Večná Halič Andrzeja Stasiuka
Andrzej Stasiuk (roč. 1960) patrí spolu s Marcinom Świetlickým, Olgou Tokarczuk a Jackom Podsiadłom ku skupine poľských autorov mladšej strednej generácie, ktorú v deväťdesiatych rokoch volali „generácia tridsiatnikov“. Okrem zostreného videnia ruptúr v spoločenskom i duchovnom živote po roku 1989 ich spája to, že začínali v literárnom časopise bruLion, no vedomie literárnej skupiny vlastne nemajú, lebo každý z nich predstavuje veľmi silnú individualitu. Świetlicki je básnik, punkový hudobník a zakladateľ kapely Świetliki, redaktor krakovského liberálneho katolíckeho Tygodnika Powszechného; Tokarczuk – jedna z mála poľských feministických prozaičiek; o Varšavanovi Stasiukovi sa zase zo záložky jeho Haličských poviedok, ktoré nedávno vyšli v českom preklade, dozvedáme, že sa utiahol do nízkobeskydskej dedinky Wołowiec, kde nemá ani telefón, a cestuje po „svojej“ Európe, t. j. po Ukrajine, Slovensku, Rumunsku a Maďarsku. Jeho knižka Haličské poviedky by svojím názvom mohla evokovať prostredie, ktoré sa spája s predstavami niekdajšieho, po druhej svetovej vojne definitívne vymazaného duchovného miesta, kde podľa slov Jiřího Langera kedysi „každá dedinka mala svoju univerzitu“. Kedysi, to znamená pred prvou svetovou vojnou, a tie univerzity boli ješivy, kde sa vyučoval Talmud a rabínska literatúra. Alebo evokuje chagallovské magické obrazy s pestrofarebnými lietajúcimi kravami a nevestami či zelenými fidlikantmi na strechách. Rozhodne sa nám vybaví prostredie s dominujúcou židovskou realitou, spiritualitou a imagináciou, lebo dosiaľ bolo najlepšie opísané z tohto pohľadu, no v zásade ako multi- či skôr polykultúrne. U Andrzeja Stasiuka – napohľad nič také. Namiesto toho tristná skutočnosť poľského postkomunistického vidieka. Nezamestnanosť, kriminalita, alkoholizmus, mnohodetné rodiny. A špekulanti, pašujúci či legálne dovážajúci z Ukrajiny spotrebný tovar. Rozdiel je však prekvapivo malý, lebo oblasť, kde po židovstve nezostalo takmer ani stopy (na jedinom mieste autor spomenie hrádzu na potoku, ,,čo ju postavili Nemci zo židovských náhrobkov“) a Rusínov pripomína len meno Wasylczuk, obývajú postavičky s podobnými starosťami, obavami a radosťami ako kedysi u I. Olbrachta, Š. Alejchema, L. von Sacher-Masocha a ďalších. Zablatený, nevyvinutý „haličský“ vidiek (pokiaľ viem, v súčasnej poľštine sa pojem „Galicja“ používa len ako historizmus), hoci prešiel bolestnými dejinnými premenami a dal si vytrhnúť jednu veľkú kultúru, sa tu predstavuje ako permanentná a nadradená kultúrna istota. Dalo by sa aj povedať, že tento región si našiel v Stasiukovi po čase opäť dôstojného kronikára, pokračujúceho v prerušenej tradícii zapisovania jeho mikrohistórií. Pätnásť poviedok, z ktorých stredná má symbolicky názov Krčma, je zaľudnených typmi, aké sa nám vybavia z rozprávania starších haličských autorov. Je tu pijan Juzek, „vek okolo štyridsať, výraz ľstivého lišiaka a telo samá kosť a koža“, od ktorého vcelku nemožno nič čakať, no pomôže v núdzi; temná postava Kościejného, vraha, ktorý po svojej mysterióznej smrti putuje krajom ako duch a pokoj nenájde dovtedy, pokým za neho nedajú slúžiť omšu; ryšavý strážmajster, realista a ateista, no jeden z mála, ktorému sa vrahov duch zjavuje; Maryška – tú najprv všetci milovali, no nikto ju nemal, potom sa to obrátilo a nakoniec ju (zrejme) zavraždili; chudobný a naoko naivný Vladek, čo chytí „bočný vietor“ a stane sa miestnym boháčom. Zostali teda haličské postavy a hoci ješivy zmizli spolu s inými miestami lokálnej spirituality (podľa autora nemá zmysel rekonštruovať a prenášať nijaký chrám medzi iné domy a veci, „rovnako vyňaté z ich času a miesta“, lebo bude „odsúdený k jednorozmernosti“), zostalo samotné miesto, ktoré „sa premiestniť nedá. Miesto nemá rozmery. Je bodom, neuchopiteľným priestorom“. Týmto miestom nie je zbúraný chrám, ale večná Halič. Halič nás učí, že obrazotvornosť sa nereprodukuje intelektuálnym či materiálnym bohatstvom, to môže byť nanajvýš jej spúšťačom. Vyviera z toho, čo je v nás a čo nám zostalo po mnohých redukciách ako základná duchovná podstata, ktorú si ani nemusíme uvedomovať. Takto je – pravda, s láskavou iróniou a teda podobne ako u väčšiny haličských literárnych kronikárov – zachytené rojčenie ľudí, tentoraz pred výkladom dedinského kiosku so šmelinou: „Biela farba – Similac Isomil – symbolizuje čistotu, radosť, nevinnosť a večnú slávu, je to farba Kristovho rúcha na hore Tábor, byssového hodvábu zo Šalamúnovho chrámu. Modrá – Blue Ocean Deodorant – je farbou Panny Márie, nebies, a rovnako ako biela farba vyjadruje nepoškvrnenosť. Červená – Fort Moka Desert – je farbou Ducha svätého, ktorý podnecuje žiaru lásky a zjavuje sa v podobe ohnivých jazykov, je to aj farba Kristovho utrpenia, kríža a všetkých tých, ktorí boli ochotní pre svoju vieru preliať vlastnú krv. Čierna – John Player Special – je smrť a smútok, žiaľ a uzmierenie, ale aj pohŕdanie sveta, zavrhnutie, temno, ktoré môže rozptýliť len nadprirodzené svetlo. Zelená – Fa Fresh Cream and Soap – je farba nádeje, pretože smaragdová dúha sa v Apokalypse objavuje na znamenie milosrdenstva Súdu.“ Aby sme sa však nedali uniesť privysoko nad haličský obzor, autor o chvíľu zapíše: „Staré i mladé ženy i deti odchádzajú od výkladu. Je ťažké hádať, čo sa odohráva v ich mysliach, ale k premenám predsa nedochádza v mysliach. Tie sa skôr dotýkajú citov, miest, kde sa rodí obdiv alebo úžas.“ To je, pravda, druhá strana minca – životná filozofia večnej a večne zablatenej provincie. Obdiv a úžas sú však v každom prípade tie pocity, ktoré v nás vyvolávajú Stasiukove literárne silné a na bohatú tradíciu nadväzujúce haličské prózy. (Andzrej Stasiuk: Haličské povídky. Perilplum, Olomouc 2001. Preklad Jolanta Kamiňska.)
