Politika deficitu či deficit politiky?
Na stretnutí ministrov financií európskej pätnástky v Luxemburgu oznámil minulý utorok francúzsky minister financií, že jeho krajina neskráti rozpočtový deficit o 0,5 percenta tak, ako ju k tomu zaväzovala dohoda. Znamená to ďalšie oslabenie Paktu stability a rastu. So zavedením spoločnej meny bolo potrebné koordinovať i monetárnu politiku členských krajín. Bez kontroly množstva peňazí v obehu totiž hrozí ohrozenie stability meny i celej ekonomiky. Národné štáty si však stále držia väčšinu nástrojov hospodárskej politiky vo vlastných rukách, jediným spôsobom bola kontrola rozpočtových deficitov. Bol prijatý Pakt stability a rastu, išlo však o kompromisné riešenie. Nemecko, vychádzajúc zo svojej historickej skúsenosti, presadzovalo potrebu stability – tvrdej regulácie množstva peňazí v hospodárste. Francúzi presadili, aby sa do ohľadu brali i potreby financovania rastu. V konečnej verzii pakt určil povolenú hranicu rozpočtového deficitu na 3 percentá z hrubého domáceho produktu krajiny, ktorú možno prekročiť len v prípade vážnej hospodárskej recesie. Inak hrozia finančné pokuty. Navyše, členovia únie sa dohodli, že cieľ paktu – vyrovnaný, respektíve takmer vyrovnaný rozpočet – dosiahnu už v roku 2004. To znamená, že už od budúceho roka budú musieť znižovať deficity o 0,5 percenta ročne. Prvé problémy sa objavili už v lete 2002. Nová portugalská vláda oznámila, že deficit bude vyšší, ako priznávala jej predchodkyňa. Výrazne prekročí povolenú hranicu, keď sa vyšplhá až na 4,1 percenta. V snahe vyhnúť sa plateniu penále zároveň súhlasila s úspornými opatreniami. V zložitej situácii sa ocitli i Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Ide o jedny z najsilnejších ekonomík v rámci únie, na EK preto vznikol veľký tlak na zmenu pravidiel. Rozhodnutie padlo 24. septembra. Cieľový dátum na dosiahnutie vyrovnaného rozpočtu sa posunul až na rok 2006. Reakcia zo strany Európskej centrálnej banky bola negatívna. Rovnako protestovali i malé krajiny v rámci EÚ, ktoré predtým prijali mnohé výdavkové obmedzenia, len aby dodržali svoje záväzky. Povedané slovami luxemburského premiéra a ministra financií Jean-Claude Junckera: „Keď sa do problémov dostanú krajiny ako Luxembursko alebo Rakúsko, sú kritizované. Keď má však problém niekto iný, menia sa pravidlá.“ Ďalším úderom paktu bolo minulotýždňové francúzske vyhlásenie. Aj keď Paríž neprekročí povolenú trojpercentnú hranicu, neochota znížiť deficit už v budúcom roku je porušením spoločne prijatých záväzkov. V Luxemburgu sa Francúzsko ocitlo izolované, jeho krok ostatní členovia únie odsúdili. Bez ohľadu na to ide však o ďalší príklad, že nad Paktom stability a rastu, a teda i nad spoločnou európskou menou, visia otázniky. V septembri predišla EK volaniam po radikálnej reforme čiastočným uvoľnením pravidiel. Podobný krok navrhuje dnes Taliansko. Vláda Silvia Berlusconiho, tlačená predvolebnými sľubmi, navrhuje, aby bola hranica povoleného deficitu posunutá na 4 percentá. Je to udržateľné riešenie? Obmedzovanie deficitu malo zabrániť inflácii a vysokým úrokovým mieram. V situácii, keď je drvivá väčšina hospodárskych nástrojov stále v rukách vlád štátov, to bolo jedno z mála riešení. Malé krajiny to videli ako ochranu proti celoeurópskym negatívnym dopadom nadmerných výdavkov veľkých krajín. Europesimisti tvrdia, že je to dôkaz neživotaschopnosti projektu spoločnej európskej meny. Problémom však nie je priveľa Európy, ale jej nedostatok. Na európskej úrovni sa zatiaľ koordinuje len monetárna politika. Spoločný európsky rozpočet, či spoločná fiskálna politika, sú nedostatočné na to, aby dokázali regulovať hospodársky život v rámci celej EÚ. Spoločná hospodárska politika postavená len na kontrole množstva peňazí v obehu môže fungovať v obdobiach hospodárskeho rastu, v období jeho spomalenia či recesie však nemá dostatok nástrojov na znovunaštartovanie hospodárstva a ocitá sa v kríze. Potrebná je väčšia koordinácia hospodárskej politiky na európskej úrovni. Ak by malo byť východiskom z terajšej situácie ďalšie oslabenie Paktu stability a rastu znamenalo by to krok späť. Ohrozenie stability spoločnej meny by viedlo k spomaleniu prehlbovania európskej integrácie. Naopak, treba pakt rozšíriť tak, aby sa vytvorili účinné nástroje celoeurópskej hospodárskej politiky regulujúcej výkyvy trhu. V tejto súvislosti je zaujímavý ešte jeden fakt. Pojem „vyrovnaný rozpočet“ evokuje škrty výdavkov štátu. Dôležité však je, o aké výdavky ide. Keď francúzsky minister financií odmietol znižovať deficit, vravel o iných prioritách vlády. Okrem hospodárskeho rastu spomenul i navýšenie výdavkov na zbrojenie. Niektorí analytici, napríklad José Luis Alzola z agentúry Salomon Smith Barney, hovoria, že namiesto uvoľnenia paktu treba redefinovať rozpočtový deficit. Nemal by zahŕňať verejné investície, napríklad do školstva, zdravotníctva, či infraštruktúry. Znižovanie deficitu by potom neznamenalo oslabovanie sociálnych funkcií štátu, ale zastavenie mrhania peňazí, napríklad i na vývoj a nákup zbraní.
