Priveľmi primerané radosti
Do galérie slovenských filmov posledných rokov pribudol ďalší kúsok. Reč je o snímke Kruté radosti doteraz nefilmového režiséra Juraja Nvotu. Ak by sme uvažovali v rovine výtvarných diel, potom by sme tento film mohli zaradiť medzi krajinky maľované olejovými farbami. Klasické, miestami trochu gýčovité a nevýrazné. Nie sú to prelomové diela, no majú svojich obdivovateľov. Ulahodia oku, možno potešia, nezanechajú však hlbokú stopu v divákovej pamäti. Nvotov film nemá ambície útočiť na diváka svojou invenčnosťou či originalitou. Doteraz čisto divadelný režisér sa rozhodol pre komorný príbeh zo slovenského vidieka tridsiatych rokov minulého storočia. Jadrom sujetu sú, ako ináč, medziľudské vzťahy. Konflikt medzi postavami nastáva po príchode mladej notárovej dcéry. Valentína poriadne zamieša karty v usadených pomeroch hrdinov, svojou mladučkou úprimnosťou sa dostáva do kontrastu s uvoľnenými vzťahmi v mestečku. Film od diváka nežiada aktivitu, necháva ho sledovať zaužívanú realitu a dôsledky nečakaného vstupu novej postavy na scénu. Charaktery protagonistov nadobúdajú čoraz jasnejšie kontúry, príbeh rovnomerne graduje. Na postavách však nie je veľa zvláštností, každá predstavuje pomerne vyhranený typ. Ničím neprekvapí, nespraví krok do priestoru, ostáva v rozmeroch filmového plátna. Najlepším príkladom je rola Valentíny. Tatiane Pauhofovej chýba viacvrstvovosť, ďalšia dimenzia charakteru. Jej postava vyznieva plocho a nie veľmi presvedčivo. Väčšina hercov podala štandardné a očakávané výkony, vyčnieva azda len Milan Mikulčík, jeho obsadením film veľmi získal. Mdlý dej osviežuje herecký výkon Adyho Hajdu v úlohe miestneho lekára – svojským humorom ozvláštňuje pomalý tok príbehu. Galériu postáv dopĺňa „povinný“ Július Satinský. Anna Šišková ako lokálny vamp pôsobí miestami až komicky. Herecké obsadenie len posilňuje dojem neprítomnosti invencie. Nedostatok napätia, prekvapenia a neočakávanosti Nie je mi jasné, z akého dôvodu si tvorcovia zvolili ošúchanú, nespočetne veľakrát spracovanú tému problémov nechceného dieťaťa. Dôvod by mohol spočívať v zvláštnom spracovaní, originálnej podobe príbehu. Autori však spojili primeranú porciu sentimentu, humoru, hmlistého náznaku tragiky a stvorili kokteil, ktorý zachutí väčšine, no ničím ju neprekvapí ani neprinúti premýšľať. Skrátka, do slovenského filmu nepriniesli nič nové. Filmov, ako je tento, vznikli desiatky. Je to škoda, pretože stačilo málo a z nevýrazného diela sa mohla stať snímka, ktorá by slovenskú kinematografiu konečne vytiahla nad hladinu pseudopoetických gýčov. Problémom tohto diela je jeho priveľká „primeranosť“. Obľubujem filmy, ktoré diváka nútia spolupracovať, vyžadujú jeho napätú pozornosť a vlastný prínos, a tento medzi ne nepatrí. Tvorcovia zamotávajú pavučinu vzťahov medzi mužmi a ženami, vytvárajú však priveľmi pravdepodobné situácie, dej graduje známymi spôsobmi. Chýba napätie, prekvapenie, aspoň štipka neočakávanosti. Autori sa nedokázali odlepiť od povrchu, prejsť k podstate. Príbeh otca, ktorý sa k svojej dcére najprv bojí priznať a postupom času sa z neho stáva starostlivý rodič, túžiaci dať jej len to najlepšie, pripomína scenár televíznych noviel. Na škodu veci je aj nadmerné množstvo sentimentu – tvorcovia ním naozaj nešetrili. Je tichým spoločníkom hercov vo väčšine scén. Ku koncu naberá síl a v závere z plátna doslova kričí. Otáznikom pre mňa ostáva úsilie za každú cenu vyrobiť z pomerne nudného príbehu melodrámu. Scéna, v ktorej otec Vetchý bráni česť svojej dospelej dcéry pred zlosynom Mikulčíkom, je prinajmenšom pritiahnutá za vlasy. Autori scenára ku koncu nešťastne „pritlačili na pero“. Posledná scéna na pláži, kde sa Valentína vracia domov zo štúdií, pripomína jeden z horších hollywoodskych happy endov. Škoda, že tvorcom sa nepodarilo odolať lacným riešeniam, film s krotkejším koncom by vyznel aspoň trochu originálnejšie. Zbytočné odkazy znamenali skôr klišé ako ozvláštnenie deja Napadá mi otázka, prečo je dej situovaný do tridsiatych rokov. Z tohto dôvodu sa v ňom nachádzajú zbytočné odkazy na súdobú situáciu. Problémy učiteľa maďarskej národnosti, ktorý sa stretáva s nenávisťou svojich žiakov, prebúdzajúca sa antipatia ľudí voči židovskej obchodníčke... Načo? Aby sme nezabudli, že dej sa odohráva pred druhou svetovou? Tieto odbočky zrejme mali ozvláštniť dej, no vo filme je už klišé dosť. Obraz bicykla, na ktorom je pripevnená tabuľka s textom „sviňa Maďar“, pôsobí čisto školáckym dojmom. Podobne nezmyselná je scéna pôrodu, pri ktorom matka umiera. Účelom azda bolo poukázať na relatívnosť ľudského života, no režisér mohol použiť zaujímavejšiu metódu. Možno by snímka vyznela menej príkro, ak by sa odohrávala v reáli. Aspoň by tvorcovia ušetrili na kostýmoch. Konár hodený do vody v závere možno sčerí hladinu rybníka, ak však mali autori filmu v úmysle rozvíriť mysle divákov a zanechať v nich trvalejšie stopy, je na pováženie, či ich úsilie bolo úspešné. Ak tieto ambície nemali, potom vznikol celkom zaujímavý film, ktorý si určite nájde svojich divákov.
