Nádeje v troskách
Víťazstvom, ktoré mnohí pozorovatelia nazvali zdrvujúcim, získala konzervatívna ÖVP väčšinu hlasov v Rakúsku. S viac ako 15 percentami navyše oproti minulým voľbám predbehla sociálnych demokratov (SPÖ). Ich zisky, aj keď zvýšenie o 3,8 percenta sa určite nedá považovať za zanedbateľné, nestačili na to, aby si udržali pozíciu najsilnejšej strany. Wolfgangovi Schüsselovi pomohol najmä rozpad Haiderových slobodných, ktorí stratili viac ako dve tretiny hlasov z roku 1999. Konečné výsledky ukazujú straty vo vládnom tábore a zisky pre opozíciu, no súčasná koalícia si napriek tomu dokázala udržať väčšinu. Presun šiestich kresiel z vládneho do opozičného tábora teda neohrozil Schüsselovu pozíciu kancelára. Neuveriteľný príbeh Keď sa vo februári 2000 sformovala vládna koalícia, jej podpora sa v prvých dňoch pohybovala okolo 60 percent. Všetci títo ľudia verili v radikálnu premenu štátnej politiky. SPÖ sa ocitla po porážke v zložitej situácii, Viktor Klima odstúpil a novým lídrom sa stal celkom neznámy Alfred Gusenbauer. Počiatočná priazeň opadla, len čo sa prejavil charakter vládnej politiky. Naproti tomu za menej ako rok vzrástla podpora sociálnych demokratov až na približne 37 percent. Prakticky všetky tieto zisky šli na účet FPÖ. Voliči slobodných patriaci k pracujúcej triede zistili, že ich strana je súčasťou vlády protirečiacej všetkým predvolebným sľubom. V tejto situácii prišli povzbudzujúce výsedky sociálnych demokratov v komunálnych voľbách, predovšetkým keď sa im na jar 2001 podarilo opäť získať absolútnu väčšinu vo Viedni. Počas leta 2002, s podporou elektorátu pre slobodných stále okolo 22 percent a nijakým viditeľným postupom pre ľudovcov, spustil Haider a niekoľko jeho najbližších straníckych kolegov tvoriacich extrémne pravicové krídlo v FPÖ, nečakaný pohyb s cieľom zlepšiť si pozíciu vo vlastnej strane. Útočili na svojich členov vo vláde, obviňovali ich z katastrofálnej politiky a požadovali mimoriadny kongres. Výsledkom mesačných vnútorných bojov bola rezignácia vicepremiérky Sussane Riessovej-Passerovej, ministra financií Karl-Heinza Grassera, ministra technológií Mathiasa Reichholda a lídra parlamentnej skupiny Petera Westenthalera. Pokiaľ ide o členov vlády, tieto rezignácie sa v skutočnosti nikdy neudiali. Paradoxne, Reichhold sa o pár dní objavil ako nový líder strany. Len preto, aby o niekoľko týždňov odstúpil. Hlavným kandidátom sa stal minister sociálnych vecí Herbert Haupt a hoci potom od toho kroku upustili, nakoniec sa na čelo slobodných predsa len postavil. Všetko sa to dialo zároveň s varovnými signálmi od Haidera. Chvíľu tvrdil, že opúšťa politiku, či že sa rozhodol koncentrovať na lokálne záležitosti v Korutánsku, chvíľu sa naopak usiloval ukázať, že drží všetky opraty v rukách. V konečnom dôsledku sa zúčastnil na niekoľkých nevydarených predvolebných podujatiach, takže si len ťažko bude môcť umyť ruky od viny za porážku strany. Voľby prišli priskoro Kancelár Schüssel sa okamžite po rezignácii členov vlády za FPÖ chopil príležitosti a vypísal predčasné voľby. V očiach mnohých občanov tak prejavil svoje „líderstvo“, zabránil tým však diskusii, či pohromu náhodou nespôsobilo už jeho rozhodnutie spolupracovať s FPÖ. Ako šéf vlády mal tú najlepšiu predvolebnú pozíciu. Dokázal obrátiť celú diskusiu na otázku, či má zostať na poste kancelára. Pre SPÖ bola situácia oveľa zložitejšia. Aj keď mal Alfred Gusenbauer ako líder strany pevnú pozíciu a postupne ho akceptovala verejnosť, zostalo mu pravdepodobne primálo času na dostatočné dopracovanie svojho imidžu. Zároveň mu chýbal čas na poriadne spropagovanie sociálnodemokratickej alternatívy k vládnej politike, hoci bola detailne vypracovaná. Netreba zabudnúť ani na to, že hoci sa problémy vo vnútri vládnej koalície dali očakávať, sociálni demokrati predpokladali, že prelomom bude potreba rozhodnúť o rozšírení Európskej únie. Mysleli si, že práve to využijú slobodní na odchod z vlády a urobia z rozšírenia ústrednú tému predvolebnej kampane. To všetko sa však mohlo odohrať až niekedy na jar 2003. Rozličné stratégie Od samotného začiatku kampane bolo jasné, že ľudovci nemienia spochybniť ani jeden z predchádzajúcich krokov vo vláde a zároveň neprídu ani s podstatnými sľubmi na najbližšie štyri roky. Obmedzili sa na prezentovanie Schüssela ako suverénne najlepšieho kandidáta na post premiéra. Hlavným cieľom ich predvolebnej kampane bolo prebrať čo najviac bývalých voličov FPÖ. Minister vnútra, evidentne meniac predchádzajúcu politiku, zrazu rozhodol o vyhodení stoviek žiadateľov o azyl z relatívneho bezpečia táborov. Ocitli sa na ulici, odkázaní prakticky len na súkromnú charitu. Voliči FPÖ, vždy pripravení prijímať xenofóbne signály, boli nadšení. Ešte úspešnejším krokom bolo Schüsselovo rozhodnutie pozvať mladého a relatívne populárneho ministra financií Grassera, pôvodne z Haiderovej strany, do svojho budúceho vládneho tímu. V poslednej fáze sa úspešným ukázal aj ďalší útok ľudovcov. Využili terajšie problémy červeno-zelenej koalície v Nemecku a „ukázali“, ako by sa mohlo skončiť vládnutie SPÖ a zelených v Rakúsku. Táto stratégia fungovala najmä na starších voličov. Politické odkazy sociálnych demokratov, analyzujúce do hĺbky potreby krajiny, málokto dostatočne vypočul. Vyčerpávajúca kampaň, do ktorej sa Gusenbauer zapojil, preň priniesla nárast popularity a dokreslila jeho politický profil. Očividne to však nestačilo, aby vyrovnal Schüsselovu pozíciu, a tak kancelár prežil dokonca aj jasnú porážku v najdôležitejšej televíznej debate s Alfredom Gusenbauerom. Dovtedy nevídanú podporu dostali sociálni demokrati od umelcov, spisovateľov, vedcov a ostatných známych osobností. Menší úspech zaznamenal už pri snahe vystupovať ako ochranca všetkých, ktorí trpeli za predchádzajúcej vlády. Hlavným sloganom bolo „Der Mensch zählt“ (Záleží na človeku). Kampaň slobodných sa obmedzila na apely na solidaritu v „zložitej situácii“. Zelení, ktorí v istom momente mali podľa prieskumov podporu až 15 percent, sa usilovali získať ďalšie body relatívnou popularitou a nepolitickým imidžom svojho lídra. Prekvapenie nakoniec Stratégia ľudovcov fungovala. Aj vďaka vysokej účasti – motivujúcimi boli i predvolebné prieskumy, ktoré hovorili o tesnom súboji – dokázali na svoju stranu pritiahnuť viac ako tri štvrtiny nespokojných voličov FPÖ. Straty slobodných zmenili politický priestor. Podľa prieskumov viac ako 600 tisíc ich bývalých voličov prešlo k ľudovcom. Ďalšia možná reakcia prameniaca z nespokojnosti, odmietnutie voliť, bola v skutočnosti zanedbateľná. Týkala sa iba 85 tisíc ľudí. Sociálni demokrati nakoniec získali niečo vyše 135 tisíc bývalých haiderovcov. Približne rovnaký počet, aký stratila v roku 1999. Treba priznať, že všetkých ich získali späť už krátko po roku 2000, volebná kampaň sa v tomto ohľade ukázala ako neúčinná. Jasne sociálna rétorika zapôsobila iba na skupinu fluktuujúcu medzi SPÖ a FPÖ. Väčšina haiderovcov držala silno emocionálne s vládou a mala nepriateľský postoj voči možnosti červeno-zelenej vlády. Sociálni demokrati verili aj v to, že determinantom správania sa voličov bude ich sociálne prostredie. To by predpokladalo, že v prevažne konzervatívnych oblastiach Rakúska získa ÖVP väčšinu dezertujúceho elektorátu slobodných. To sa skutočne stalo. Lenže vo svojich hlavných baštách sociálna demokracia nedokázala osloviť väčšinu tých, čo opúšťali Haidera. Výsledky zelených boli nakoniec sklamaním. Ziskov bolo málo, v niektorých častiach krajiny ich podpora dokonca poklesla. Výnimkou bola len Viedeň. Výsledky z hlavného mesta silno pripomínajú tie z minuloročných komunálnych volieb – SPÖ stratila nejaké hlasy v prospech zelených, od FPÖ nedokázala získať nič, na ich úkor sa veľmi posilnili ľudovci. Pre sociálnych demokratov môže byť povzbudením, že výsledok medzi prvovoličmi a mladými voličmi bol všeobecne oveľa lepší ako v roku 1999 a dominantnú pozíciu získali opäť aj u manuálne pracujúcich. Slobodní sa zasa budú musieť vyrovnať so zdrvujúcou porážkou. V mnohých častiach krajiny stratili tri štvrtiny podpory. Dokonca i v Korutánsku, kde je Jörg Haider hajtmanom, stratili polovicu bývalej sily. Nová rakúska politika S jasným mandátom vládnuť a možnosťou, minimálne matematickou, vytvoriť koalíciu s ktoroukoľvek z ostatných troch politických strán, je Schüssel vo výnimočne dobrej pozícii. Mnohí pozorovatelia hovoria, že by bolo preňho pokušením zahrnúť do vlády SPÖ, či dokonca zelených. Tým by si zaštítil „ľavé krídlo“ a prinútil možného partnera niesť politické bremeno a dôsledky za nesplnené volebné sľuby. V súčasnosti prebieha v médiách a medzi mienkotvorcami široká kampaň, ktorej cieľom je prinútiť sociálnych demokratov vstúpiť v zásade bez podmienok do vlády. Ako argument sa používa najmä „zodpovednosť za štát“ a potreba „oslobodiť“ ÖVP od „nutnosti“ vytvoriť ďalšiu koalíciu s „nespoľahlivou“ FPÖ. Sociálni demokrati naopak veria, že Schüsselovým zámerom je urobiť práve to. Teraz však musí čakať, ktorý prúd u slobodných prevládne. Ani jeden zo svojich vnútorných problémov zatiaľ nedoriešili. „Umiernení“ a „haiderovci“ sú stále vo vojne a Haider už asi dvadsiaty raz hrozí, že odíde definitívne z politiky. Terajší líder Haupt je jasne za zotrvanie strany vo vláde, no jeho vnútrostranícka pozícia nie je veľmi istá. Orgány SPÖ potvrdili podporu Alfredovi Gusenbauerovi. Ten označil volebný výsledok za jasný mandát pre Schüssela a ÖVP, aby postavili ďalšiu vládu. Podľa neho sociálni demokrati, v mene demokratických tradícií, neodmietnu rozhovory navrhnuté Schüsselom. Ak dostanú ponuku zúčastniť sa na vládnutí, starostlivo ju posúdia. On, a s ním aj veľa ďalších prominentných postáv z SPÖ, však vyslovil pochybnosti, že by ľudovci boli schopní navrhnúť dohodu, ktorá by aspoň minimálne spĺňala podmienky sociálnych demokratov. Gusenbauer, vyjadrujúc všeobecne panujúci názor v strane, povedal: „Budeme trvať na našich predvolebných sľuboch. A tie idú jasne proti politike za posledných dva a pol roka.“
