Vážený čitateľ,

týždeník SLOVO prechádza zmenami a mení sa spolu s kultúrnopolitickou klímou, ktorá nás obklopuje. Verím, že v prospech jeho kvality. Ich súčasťou je zmenená dôležitosť priorít, o ktoré sa ako nový šéfredaktor budem osobne usilovať. Zastavme sa pri prvej z nich: SLOVO ako spoločensko-politický týždenník si bude viac všímať spoločnosť, v ktorej žijeme. Nie že by nás politika prestala zaujímať – v našich radoch možno nájsť mladých politikov, ale ide o to, vnímať ju ako cestu k celej spoločnosti. V nej existujeme všetci. Áno, všetci. Napriek tomu, že jeden je liberál, iný socialista, tretí konzervatívec, štvrtý oportunista, piaty spiatočník, všetci sú súčasťou postkomunistickej politickej kultúry. Treba ju vnímať ako fakt, ktorý sa týka rovnako víťazných aj porazených politických strán. Vykročiť z jej tieňa znamená poučiť sa z posledných volieb, kde prehrali nielen tie alebo iné strany, ale spolu s nimi istá mentalita videnia politiky. Domnievam sa, že SLOVO vie v tejto kauze pomôcť. Dokáže zreálniť svoj jazyk a uvoľniť ho zo siete ideologických predsudkov, politruckých manierov a moralistických prízrakov. Na to, aby to dokázalo, potrebuje mať okolo seba viac osobností a autorít, než sa mu doposiaľ darilo získať na svoju stranu. Tým sme sa dostali k druhej priorite. Spolu s mojimi kolegami, kamarátmi a kamarátkami z redakcie a jej okolia, sa pokúsime prezentovať v SLOVE nielen politické, ale aj širšie kultúrne spektrum tém a osobitostí z našej krajiny. Či sa nám chce zostarnúť a nudiť konvenciami a salónnym táraním? Nemyslím, SLOVO je mladé a udrží si mladosť pod podmienkou, že sa presadí svojou vzdelanostnou a osobnostnou úrovňou. Svoje ľavicové možnosti spozná tak, že si zreálni svojho čitateľa - ukáže svet názorových alternatív, dôležitých odtieňov a tolerantných postojov k inakosti ako rešpektovaniahodný fakt. Ak sa nám to podarí, určite s ním budú rátať aj ostatní. Napokon SLOVO chce zostať verné tradícii a poskytnúť rovnako široký priestor začínajúcim autorkám a autorom, ľuďom, ktorí nestihli stratiť záujem o to, čo nás spája a čo rozdeľuje. Pri otváraní zatvorených okien do sveta našej a zahraničnej politiky pôjde o odkrývanie priestorov a zákutí z Tvojho života, čitateľ náš každodenný. Na Slovensku existuje priveľa nešikovnosti, nerozumu a neprofesionálnosti, o ktorej sa oplatí hovoriť. Stojí veľa, najmä vtedy, keď ide o celé regióny a oblasti, z ktorých sa začína vytrácať život, a čo je ešte horšie, perspektíva. Nakoniec, a to je zrejme najhoršia strata, prichádzame aj o človeka s jeho vôľou niečo dokázať. Práve dnes, v čase nášho vstupu do vyššej európskej súťaže, budeme musieť vidieť naše možnosti v naznačených perspektívach regiónov. Reportáž je v tomto zmysle kráľovskou disciplínou, o ktorej sa bude, ako verím našou zásluhou, znova v podobnom duchu hovoriť. Čo povedať záverom? Kto sa bojí, nech nejde do lesa. Budem rád, ak sa našej redakcii nakoniec vyplatí odvaha presvedčiť kvalitou a uvidieť veci realisticky, bez predsudkov z oboch strán.