Nadpriemerná nadanosť – nadhodnota humánneho kapitálu
Nadané deti a utváranie podmienok na ich všestranný rozvoj tvoria témy, o ktoré v posledných rokoch rastie záujem pediatrie na celom svete. Na Slovensku sa tejto problematike dlhodobo venuje Jolana Laznibatová, ktorá vo svojej najnovšej práci Nadané dieťa. Jeho vývin, vzdelávanie a podporovanie zovšeobecňuje svoje teoretické poznatky i praktické skúsenosti ako objaviť, rozvíjať a podporovať mimoriadne nadané deti a uspokojovať ich potreby. Táto publikácia je u nás jedinečná už vzhľadom na skutočnosť, ako málo pozornosti venujú naše vydavateľstvá otázkam rozvoja sociálneho a humánneho kapitálu. Pokiaľ ide o teóriu, autorka sa opiera najmä o zahraničné výskumy, kým v praxi sa orientuje na vlastné skúsenosti, lebo na Slovensku nie je zabezpečená systematická a komplexná starostlivosť o mimoriadne nadaných. Po stručnom náčrte histórie skúmania talentovaných jednotlivcov od najstarších čias až po dnešok vymedzuje autorka základné pojmy, s ktorými ďalej pracuje. Týmito pojmami sú inteligencia, tvorivosť a nadanie, pričom pod inteligenciou chápe „súbor schopností, ktoré umožňujú jedincovi rýchlo pochopiť situáciu a zaujať najvýhodnejšie stanovisko, t. j. reagovať“. Kognitívny náskok V zahraničnej odbornej literatúre (H. Gardner) sa v zásade rozlišuje sedem druhov inteligencie: verbálna, logicko-matematická, priestorová, muzikálno-rytmická, pohybová, prírodná a personálna. Tvorivosť je zasa rozhodujúcou zložkou nadania a súvisí s celou osobnosťou (motívy, postoje, záujmy, emócie). Nadanie chápe autorka ako výnimočnú intelektovú spôsobilosť, pretrvávajúcu dlhšie obdobie a za nadané, resp. mimoriadne nadané považuje také dieťa, ktoré podľa testov všeobecných intelektových schopností presahuje uznávanú a akceptovanú hranicu nadania. Mimoriadne nadané deti sa prejavujú vysokým intelektovým potenciálom a všeobecným kognitívnym náskokom voči rovesníkom. Nadané dieťa „v porovnaní so svojimi rovesníkmi dosahuje výraznejšie výkony v jednej alebo vo viacerých oblastiach, rýchlejšie sa učí, alebo prejavuje záujmy, typické až pre deti staršieho veku“. Takéto dieťa si však vyžaduje diferencovaný výchovno-vzdelávací prístup pri rozvíjaní v podmienkach školy a rodiny. Proti rovnostárstvu Odlišnosti sa však objavujú aj v iných oblastiach – konkrétne vo fyzickom, psychickom a sociálnom vývine. Oproti staršiemu, tradičnému chápaniu, ktoré dávalo nadanie len do súvislosti s intelektovými schopnosťami (IQ), spája ho autorka s celým komplexom vlôh, potenciálov, daností, schopností, charakteristík a čŕt, a preto, ako píše, nemožno nadanie vysvetľovať len prostredníctvom nadpriemerných kognitívnych schopností a vysokých intelektových výkonov. Nie je to totiž izolovaná zložka – prejavuje sa v štruktúre celej osobnosti. V súvislosti s takýmto vymedzením si kladie celkom opodstatnenú a rozhodujúcu otázku, prečo nútime nadané a vysoko nadané deti prispôsobovať sa úrovni priemernej populácie (rovnaké učebné plány, osnovy, metódy vyučovania), keď majú iné dispozície, vyššiu kognitívnu úroveň a sú schopné nadpriemerných výkonov. Na základe výskumov a štúdia literatúry opisuje, čím sa nadané dieťa líši od rovesníkov (vývinový náskok, iné pracovné tempo, kvalita výkonov, šírka a hĺbka záujmov, kreatívne myslenie), a aké problémy vznikajú v škole, keď sa nerešpektujú jeho osobitosti (nuda, poruchy správania, nepochopenie zo strany učiteľov i spolužiakov, psychosomatické ťažkosti). Príklady zo života ukazujú, že prístup súčasnej školy je nevyhovujúci – učitelia nevedia nadpriemerné schopnosti detí rozvíjať, nevedia s nimi pracovať a podporovať ich. Je evidentné, že takéto deti potrebujú veľa individuálnej starostlivosti, diferencovaný obsah a efektívne učebné metódy. Ako to uskutočniť? Podľa zahraničnej literatúry autorka uvádza a hodnotí niekoľko modelov výchovy a vzdelávania nadaných. Jedným z nich je separátny (špeciálne triedy a školy), ďalší je integrovaný (rozšírené učivo v bežnej škole), iný je kompozitný (niektoré hodiny vo vyššom ročníku, akceleračné programy, alternatívne spôsoby práce, mimoškolské aktivity, vyrovnávajúce a harmonizujúce programy na zabránenie jednostranného vývinu nadaných atď.). Autorka sa sama prikláňa k diferencovanému vyučovaniu s programami podľa schopností jednotlivca a tento prístup aj sama realizuje v praxi: v 90. rokoch iniciovala a od roku 1998 vedie v Bratislave Školu pre mimoriadne nadané deti. Praxologicky je zameraná aj osobitná kapitola jej knihy, v ktorej sa venuje príprave učiteľa pre prácu s nadanými deťmi. J. Laznibatová zdôrazňuje nevyhnutnosť prípravy na diferencované prístupy v rámci programov pre nadaných, poznanie ich osobitostí a komunikácie s nimi, rozvíjanie ich výkonovej stránky, ale aj posilňovanie stránky sociálnej a emocionálnej. Nadaní ako riziková skupina? Na začiatku celého procesu stojí identifikovanie nadania a nadaných; to má rozhodujúci význam. Autorka vyslovuje požiadavku čo najskoršej identifikácie príznakov nadania u dieťaťa. V škole je to kvôli zaradeniu do rozličných programov – rozpoznávacie schopnosti učiteľa sa tu však často preceňujú; ten býva totiž nespoľahlivým ukazovateľom a subjektívne môže mať mylnú predstavu o nadanom dieťati ako o poslušnom a dobrom žiakovi, ktorý sa učí na samé jednotky. Podľa J. Laznibatovej je však nebezpečné usudzovať o nadaní dieťaťa len z prejavov a schopností v podmienkach školy a je potrebné dlhodobé pozorovanie, vrátane jeho osobnosti, motivácie, záujmov, tvorivosti a emocionality. Ukazuje sa totiž, že fyzický a psychický vývin nadaného dieťaťa má určité špecifiká. Tie nie sú len pozitívne (skoré čítanie, veľký rozsah záujmov, bohatý slovník, bujná fantázia, bystré a syntetické myslenie) – no vyskytuje sa aj opačný pól, ktorý autorka charakterizuje ako sociálno-emocionálnu nevyrovnanosť vývinu (emocionálna nezrelosť, celková nižšia prispôsobenosť v psychosociálnej oblasti) v porovnaní s bežnou populáciou. Osobnostné, emocionálne a sociálne charakteristiky môžu byť teda v kontraste s kognitívnymi a výkonovými zložkami. Nepravidelnosť vývinu potom spôsobuje, že nadané dieťa sa prejavuje síce ako mimoriadne, ale na svoj vek je z hľadiska manuálnych zručností a sociálno-emocionálnej úrovne nezrelé. Škola na tieto a ďalšie znaky (prežívanie odlišnosti, problémy v komunikácii, poruchy prispôsobenia, agresivitu, zraniteľnosť, vytváranie vlastného sveta atď.) zväčša reaguje negatívne a v najhoršom prípade sa stane, že dieťa sa nepovažuje za nadané, ale práve naopak – za zaostalé, prípadne narušené. Nadpriemerne nadané deti preto nepotrebujú len vedomosti, ale aj systematickú starostlivosť o emocionálny a sociálny vývin. Prax Na základe teoretického štúdia a vlastných praktických skúseností podáva autorka informácie o Projekte starostlivosti o nadané deti, ktorý ona sama už niekoľko rokov realizuje na Slovensku. Podrobne opisuje koncepciu práce s nadanými deťmi od ich identifikácie až po inováciu obsahu a metódy výučby, ďalej formy hodnotenia, prístupy učiteľa a spoluprácu s rodičmi, ako aj psychologický servis. Cieľom autorky je, aby sa vytvoril a rozšíril model vzdelávania nadaných detí, použiteľný v školách, ktoré oň budú mať záujem. Na vlastnom projekte a jeho overovaní pracuje sama už 7 rokov. Kniha o nadaných deťoch je určená nielen rodičom, učiteľom, pedagógom a psychológom, ktorí sa usilujú o vytváranie optimálnych podmienok na rozvoj všetkých nadaných jednotlivcov. Veď žiadna krajina si nemôže dovoliť plytvať nadaním mladej generácie. Slovami autorky predstavuje toto nadanie „obrovské bohatstvo, ktoré treba objavovať, rozvíjať a podporovať, aby prinieslo úžitok pre všetkých“. (Jolana Laznibatová: Nadané dieťa. Jeho vývin, vzdelávanie a podporovanie. Iris, Bratislava 2001.)
