za barel, čo je vôbec najlacnejšia ťažba na svete. Hoci potvrdené zásoby irackej ropy predstavujú teraz okolo 15 percent svetových zásob, viac ako 90 percent jeho územia je ešte neprebádaných. Navyše pri každom ôsmom z desiatich naftových vrtov v Iraku sa ropa nachádza na povrchu, kým v Saudskej Arábii je to menej ako polovica. USA sa usilujú rozložiť svoje naftové zdroje do rôznych častí sveta, lenže nafta z Blízkeho východu zostane pravdepodobne ešte dlho nenahraditeľná. O to väčšmi, že podľa kalkulácií Organizácie štátov vyvážajúcich ropu (OPEC) jej produkcia sa tu zvýši do roku 2006 až na polovicu celosvetovej výroby. Ak by bol v Iraku režim s pochopením pre americké záujmy, ktorý by dokázal rýchle zvýšiť produkciu lacnej a kvalitnej irackej nafty - veľmi potrebnej nielen pre zadýchavajúcu sa americkú ekonomiku, ale aj pre vojenskú mašinériu - určite by sa tým vytvorilo v Iraku a v celej tejto oblasti pevnejšie zázemie pre realizáciu ďalších amerických plánov. Ak je to začiatok „stretu civilizácií“ bez konca a víťaza, vojna s Irakom môže naozaj dobre poslúžiť.
