Naivný liberalizmus

„Ekonomika by nemala byť regulovaná štátom...“ Nízku ekonomickú výkonnosť Slovenska zapríčiňujú „veľká, centralizovaná a nehospodárna verejná správa, a prílišná regulácia trhu...“ Vlády by mali realizovať „významné zníženie sadzieb daní (osobitne z príjmov) a odvodov na sociálne zabezpečenie...“ Vláda by mala zabezpečovať iba tie činnosti, „ktoré jej v demokratickej spoločnosti s trhovou ekonomikou principiálne prináležia“, teda „legislatívy, súdnictva, zahraničných vecí, obrany a bezpečnosti občanov...“ Negatívne dôsledky deformácií trhového prostredia sú „závislosť od sociálnych dávok,... pasivita, nechuť podnikať a niesť riziko...“ V takomto a podobnom duchu sa nesie text kapitoly Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády z rozsiahlej štúdie Vízia vývoja Slovenskej republiky do roku 2020, ktorú pre potreby minulej vlády a ako vládnu zákazku vypracoval Inštitút pre verejné otázky. Štúdia sa skladá z 26 kapitol, ktoré predstavujú jednotlivé tematické okruhy zahŕňajúce široký okruh problémov od ekonomiky až po ľudské práva a hodnotové orientácie. Náplňou ekonomických kapitol, zvlášť kapitoly, ktorá je predmetom mojej analýzy, je opakovanie primitívnych neoliberálnych klišé, hlboko odtrhnutých od reality fungovania akéhokoľvek moderného štátu. Čistý trh Základný metodologický inštrument autora kapitoly Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády by sa dal pomenovať ako naivný liberalizmus. Príkladne ho dokresľuje definícia trhových vzťahov ako „vzťahov založených na dobrovoľnej výmene tovarov a služieb medzi predávajúcimi a kupujúcimi“. Práve takéto odzbrojujúco jednoduché frázy, o ktoré nie je núdza, ma priviedli k rozpoznaniu kvalít textu – tie podľa môjho názoru spočívajú v jeho ideologickej konzekventnosti: autor vychádza z myšlienok ekonomického „laissez-fairizmu“ (ktorý sa spája s ideou fungovania „čistého“ od všetkých možných intervencií oprosteného trhu), a logicky rozvádza dôsledky aplikácie takéhoto systému na príklade Slovenska. Dalo by sa povedať, že táto práca plne spĺňa podmienky semestrálnej kvalifikačnej eseje z dejín sociálno-politických teórií, no rozhodne nemá kvality na to, aby mohla slúžiť ako analytický alebo programový text. Centrálna téma kapitoly Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády je útok na štát. Je vedený po dvoch líniách, ktoré sa občas prelínajú a ktoré autor nie veľmi dôsledne rozlišuje. Jedna línia je kritika redistribúcie zdrojov prostredníctvom verejných výdavkov (sociálne výdavky, verejný sektor) a druhá línia je kritika zasahovania štátu do ekonomických procesov (štátna pomoc, záruky, investície). Aké sú autorove východiská a konklúzie? Trh by mal pokiaľ možno neobmedzene vládnuť, pretože má vlastnosti, ktoré ho samoregulujú, pričom jeho výkyvy sú iba malé „nehody“, marginálne javy. Pokiaľ sa do trhu nebude zasahovať, sám sa navráti do svojej prirodzenej rovnováhy. Štát sa má držať od ekonomiky čo naďalej. Autor chápe trh ako mechanizmus, ktorý ak funguje perfektne, efektívne alokuje zdroje, distribuuje a tým rieši všetky ekonomické a spoločenské problémy. Takáto vízia možností, aké má štát a jeho ekonomický systém, je však naivná – štát je zložitý komplex prvkov, spĺňa množstvo funkcií. Realita je taká, že všetky rozvinutejšie štáty samozrejme prerozdeľujú a zasahujú do ekonomiky. Sociálny štát ako prežitok? Počas obdobia približne posledných dvesto rokov sa vytvoril systém národných štátov, ktoré v porovnaní zo „starými“ dynastickými režimami demokratizovali spoločnosť, povýšili „poddaného“ na občana, zaviedli demokratické inštitúcie, ako je napríklad všeobecné volebné právo. Tým sa samozrejme zmenila legitimita moci, sociálna štruktúra a muselo sa zmeniť aj fungovanie štátu. Národný štát začal aktívne a viac egalitárne prerozdeľovať vytvorené zdroje. Moderný sociálny štát vznikol v Nemecku koncom 19. storočia a nasledovaný ďalšími západnými štátmi zaviedol systém sociálneho poistenia. Udržal si svoju legitimitu počas celého 20. storočia a iba v posledných dvoch desaťročiach sa stal terčom útokov novej pravice – neoliberálnych ekonómov ako Milton Friedman a politikov ako Margaret Thatcherová. Napriek tejto mohutnej ideologickej ofenzíve v západných krajinách sa percentuálny podiel výdavkov na sociálne služby v posledných desaťročiach nemení. Napríklad vo Veľkej Británii náklady na sociálne zabezpečenie vzrástli z 8,2 percenta v 70. rokoch na 11,4 percenta v polovici 90. rokov. Podiel prerozdeľovania západných štátov sa pohybuje vo výške okolo 50 percent HDP (čo je približne rovnako ako na Slovensku). Tieto fakty a reality však autor kapitoly Fungovanie trhu... ignoruje. Podľa neho by sa Slovensko asi malo vrátiť späť do 19. storočia a „výraznejšie znížiť prílišnú mieru povinnej sociálnej solidarity“. Choré konáre Druhá línia autorovho naivného liberalizmu je postavená na kritike vstupovania štátu do ekonomického prostredia. Prichádza k záveru, že „vlády nielenže stále spravujú veľký objem zverených prostriedkov, ale aj permanentne ... priamo zasahujú do podnikateľského prostredia“, čo okrem iných negatív spôsobuje, že „choré konáre stále prežívajú“. Predpovedá, že „podstatnejší rozvoj (podnikania) však bude naďalej limitovaný minimálnym znížením vplyvu vlády v ekonomike“. Realita je taká, že aj ekonomicky najliberálnejšie štáty zasahujú do ekonomického prostredia celou škálou prostriedkov. Uvediem niekoľko náhodne vybratých príkladov z krajiny, ktorú vôbec nemôžme podozrievať, že v nej pretrvávajú nejaké „absurdnosti z obdobia reálneho socializmu“ – USA. V roku 1998 konzorcium vedené Federálnym rezervným systémom USA napumpovalo do krachujúceho („chorého konáru“) Long term capital management 3,7 miliardy amerických dolárov, aby udržalo v chode finančný systém krajiny. Bushova administratíva nedávno vybavila pre ďalší „chorý konár“ Virginia US Airways záchranný balíček v podobe 15 miliárd dolárov (z toho 10 miliárd vo forme vládnych záruk na investície). Fundamentalistický laissez-fairizmus a viera v mýtus, že môže existovať akýsi vysnívaný čistý, nedeformovaný trh, privádza autora až k úplne absurdným názorom – za nepatričný pokladá aj bežne praktizovaný a v ekonomickej teórii popísaný inštrument, ako sú intervencie Národnej banky na finančných trhoch: „Finančné trhy, napríklad devízový trh, sú (nepatrične) modifikované aj intervenciami Národnej banky Slovenska.“ Považuje za deformáciu aj všade na svete existujúce dozorné orgány nad finančnými trhmi a tvrdí, že „nerovnosť šancí podnikania ... umocňujú kontrolné inštitúcie (dozor nad kapitálovým trhom a bankový dohľad).“ Výčitka, že „výmenný kurz bol na Slovensku do októbra 1998 priamo deformovaný fixným stanovením“ (čo autorovi zrejme negatívne asociuje so zásahmi do mýtickej „čistej“ súťaže ponuky a dopytu) zase poukazuje na základnú neznalosť rôznych možností aplikácie kurzových mechanizmov a makroekonomických súvislostí. Hongkong náš vzor (a nikdy inak!) Kritika štátu a jeho funkcií je v kapitole sprevádzaná útokom na základné legislatívne štandardy upravujúce prácu a mzdy – pravdepodobne v duchu hesla „vyššia konkurencieschopnosť“, najmä minimálne mzdy. Môžeme sa dočítať, že „negatívny vplyv na celkovú ekonomickú výkonnosť a konkurencieschopnosť Slovenska majú regulácie a (administratívne) bariéry na trhu práce, vrátane do určitej miery centrálne regulovanej ceny práce“. Dôsledky týchto deformácií spočívajú (opäť nasleduje klišé) v „systéme sociálneho pohodlia“ s „minimálnym tlakom na osobnú zodpovednosť jednotlivca“. Upozorňujem, že autor hovorí o Slovensku, teda o krajine, kde v niektorých regiónoch tvorí HDP iba asi 25 percent priemeru krajín Európskej únie a výška „sociálneho pohodlia“ zodpovedá tomuto podielu. Viac ako samotný text, v ktorom sa neustále opakujú zvetrané frázy, je zaujímavejšie čítať poznámky pod čiarou. Autor priznáva, že „v žiadnej krajine neexistuje ideálny stav, kde by dokonale fungoval trh a vláda by regulovala ekonomické a spoločenské procesy iba v činnostiach, ktoré má plniť“. To, z akej krajiny by si Slovensko malo brať príklad, prezrádza nasledujúca poznámka: „Príkladom krajiny, ktorá sa však k tomuto (dokonalému fungovaniu trhu) priblížila, bol Hongkong v čase svojej nezávislosti.“ Nie je jasné, o akej nezávislosti Hongkongu autor hovorí (pravdepodobne myslí obdobie keď Hongkong bol britským protektorátom), ale jasná je autorova predstava o ideálnom štáte. Minimálna vláda, ktorú autor, ako vyplýva z textu, považuje za normatívny cieľ pre Slovensko do roku 2020 vychádza z princípov, „ktoré definoval pred viac ako dvesto rokmi Adam Smith“, ktorý „vymedzil tri úlohy vlády: povinnosť vlády chrániť spoločnosť pred násilím a inváziou cudzích spoločností (prostredníctvom polície a armády), povinnosť chrániť ... pred nespravodlivosťou a utlačovaním... , resp. povinnosť ustanoviť presné vykonávanie spravodlivosti ... a udržiavanie určitých verejných inštitúcií, ktoré nemôžu byť nikdy záujmom žiadneho jednotlivca alebo malej skupiny jednotlivcov, pretože výnosy nemôžu nikdy pokryť náklady...“ Pripomeňme si, že Adam Smith (1723-1790) bol približne o dve generácie starší ako Karol Marx – práve K. Marx je dnes často odmietaný s poukazovaním na to, že jeho myšlienky sú zastarané a nezodpovedajú súčasným reáliám. Tomu, kto vydrží prečítať kapitolu až do konca prinesie určitú satisfakciu zistenie, že aj čistokrvným liberálom sa občas cnie za troškou etatizmu a plánovania: Podľa autora je ukážkou systémovej netransparentnosti (na Slovensku) „niekoľkoročné prijímanie zákonov o štátnom rozpočte s nejednoznačne PLÁNOVANÝM výsledkom hospodárenia... Parlament tak schvaľuje a vopred dáva vláde možnosť zvyšovať schodok v priebehu roka nad rámec základného – zákonného – záväzku vlády“. Summa summárum: Kapitola Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády nie je serióznou analytickou štúdiou. Nevypovedá o stave a víziách vývoja Slovenska, ale iba o tom, ako výrazne je intelektuálna klíma na Slovensku ideologicky zaťažená naivným liberalizmom. Ostáva iba dúfať, že nová vláda nebude túto prognózu brať priveľmi vážne.