Architektúra by mala mať myšlienku a ducha

Štefan Šlachta, architektProf. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD sa narodil v roku 1939. Fakultu architektúry

STU absolvoval v roku 1962. V období 1962 až 1975 pôsobil na spomínanej fakulte ako odborný asistent. V rokoch 1975 - 1987 pracoval ako hlavný architekt Dopravoprojektu v Bratislave. Neskôr pôsobil v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti. Od roku 1990 prednáša na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). V rokoch 1990 až 1994 bol prezidentom Spolku slovenských architektov, v období od roku 1994 až do roku 2002 rektorom VŠVU. Od roku 2002 je opäť prezidentom Spolku architektov Slovenska. Prednášal na celom rade európskych univerzít, naposledy na Viedenskom kongrese architektúry na tému budúcnosť panelových sídlisk. Ste Bratislavčan. Páči sa vám Bratislava? - Myslím si, že Bratislava je nesmierne zaujímavé mesto, najmä svojou mierkou, ktorá je veľmi ľudská. Nie je to veľkomesto, ale ani dedina. Človek tu môže mať pocit anonymity, ale zároveň, keď potrebuje niekoho stretnúť, vie, kde ho nájde. Jeden môj priateľ z Houstonu tvrdí, že Bratislava je krásna preto, lebo tu všetko vybaví pešo. Skutočne aj tento fakt robí Bratislavu ľudskou. Nepochybne by mestu prospelo, keby sa staré jadro trochu rozšírilo, lebo napriek tomu, že mnohé veci v Bratislave sa zmenili k lepšiemu, treba si uvedomiť, že mnohé aj odtiaľto odišli. Pamätám sa, keď sme chodili s deťmi k Dunaju, nábrežie bolo ešte dosť široké. Postupne sa však z neho ako keby odhryzovalo a dnes je už takmer „nepochôdzne“. Keď si však pozriete fotografie Bratislavy spred roku 1989 a teraz, vidíte veľký rozdiel. Mesto má veľmi dobrú polohu, lesy zbiehajú takmer až k Hlavnej železničnej stanici, Karpaty až k Dunaju. Na druhej strane, keď to porovnám s Budapešťou, kde si môžete sadnúť na schodíky a močiť si nohy v Dunaji... V Bratislave kontakt s vodou nie je taký bezprostredný. Keby ste mali moc a prostriedky, čo by ste ako architekt v Bratislave zmenili? - Dopravu, bývanie v Petržalke, zeleň, rekreáciu atď. Tých vecí by bolo určite viac. Osobne som nespokojný s riešením pešej zóny. Je tvrdá, nefarebná, bez zelene. Nemá absolútne nijaký detail, je robená bez nápadu, bez fantázie. Hlavné námestie je doslova tragické, nepochôdzne, ťažko udržiavateľné. Bol som dvakrát na sedení ohľadom rekonštrukcie Hlavného námestia, kde som kritizoval tento návrh. Viac ma už nepozvali. Musí byť architekt nato, aby niečo dosiahol, politikom? - Architekti by mali mať medzi sebou nielen politikov, ale aj manažérov, fotografov, žurnalistov, sociológov a iných. Napríklad vo Fínsku sa v rámci štúdia architektúry môže študovať paralelne aj manažment. Je dôležité, aby architekti mali medzi sebou ľudí, ktorí vedia ich záujmy presadiť, napríklad v legislatívnej oblasti. Ako architekti sme napríklad zlyhali pri poslednej novele stavebného zákona v Národnej rade, proti ktorej je celá architektonická obec. Išlo o to, či má postúpiť do druhého čítania, ale niektorí kolegovia hlasovali za a tak novela prešla. Dôsledok je ten, že Komora architektov vydala 1100 licencií architektom a Komora stavebných inžinierov až 1200 oprávnení na projektovanie architektúry. A to znamená, že architektúru robí viac ako päťdesiat percent nearchitektov. Bratislava nemá od roku 1994 hlavného architekta. Ako je to možné? - Na túto skutočnosť mám dosť jednoznačný názor. Mestské zastupiteľstvo, v ktorom sú zastúpení aj architekti, jednoducho hlavného architekta nechcelo. Peter Beňuška, ktorý kedysi zastával túto funkciu, sa jedného dňa musel rozhodnúť, či zostane v tejto funkcii, alebo si sadne na politickú stoličku ako námestník primátora. Vybral si druhú možnosť. To bol koniec tejto funkcie v meste. A mnohým ľuďom na meste to vyhovovalo. Kedysi sme s bývalým primátorom Petrom Kresánkom urobili novú štruktúru magistrátu, kde pod primátorom mali byť dvaja ľudia – jeden zodpovedný za ekonomickú oblasť, druhý za územný rozvoj mesta. Poslanci mestského zastupiteľstva s tým však nesúhlasili. Argumentovali, že tento človek by mal priveľkú moc. Ale o to nám predsa išlo, aby tú moc mal. Domnievam sa, že na Útvare hlavného architekta boli rôzne cenné podklady, ktoré sa tam zhromažďovali niekoľko rokov. Z týchto podkladov, ktoré sa neskôr roztratili, dnes žije niekoľko kancelárií. Viem si predstaviť hlavného architekta fungujúceho aj iným spôsobom, ako to bolo v minulosti. V Berne napríklad hlavného architekta reprezentujú traja ľudia – jedného menuje mesto, druhého architektonická obec a tretieho školy. Títo ľudia sú menovaní len na dva roky, zodpovedajú však za každý stavebný počin, ktorý sa urobí. V meste sa bez ich schválenia nič nedeje. V každom prípade si myslím, že je to hanba primátora a magistrátu, že menšie slovenské mestá majú hlavného architekta a Bratislava nie. Myslíte si teda, že v mestskom zastupiteľstve existuje nejaká loby brániaca menovaniu hlavného architekta? - Samozrejme. Na jednej strane sú to ľudia, ktorí majú rôzne ambície a veľmi radi by sa hrali na hlavných architektov. Keď však prišlo na prevzatie zodpovednosti, tak sa tvárili, že s tým nič nemajú. Takto zostali v určitej anonymite a pritom mali pocit dôležitosti a sebarealizácie. Na druhej strane to mnohým mestským poslancom a úradníkom vyhovovalo pri realizácii vlastných zámerov. Ako vidíte budúcnosť veľkých betónových sídlisk, akým je napríklad bratislavská Petržalka? Existujú nejaké realistické programy na ich transformáciu, alebo sa postupne zmenia na slumy a „mestá duchov“? - V Petržalke je už dnes vidieť, že niektoré jej časti idú hore, iné dole. Bude veľmi dôležité ustrážiť tieto zmeny. Len čo sa vytvorí voľný trh s bytmi, tak tam, kde budú bývať solventnejší ľudia, budú sa aj domy meniť týmto smerom. Problém Petržalky je však veľmi zložitý a musí sa vyriešiť komplexne. Nie je to len otázka architektov a urbanistov, ale viacerých profesií. Názory, že zateplením domov alebo vybudovaním podkrovia, akejsi čapice, sa problémy tejto mestskej časti vyriešia, nie sú pravdivé. Mrzí ma najmä to, že sa nemení ani životné prostredie – zeleň naozaj tak veľa nestojí. Prečo sa tak nedeje? Zlyháva komunikácia zainteresovaných? - Mám skôr dojem, že zlyháva vedenie mesta a Miestneho úradu v Petržalke. Mal som napríklad zaujímavú ponuku z Talianska. Ponúkli sa, že spravia projekt reštrukturalizácie jedného paneláka. Zaplatili by ho a boli ochotní sa aj 50-percentným podielom zúčastňovať na realizácii tohto projektu. Starosta Petržalky však na ponuku nereagoval. Byty sú dnes už sčasti v súkromnom vlastníctve, a tak je to zložitejší problém. Srbský architekt a urbanológ Bogdan Bogdanovič sa nazdáva, že existuje viacero spôsobov umierania miest. Na čo všetko ešte môžu slovenské mestá i mestá v strednej Európe umrieť? - Dnes môžu mestá zísť z povrchu naozaj veľmi jednoducho, videli sme to na Vukovare. Na druhej strane imigrácia ľudí z vidieka je tiež nebezpečenstvom, že mestá prestávajú byť mestami. Mestá boli vždy v dejinách lákavým cieľom útočníkov. Koľkí králi sa chválili tým, že dobyli desiatky miest. Dnes však ide najmä o to, aby mestá neboli chorým, ale zdravým organizmom. Slovensko je kultúrnou perifériou Európy. Sú ľudia, ako napríklad kunsthistorik Ján Bakoš, ktorí sa usilujú urobiť z tejto periférnosti akúsi filozofickú cnosť. Niekedy to potom vyzerá tak, akoby išlo o nezmeniteľný osud. Nás však vždy zamrzí, keď počujeme, že niektorí Viedenčania nazývajú naše hlavné mesto Gratislava. Ako vidíte vy problém kultúrnej periférnosti? - Toto je už trochu prežitý pojem. V prípade Bratislavy by som si nebol až taký istý, pretože spätosť s Viedňou je veľmi silná. Nedávno som tam cestoval prvýkrát vlakom – bez čakaní a problémov som tam bol pohodlne za štyridsaťpäť minút. Na kávu do Viedne by sa teda mohlo znovu chodiť. Vlak, ktorým som cestoval, bol plný mladých ľudí. Mnohí išli určite aj za kultúrou. Bratislava sa teda nestáva perifériou, ale skôr kultúrnym predmestím Viedne. Hovorievam, že keby Rakúšania nepostavili Schwechat, tak už dávno sme mohli byť spojení. Je teda možné, že táto periférnosť povedie k tomu, že sa jedného dňa stane z Bratislavy predmestie Viedne? - Čo je dnes hodina cesty? Máme študentov, ktorí dochádzajú do školy napríklad zo Žiliny. Môj kolega každý deň dochádza z Piešťan, vždy má prečítané všetky noviny. To sú dnes vzdialenosti, o ktorých je škoda hovoriť. Ale Viedeň ostane ešte dlho poznačená cisárstvom. Prednosťou Bratislavy je však jej multikultúrnosť. Bratislava má rovnaký počet obyvateľov ako nórske Oslo, má dokonca podobnú krajinnú štruktúru, je rozťahané, kopcovité. Oslo metro má, Bratislava zatiaľ nie. - V roku 1975 sa konalo na ministerstve sedenie, kde som vzniesol námietku voči metru. Vtedy mi povedali, že v roku 1981 bude metro stáť. Vtedy som sa zasmial, dnes sa však smejem dvakrát – je rok 2002 a so stavbou metra sa ešte ani nezačalo. Nikdy som nepochopil hlavný argument výstavby metra, a to, že z Dúbravky do Rače je veľmi ďaleko, pretože celých dvadsaťpäť rokov sa uvažuje o metre vedúcom z Petržalky do centra. Táto trasa je sama osebe zvláštnym problémom, dodnes vám nikto nevie povedať, ako sa prejde cez Dunaj. Neviem, prečo som si celý čas myslel, že most na Košickej sa stavia aj preto, aby pod ním bolo niečo, čo metro prenesie na druhú stranu. To by bolo veľmi rozumné. Nie, most na Košickej sa vyprojektoval bez toho, že by sa s týmto počítalo. Urbanisti neustále kreslili čiaru cez Dunaj, ktorá znamenala, že metro prejde popod Dunaj. Ale to je ešte aj dnes v priestore Pribinovej ulice veľmi, veľmi otázne. A metro z konca Petržalky k Dunaju nič nerieši. Som rád, že dnes napríklad starosta Ďurkovský už otvorene hovorí aj o inom spôsobe riešenia dopravného systému. Ale technika i možnosti realizácie od roku 1975 predsa len pokročili. - Áno, ale metro je skutočne ilúzia, ktorá je veľmi falošná, a neverím, že ju niekto niekedy bral vážne. Okrem toho, metro sa projektovalo, keď Petržalka bola malá a úzka, dnes je však z nej už veľký zemiak. Jedna trasa metra stále zostala. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale keď budem musieť ísť autobusom k metru, na druhej strane opäť prestúpiť, tak ďakujem, neprosím. Prečo by však v Petržalke nemohli fungovať električky alebo trolejbusy? Petržalčanov dnes nezaujíma, ako budú cestovať o pätnásť rokov, ale dnes či zajtra. Električka alebo trolejbusy – to je vec, ktorú sme mohli už dávno začať stavať najmä v Petržalke. V mestách chátrajú plavárne a sociálne budovy, stagnuje bytová výstavba, no stavajú sa nákupné strediská a banky. Nemyslíte si, že architektúra našich bánk a inštitúcií, ktoré sú nositeľmi moci, je v našich pomeroch výsmechom občanov? - Budova Národnej banky Slovenska je tŕňom v oku niektorých ľudí. Bol som v porote na stavbu tejto budovy a musím povedať, že Slovensko potrebovalo takýto objekt. Vy vidíte len to, čo je nad zemou, ja viem aj o tom, čo je pod ňou. Polovica, ak nie viac je pod zemou, v trezorových priestoroch. Čo sa týka výškových budov, samozrejme, keď bude vypracovaná nejaká koncepcia, ktorá sa bude rešpektovať, a stavby nebudú vyrastať bezkoncepčne, budú za hranicou centrálnej mestskej zóny, tak je to úplne v poriadku. Myslím si, že výškové budovy sú aj veľmi dobré orientačné body. Napríklad v Moskve majú na vnútornom okruhu šesť výškových budov, podľa ktorých sa dá výborne orientovať. Pokiaľ dokážeme udržať líniu od Presscentra cez Všeobecnú úverovú banku (VÚB) po budovu Národnej banky Slovenska, bude to v poriadku. Mesto by skôr malo rásť do výšky ako do šírky. Kedysi vládol názor, že keby sme dokázali zdvihnúť Bratislavu o jedno poschodie, tak nepotrebujeme vôbec sídliská. Druhou stránkou veci je však sociálny problém, na ktorý ste narazili. Považujem ho za dosť veľkú katastrofu. Nájomných domov sa totiž postavilo strašne málo. Keď to porovnám s Českou republikou, tak tam svojho času vyrástli školy, domovy pre starých ľudí, hospice. Keď som sa zamyslel, čo sa na Slovensku z tejto oblasti urobilo, musím povedať, že skutočne nič. Rovnaké je to aj dnes, nepostavila sa takmer nijaká škola ani internát. Kedy budovy v meste nadobúdajú punc historickosti? Kde sa začína tá hranica? - Tu nejde o vek budovy, ale skôr o architektonickú kvalitu. Na mieste dnešného bratislavského Avionu stáli kedysi hlinené domce pre chudobu. Dnes je, samozrejme, Avion pamiatkou. Niekto kritizuje, že Baťa pre svoj obchod zbúral starý hostinec. Dnes je však Baťa kultúrnou pamiatkou. Nie každá stará vec má hodnotu. Hodnotu má pekná cenná vec. Pochybujem, že paneláky budú mať historickú cenu. Tú bude mať iba ten prvý na Kmeťovom námestí, vzhľadom na kvalitu prežije ešte všetky novšie paneláky. A čo dnešná Obchodná ulica v Bratislave, má svoju architektonickú kvalitu? - Na Obchodnej treba chrániť to, čo je pod zemou. A to krásne tehlové klenuté pivnice. Pri novej výstavbe na nej by sa preto malo dbať na to, čo je pod zemou. Nad zemou je, čo sa týka stavebnej hodnoty, veľmi málo hodnotných budov. Treba rešpektovať mierku Obchodnej ulice, čo sa nerobí. Bol som aj v poslednej porote na Obchodnú ulicu a všetci sme sa zhodli, že nezabránime tomu, aby vyrástli väčšie budovy, ale až v druhom pláne. Uličná fasáda by mala zostať dvojposchodová. V poslednom čase sa ako huby po daždi rozrástli rozličné hypermarkety, nákupné centrá. Čo s nimi v budúcnosti? - Tie budovy sú len oceľ a sklo. Robia sa veľmi rýchlo a lacno. Keď doslúžia, tak sa jednoducho rozoberú. Aký máte názor na Prístavbu SNG, o ktorej už toľko diskutovala odborná i laická verejnosť? - Všetci hovoria, že prístavba je svedectvo doby. Myslím si, že je to predovšetkým svedectvo agresívnosti architekta, ktorý galériu staval, a neschopnosti investora posúdiť kvalitu riešenia. Svedectvo doby je v tom, že hoci architekti vtedy protestovali proti galérii, zamiešala sa do toho politika. Prístavba podľa mňa vôbec nefunguje. Má depozity pod Dunajom. Keby, nedajbože, hladina Dunaja stúpla ešte o pätnásť centimetrov vyššie ako v tohtoročnom auguste, tak celé bohatstvo galérie, ktoré sa nachádza tam dole, bude pod vodou. Okrem toho, vo svetových galériách máte kaviarne, môžete si tam vypiť kávu, prečítať knihy, prezrieť diapozitívy či videá. Sú to kultúrne stánky, kde sa človek jednoducho cíti fantasticky. Slovenská národná galéria nič z toho nespĺňa. V súvislosti so Staromestskou ulicou sa objavili myšlienky jej prekrytia. Myslíte si, že je to správne? - Stále sa hovorí o akomsi rozbití vzťahu hrad a Staré Mesto. Hradby, ktoré Staromestská ulica odkrýva, boli postavené najmä proti hradu. Mesto a hrad – to boli dve sily, ktoré stáli viac-menej proti sebe. Komunikácia obnovila úroveň vodnej priekopy. Pamätám si, v 50. rokoch to bolo ešte zasypané. Po hradbách tam nebolo ani chýru, ani slychu. To, že sa hradby odkryli, je v poriadku. Zlé je, že cesta smerom na nový most má takú funkciu, ako má. Keby tam boli urobili len dva dopravné pásy, zelený chodník a park, vyzeralo by to úplne inak. Po výstavbe mosta na Košickej môže prísť k tejto korekcii. Ktorá stavba v Bratislave by sa dala označiť za výnimočnú? - Napríklad Slovenská sporiteľňa na Kamennom námestí. Stará Národná banka je taktiež krásna budova. Socialistických stavieb, ktoré by vzbudzovali pozornosť, je málo. Zahraničných architektov v Bratislave zaujíma Nový most, Krematórium a budova Slovenského rozhlasu. Všeobecne je o rozhlas vo svete veľký záujem. Samozrejme, po roku 1990 je zaujímavých viacero stavieb, napríklad kostol vo Vrakuni či budova Tatracentra oproti Grassalkovichovmu palácu, ktorá je spolu s NBS budovou tretieho tisícročia. Viem pochopiť, že veľa ľudí veľká mierka Tatracentra hnevá. Ďalšia podobná stavba však vyrastá na mieste, kde kedysi stál bufet Liptov, ďalšia bude medzi Palisádami a Panskou ulicou, ďalšia pozdĺž Poštovej. Ony zmenia charakter tohto priestoru. Bratislava už dnes nemôže ostať provinčným mestom. Jeho mierku nemôže určovať Grassalkovichov palác, ktorý stál kedysi vo viniciach. Osobne si myslím, že by sa mal postaviť objekt aj oproti Tatracentru, ktorý by mal korešpondovať s Prezidentským palácom. Postavením hotela Forum totiž Prezidentský palác stratil svoju pôvodnú dominantnosť v tomto priestore. Stavbou storočia sa stal už spomínaný Nový most. Aký je váš názor na súťaže tohto typu? Aký význam majú diskusie odbornej a laickej verejnosti? Je ich dostatok? - Týmto výsledkom som bol dosť rozčarovaný. Viete, vo verejnosti sa dosť nerozlišujú pojmy stavba a architektúra. Architektúra je čosi, čo by malo mať aj svoju myšlienku, filozofiu, ducha. Stavba je iba technické dielo. Iste, Nový most je zaujímavý. Keď však porovnám tento most a piešťanský Kolonádový most, uprednostnil by som posledne menovaný. Z miest sa aj vďaka rôznym megalomanským projektom vytráca zeleň. Aký je vzťah architektúry a prírody? Mala by architektúra kopírovať prírodu alebo ísť proti nej? - Architektúra a zeleň patria nerozlučne k sebe. Zeleň v symbióze s architektúrou túto výrazne skvalitňuje. Je jedno, či ide o ľudovú architektúru alebo modernú. Táto symbióza však môže byť postavená aj na kontraste, ako to vidíme na geometrických archetypoch rodinných domov Maria Bottu alebo na splynutí s prírodou, ako to poznáme z diel Franka Lloyda Wrighta. Problém zelene v mestách je skôr problém urbanistického plánovania, problém tvorby mesta. Sú to nové sídliská, nové komunikácie, bezohľadné odkrajovanie z karpatského lesa na Kolibe a inde. V minulosti to boli najmä zlé politické rozhodnutia, dnes sú to, žiaľ, peniaze, ktoré diktujú, najmä peniaze v rukách nesprávnych ľudí. Slovensko sa nachádza v centre Európy. Aké boli vplyvy okolitých etník, štátov a ich architektúry? - Slovensko je v prvom rade križovatka. Križovatka ciest i kultúr. Preto tu nájdeme tak viedenskú, ako i maďarskú secesiu, stavby talianskych, rakúskych, českých, nemeckých a iných architektov. Architektúra však nikdy nerešpektovala hranice. Dnes sa bojíme globalizácie. Nenájdeme však gotiku či baroko v celej Európe? Dnes je to v architektúre podobne ako v móde – je dovolené všetko – od mini až po maxi. Napriek tomu každý región sveta má svoje špecifiká, ktoré dobrá architektúra rešpektuje. Sú to miestne materiály, klimatické podmienky, ekonomika i črty národnej povahy a národnej kultúry. Preto si vážime D. Jurkoviča či E. Belluša, ktorí dokázali robiť „slovenskú“ architektúru na svetovej úrovni. U nás pôsobí Spolok architektov Slovenska a Slovenská komora architektov. Ako navzájom tieto dve združenia komunikujú? - Základný rozdiel spočíva v tom, že spolok je združenie a komora profesionálna organizácia, ktorá vznikla zo zákona. Komoru vlastne založil spolok. Ja sám som bol prezidentom spolku v rokoch 1990-1994. Dovtedy fungoval ako jediná profesijná organizácia. Vďaka dobrej spolupráci s českými kolegami bolo Československo prvým štátom z východného bloku, ktorý komoru obnovil. Tá fungovala od roku 1913, v roku 1953 ju komunisti zlikvidovali. Slovenská komora architektov vznikla zákonom schváleným v roku 1992, a tak sa vymedzili kompetencie medzi spolkom a komorou, ktoré dodnes platia a fungujú. S tým, že spolok zohráva svoju úlohu skôr pri architektonickej nadstavbe, teda pri vzdelávaní, usporadúvaní výstav, konferencií, vydáva spolkovú tlač, časopisy, udeľuje ceny. Komora, to je vlastne každodenný život architektov za doskou. To znamená honoráre, vyhlášky, legislatíva, etický kódex. Často som dostával otázky, prečo dve organizácie, ktoré dávajú zákonite možnosť vzniku konfliktu. Tie však nevznikajú, pretože prakticky všetci tí, čo sú v komore, sú aj v spolku. Záujmy každej z organizácií sú jednoznačne diferencované. Ako vnímate mladú generáciu architektov na Slovensku? - Veľmi pozitívne. Mladí dnes nemajú ľahkú úlohu, valí sa na nich neuveriteľné množstvo informácií, ktoré treba vedieť selektovať. Minule sa ma ktosi spýtal, ako sa zmenili študenti. Študenti nijako, len podmienky sa zmenili veľmi radikálne. Skutočne sa majú čo obracať. Na druhej strane tým, že dvere do sveta sú otvorené, študenti našej školy sa už pohybujú v Ríme, Paríži, Londýne. Možnosti, ktoré im škola vytvára, sú teda naozaj veľmi dobré. VŠVU má asi dvadsaťpäť zmlúv s rôznymi univerzitami vo svete. Každý študent, ak sa čo len trošku snaží, má možnosť študovať minimálne jeden semester v zahraničí. Mnohí to využijú a potom si aj uvedomujú úroveň svojho vzdelania. Voči ľuďom vonku nemajú komplexy, vedia sa zaradiť. A čo podmienky štúdia architektúry u nás? Dá sa študovať na Fakulte architektúry STU, na VŠVU... - Problém nášho architektonického školstva je trochu zložitejší. Je to predovšetkým problém fakulty architektúry, kde je 180 ľudí v ročníku. Tí ľudia nebudú mať po skončení školy čo robiť, hoci je pravda, že ako vysokoškoláci sa možno uplatnia aj v iných oblastiach. Filozofia, že aj tak polovicu študentov vyhodia po prvom ročníku, je nelogická. Iný problém je architektúra na stavebnej fakulte. Dve architektúry pod strechou jednej univerzity nepovažujem za šťastné. Som rád, že vznikla škola architektúry. Pre zlepšenie podmienok štúdia treba zmeniť mnohé, ale najmä treba viac peňazí. Na počítače, vybavenie ateliérov a dielní, na internáty, na zahraničnú spoluprácu. Dnes je opäť aktuálna otázka spoplatnenia školstva. Náklady na štúdium na VŠVU sú už teraz pomerne vysoké. Odrazí sa tento fakt na počte študentov? - Už v minulosti som v parlamente viackrát vystupoval s požiadavkou štúdium spoplatniť. Žiaľ, až teraz prichádza na moje slová. Je absolútne naivné myslieť si, že dnes je štúdium absolútne zadarmo, že študent nič neplatí. Študenti platia aj dnes hromadu vecí, len sa tak deje popod stôl, netransparentne. Vždy som zastával názor, že férové by bolo, keby sa povedalo, koľko študent zaplatí a čo všetko za to dostane. Či je to už internát, knižnica, prístup na internet. Študenti aj pedagógovia by takto vedeli, na čom sú. Situácia sa jednoznačne zmení aj v tom, že študenti budú mať v tom momente nárok na to, aby vyžadovali kvalitnú školu. Pretože ak zaplatia, neprichádza do úvahy, aby museli čakať na počítač, aby profesor neprišiel na prednášku a podobne. Študenti budú mať jednoducho dôvod na to, aby vyžadovali od školy kvalitu. Rozhodne by tu však malo fungovať viaczdrojové financovanie – škola musí mať možnosť zarobiť si, musí dostať financie od štátu, istú časť vyberie na poplatkoch. Poplatky totiž školu nezachránia, sú určené len na vylepšenie tých najproblémovejších vecí. Štúdium jedného študenta na našej škole stojí dnes 80 – 90 tisíc. To je stále oproti tej sume, ktorá by sa u nás vyberala, desaťkrát viac. Samozrejme, prvá vec, ktorá sa musí vytvoriť, je štipendijný fond založený aj z týchto peňazí z poplatkov. Dá sa architektova zodpovednosť kúpiť? - Architektúra je služba. Je veľmi dôležité pre koho architekt tvorí. Veľkí architekti mali veľkých mecenášov, či už mal Stirling Olivettiho, Michelangelo pápeža alebo Mies van der Rohe rodinu Tugendhatovcov v Brne. Výnimočné dielo potrebuje výnimočného architekta. Prirodzene, že architekt by mal mať svoju zodpovednosť. Poznám mnohých, ktorí ju prejavili. Napríklad ešte za socializmu odmietnutím projektovania nezmyselného hotela na Dukle, o ktorom sa vedelo, že bude využitý len raz do roka. Našli sa však iní – nearchitekti, ktorí ho potom vyprojektovali. Architektúra je však profesia ako mnohé iné, a tak ako nájdeme skorumpovaných sudcov či úradníkov v štátnej správe, určite aj mnohí architekti sa dajú zlákať peniazmi. Tobôž dnes, keď je roboty málo. Ide najmä o vzťah k prostrediu, kde sa stavia a na úkor čoho sa stavia. Lebo architektúra nemôže byť skorumpovaná. Ona je buď dobrá, alebo zlá.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Martina Nemethová a Jana Matúšová