Európsky mocenský trojuholník
Až teraz, približne rok pred najväčším rozšírením Európskej únie od čias jej počiatkov, sa téma rozširovania začala skutočne skloňovať vo všetkých pádoch aj medzi elitami západnej Európy. Pristúpenie nových krajín do „priestoru mieru, stability a prosperity“ sa konečne rozmieňa. Aj keď je únia multilaterálny projekt a navonok sa tak čoraz väčšmi aj usiluje vystupovať, v jej vnútri sa dá jasne pozorovať spleť bilaterálnych a trilaterálnych vzťahov, ktoré vývoj projektu citeľne ovplyvňujú. Najvýznamnejšie je už tradičné francúzsko-nemecké partnerstvo, ktoré naozaj umožnilo dynamiku integračných procesov tak, ako ich dnes poznáme. Malo svoje výšky a pády, mnohí mu predpovedali koniec, no pred rozširovaním znovu zohráva úlohu, ktorú by mu, paradoxne, na začiatku nik neprisúdil. V bruselských kuloároch sa už dlhšie šuškalo o nevyhnutnosti reformy systému poľnohospodárskych dotácií (SPD), ktoré vskutku blokujú rozmach aktivít únie do iných oblastí. Skoro polovica rozpočtu sa venuje málo početnej agrárnej komunite. Dnes je poľnohospodárska produkcia EÚ vysoko prebytková. Vyhovuje to iba tým, ktorí poľnohospodársku výrobu zabezpečujú, a najväčšmi tým, ktorí z nej finančne ťažia. Už otrepaná pesnička o neefektívnom francúzskom poľnohospodárovi, ku ktorému sa má pridať ešte jeho poľský bratranec, má svoje racio a už iba niektoré vidiecke kruhy a ich mestská loby to nechcú pripustiť. Neochota ustúpiť a nedostatočná sila oponentov SPD spôsobili komplikácie, ktoré únia naoko prekonala, no ich dôsledky sa ešte prejavia. Únia našla spôsob, ako zaplatiť rozšírenie. Dotlačila Francúzov k sebareflexii a nepriamo nastolila otázky britských finančných zliav, ktoré sa za posledných osemnásť rokov stali trvalou súčasťou prerozdeľovacieho systému. Ani jednu zo spomenutých otázok sa však nepodarilo úplne vyriešiť, a tak sa stávajú súčasťou balvanu, ktorý súčasné i budúce členské štáty Európskej únie tlačia pred sebou. Hranice solidarity V týchto dňoch si rokovacie tímy kandidátskych krajín podávajú kľučky na dverách kancelárií západných vyjednávačov. „Východniari“ naznačujú, že Bruselská dohoda z konca októbra tohto roku je v rozpore s tým, čím doteraz kŕmili svoje obyvateľstvo - magickým slovom eurofondy. Pri predstavovaní vo vláde jednohlasne schváleného programového vyhlásenia nového kabinetu sa ani slovenský premiér nevyhol formulke „efektívne využívanie fondov z EÚ“. Nespomenul ich citeľný pokles oproti pôvodnému očakávaniu. Už pred pár mesiacmi si to všimli poľnohospodári z Poľska vedení Andrzejom Lepperom, šéfom populistického zoskupenia Samoobrana. Zablokovali cesty a napádali vlaky s dovážaným obilím. Trošku mierumilovnejšie sa nedávno prejavili ich českí kolegovia a s celkom pochopiteľným oneskorením môžeme čakať i vystúpenie našich dodávateľov chleba a vína. Jeden z popredných kritických analytikov európskych procesov, Heather Grabbe, poukazuje vo svojich prácach na jav, ktorý môže nastať len čo východní vyjednávači kvalifikačne vyrastú, alebo keď vnútropolitický tlak v ich krajinách ešte trošku zosilnie. EÚ môže svojím správaním premeniť obyvateľov v krajinách strednej a východnej Európy na euroskeptikov skôr, ako sa do nej dostanú. Správne poznamenáva, že v minulom desaťročí sa členstvo v únii prezentovalo skôr ako príslušnosť k peknej hviezdnatej vlajke a ako cesta k lepšiemu životu. Dnes sa realita ukazuje menej ružovo. Hrozí, že to negatívne zasiahne tých, ktorí na európskej integrácii postavili svoju agendu. Aj nové členské krajiny sa môžu pri stanovovaní rozpočtu únie v roku 2007 zachovať tak ako predtým Británia, Španielsko a Portugalsko. Tí sa počas prvých rokov členstva v EÚ usilovali znovu rokovať o podmienkach, z čoho vznikli mnohé finančné výhody. Teraz sa ich prirodzene ťažko vzdávajú, no tým bránia presunu solidarity viac na východ. Potenciálne spory môžu vnútornej súdržnosti rozšírenej Európy len uškodiť. Ešte dávno pred pádom Berlínskeho múru sa vtedajšia NSR pokúšala zo solidarity pomáhať svojim východným nemeckým súkmeňovcom - kupovala od nich pre Bonn nepotrebné veci. Neskôr to uľahčilo zjednocovanie, ktoré Nemecku síce pridalo o jednu ekonomickú starosť navyše, no v konečnom dôsledku mu umožnilo stať sa najsilnejším štátom v Európe. Ekonomicky i politicky dokázalo zúročiť aj blízkosť k východnému bloku. Tento fakt, okrem mnohých historických súvislostí, postavil Nemecko do čela obhajcov rozširovania, čím si znovu zvýšilo kredit u kandidátov. Imidž si naštrbilo už minulý rok, keď spolu s Rakúšanmi presadzovalo prechodné obdobie na voľný pohyb pracovných síl. Preto si na summite v Bruseli nemohlo dovoliť zablokovať rozširovanie. Potrebovalo dohodu s Francúzmi, ktorí fakticky rozširovanie blokovali odmietnutím aspoň minimálneho posunu v poľnohospodárskej pomoci. Napriek podpore Británie v tejto oblasti sa bez Paríža nedalo pohnúť ďalej. Nestále spojnice Každomesačné stretnutia Gerharda Schrödera so Jacquesom Chiracom naznačovali vôľu dosiahnuť kompromis a napokon ho i umožnili. Najprv si Británia a malé štáty vydýchli, no vzápätí si uvedomili svoju druhoradosť. Pre Britániu o to jasnejšiu, že kompromis Paríž – Berlín, znamená možné prehodnocovanie jej zľavy pri platení príspevkov do spoločného rozpočtu. Takúto urážku premiér Tony Blair nečakal. Reagoval tak ostro, že ohrozil decembrové konanie britsko-francúzskeho summitu – doteraz nie je jasné, či sa uskutoční. Podľa Blairovej stratégie mal byť takýto typ bilaterálnych schôdzok začiatkom výraznejšieho angažovania sa Británie v EÚ. V decembri 1998, keď si Londýn uvedomil, že nepripojením sa k spoločnej mene nemôže naplno participovať na európskom projekte, inicioval v St. Malo spolu s Parížom posilnenie spoločných obranných projektov. Vyvrcholili na summite v Helsinkách o rok neskôr. Cez spoločnú obranu, zahraničnú politiku a výraznú podporu rozširovania sa Británia pokúšala doplniť chýbajúce dimenzie francúzsko-nemeckého vzťahu a tým vytvoriť akýsi trojuholník. Aj osobná a ideologická blízkosť Blaira a Schrödera sa ukázala ako efektívna a niekoľkokrát zohrala svoju rolu. Mnohí politici a analytici nabádali k diskusii o možnej budúcej spolupráci týchto dvoch krajín. Nemecko a Británia sú dve reformne orientované ekonomiky, ktoré naväčšmi presadzujú takzvané znárodnenie SPD. A to je významný spojovací článok. Británia môže nahradiť francúzsku vojenskú silu a Nemecko môže Británii sprostredkovať toľko diskutované a spochybňované euro. Posledný summit v Bruseli túto súťaž o priazeň Nemcov rozhodol v prospech Paríža. Berlín si uvedomil kontinentálnu prítomnosť Francúzov a možnosť vývoja ich postojov. Francúzi považujú svoje miesto v budúcej Európe za nevyhnutnosť a zároveň pripúšťajú pokračovanie v ďalšej integrácii, čo je určite sympatické federalistickým Nemcom. Briti, naopak, nedávno zverejnili návrh novej Ústavy EÚ, ktorý nesie jasne opačné črty. Zároveň je Londýn z medzinárodnopolitického hľadiska viac mimo Európy ako v nej. Silné spojenectvo s USA sa dostalo do konfliktu s poslednými protiamerickými výstrelkami vládnej SPD počas volebnej kampane, ktoré skôr pripomínali francúzske správanie, než tradične atlantických Nemcov. Medzinárodný súdny dvor či bombardovanie Iraku nepriamo ukázali blízkosť kontinentálnych spojencov. Nemci si od Francúzov sľubujú výraznejšiu pomoc pri rozširovaní, čo sa od málo (aj finančne) zainteresovaných Britov nedá očakávať. Bude závisieť od najväčších hráčov, ako sa k rozširovaniu postavia a ako budú vyzerať ich momentálne koalície. Každý má iný záujem. Pre kandidátske krajiny je podstatný ten nemecký. Máme ho s Nemcami totiž spoločný. Ak sa podarí zreformovať SPD, pre kandidátov, samozrejme okrem Poľska, je výhodnejšie získavať prostriedky navŕšené do regionálnej štruktúrnej pomoci, než priame platby poľnohospodárom. Ak sa však bezbolestne nepodarí utriasť dohody troch mocností, Nemecku sa rozširovanie samému nepodarí. Nebude ho môcť samo zafinancovať. Briti a Francúzi si to budú musieť premyslieť. Do vstupu nových krajín majú ešte rok. na drobné a regionálne európske mocnosti sa zorientovávajú v nových podmienkach.
