Dobrý Turek, zlý Turek
Víťaznej Strany spravodlivosti a rozvoja sa Európa nemusí obávať. Naopak, konzervatívni moslimovia by mohli Turkov konečne oslobodiť od starých problémov... Turecká justícia vedela už v roku 1999, prečo Recepa Erdogana zatkla a obvinila z pokusu o verejné poburovanie. Sotva ho prepustili, nepotreboval ani dva roky na to, aby vytvoril novú a dobre organizovanú ľudovú stranu. A iba jeden rok mu stačil na to, aby sa stal hrdinom tureckých volieb. So svojou Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP) dominuje v parlamente a dvojtretinová väčšina mu ušla iba o vlások. Nič nie je tak, ako bolo. Nedeľňajšie voľby (3. november) doslova sfúkli z tribúny starú gardu tureckej politiky počas jednej noci. Mesut Jilmaz, Bülent Ecevit, Tansu Çiller – tieto mená už odteraz nik nevyslovuje; ich strany nedosiahli ani desaťpercentnú hranicu (potrebnú v Turecku na vstup do parlamentu, pozn. red.), sú odsunuté do úzadia a „bezvýznamné“. Tureckú politiku zostavujú dve frakcie: tí najstarší v republike, Atatürkova Sociálnodemokratická republikánska ľudová strana (CHP) a najmladšia, moslimsko-konzervatívna AKP. Najmladšia strana vládne s rozhodujúcou väčšinou, najstaršia tvorí opozíciu. Veľmi prehľadné, najmä na turecké pomery. Samozrejme, boli to voľby protestu. Ako inak by to aj mohlo byť v čase hospodárskej krízy, ktorá mnohých pripravila o existenciu? Ale potešiteľné je, že nespokojní voliči nevolili ostatných nedôveryhodných politikov. Pravicovo-populistický podnikateľ Cem Uzan pohostil celé dediny baraním mäsom, aby získal hlasy ako lacnú odmenu. Skutoční „islamisti“, Saadetova strana, vsadili v odpore proti (svetskému) štátu na náboženský resentiment. Politické strany, tušiac politickú smrť, sa ohadzovali rozličným blatom a intrigami. Márne. Turci však hlasovali za politický stred: AKP a CHP. Šéf generálneho štábu vyhlásil na služobnej ceste v Amerike, že rešpektuje „želanie národa“. Politickí protivníci poslušne gratulujú z diaľky. Veľmi rozumne. Mimochodom: pri porovnaní sa zdá, že Turci sú menej náchylní na populizmus ako niektorí Stredoeurópania. Európa bola aj prvou témou, o ktorej Recep Erdogan hovoril. Turecko by sa chcelo dostať do Európskej únie a pre vytúžený vstup do nej urobí všetko. S tým spája aj svoju druhú požiadavku: slobodu jednotlivcov (tak Turkov, ako aj Kurdov, tak pobožných, ako aj sekulárnych), ktorá má byť ochránená pred nariadeniami, zákazmi a štátnymi obmedzeniami. A na to nadväzuje aj tretia téma: podnikateľskú iniciatívu treba posilniť a tak sú Turci pripravení prehltnúť i trpkú, no zato potrebnú medicínu Medzinárodného menového fondu. Teraz však musia nasledovať činy, ako pripomenuli Turkom úrady v Bruseli. Jeden po druhom: Erdogan musí najprv určiť premiéra. Pretože on sám sa pre trest (prečítal jednu vyslovene islamskú báseň) nemôže uchádzať o nijakú štátnu funkciu. Rozhodne sa však novým premiérom stane Erdoganov verný stúpenec. Sekulárna elita ho bude nedôverčivo pozorovať. V tom spočíva nebezpečenstvo. Ak AKP chce viesť zanedbanú štátnu správu zodpovedne, tak musí veľmi dobre zvážiť každý krok. Prokuratúra zatiaľ nepozastavila konanie o zákaze činnosti strany. Takto by sa mohla celá obnova zmeniť na taktickú hru. Alebo – opačný extrém – vojsko vyženie z úradu stranu, za ktorou bude stáť väčšina obyvateľstva. Len to nie! – desia sa Turci, najmä tí, čo dovidia ďalej. Vedia, že vládnuca moslimsko-konzervatívna ľudová strana by hádam mohla ponúknuť východisko zo starej dilemy tureckej republiky. AKP by mohla masy veriacich Turkov získať pre sekulárny štát – u každého občana, politika, úradníka či príslušníka ozbrojených síl to doteraz dokázali iba prinútením, nie presviedčaním. Tejto strany sa nemusia báť ani Turci, ani Európania. Práve naopak. Za niektorými z odvolaných politikov by sa žiadalo dodatočne zavolať: Turek zahalený v šatke od Armaniho so švajčiarskym kontom ešte nie je dobrý Európan. Veriaci moslim s proeurópskou liberálnou politikou už skôr. Európa by mala dať AKP férovú šancu.
