Pod krídlami NATO
Pražský summit NATO pokračoval v tradíciách položených začiatkom leta na predchádzajúcom stretnutí v rámci Rady NATO – Ruská federácia na najvyššej úrovni v Ríme. Zmizlo vzájomné obviňovanie medzi NATO a Ruskou federáciou, týkajúce sa vojensko-strategických otázok. Napriek tomu ruský prezident cestu do Prahy, kde malo NATO pozvať nových členov, demonštratívne ignoroval. George Bush vlastne „rozkázal“ Bruselu budovať stratégiu vzťahov s Ruskom na základe faktu, že Rusko už nie je nepriateľom Severoatlantickej aliancie. Nedávne krátke stretnutie Vladimira Putina a generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona definovalo vzájomné vzťahy – Kremeľ nevíta, ale ani neprotestuje proti rozšíreniu bloku. Starý problém sa dostal do tieňa, dosiahol sa konsenzus v otázke rozšírenia NATO až po ruské hranice. Za oponou úsmevov To je vonkajšia strana problému. Vo vnútri vzťahov však stále pretrvávajú spory. Napokon, nie je dôležité, koľko nových štátov pozvali do NATO, ale to, že Rusko sa stalo členom štábu aliancie s právami asociovaného člena. A oficiálne názor Ruska berie do úvahy všetkých devätnásť členských štátov v rámci Rady NATO, ktorá vznikla začiatkom leta tohto roku. Problém nastáva len pri hlasovaní. Pod heslom nových vzťahov medzi Ruskom a NATO už funguje niekoľko pracovných skupín. Analyzujú otázky týkajúce sa vytvorenia spoločnej protivzdušnej obrany v miestach bojových akcií, uskutočnenia vojenských reforiem, záchranných akcií na mori, riadenia pohybu vo vzdušnom priestore a dokonca rekvalifikácie ruských dôstojníkov. Hlavnú tému však predstavuje boj s medzinárodným terorizmom. Už viac ako päť mesiacov prebieha spolupráca, pričom ako tvrdia jej účastníci, je veľmi intenzívna. Zároveň však priznávajú, že sa nachádzajú len na začiatku cesty, a tak výsledky sú zatiaľ dosť slabé. Najväčšou prekážkou je stále „rozdiel v mentalitách“. Vyjadrené ešte výstižnejšie, problémom je stály nedostatok vzájomnej dôvery. Američania tvrdia, že od júla sa ruskí predstavitelia stali zhovorčivejšími, je s nimi ľahší kontakt, pripúšťajú možnosť predtým nepredstaviteľných kompromisov. No predstavitelia NATO sa obávajú, že môže prísť príkaz z Moskvy a všetko sa vráti do bývalých koľají. Jediného garanta vidia v osobe súčasného ruského prezidenta. V Bruseli zasa cítia neochotu Generálneho štábu Ruskej federácie seriózne rozvíjať spoluprácu. Nič nové tu už dávno nepočuli ani zo strany Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie. Predstavitelia Ruska sa pridŕžajú podobného názoru, ale vysvetľujú ho po svojom: Nehľadiac na priateľské úsmevy, NATO stále neráta so záujmami Moskvy. Príkladom im je situácia spojená s rozohrávaním „baltickej“ karty. Podľa nich otázka prijatia Lotyšska, Litvy a Estónska do aliancie nie je bezpečnostný problém, ale čisto politický. Paradoxne, v hlavnom štábe NATO s týmto tvrdením súhlasia. Kam ďalej? Moskva by sa mala zamyslieť nad budúcnosťou. NATO dnes zjednocuje pod svojimi krídlami armády 43 európskych a ázijských štátov, USA a Kanadu. Island ozbrojené sily nemá, rozhoduje však jeho strategická poloha. Okrem členských štátov sú to i krajiny zapojené do programu Partnerstvo za mier, ktorý sa rozšíril až do Strednej Ázie – naposledy sa k nemu pripojil Tadžikistan. Pochopiteľne, podobný geografický obchvat nemôže nevyvolať pocit žiarlivosti u ruského vojensko-politického velenia. NATO tvrdí, že rozširovanie musí pokračovať, pretože ho diktuje úsilie štátov čo najviac posilniť vlastnú bezpečnosť. Hrozba agresie existovala v čase „studenej vojny“. Dnes sa európske krajiny svojou snahou o členstvo v NATO usilujú neutralizovať možné riziká a destabilizujúce faktory, prameniace najmä z etnických konfliktov a náboženského napätia. Hlavné nebezpečenstvo vidí Brusel v terorizme – a v tomto tvrdení sa zhoduje s Moskvou. Po zavŕšení summitu NATO sa americký prezident Bush stretol v Petrohrade so svojím ruským kolegom Vladimirom Putinom. Bolo podľa všetkého pokračovaním rozhovoru na témy prediskutovávané v Prahe. Hlavné miesto v rusko-amerických rokovaniach tvoril boj s terorizmom a možná vojna s Irakom. Počas rokovaní nevznikli nijaké ostré spory. Preto nie je náhoda, keď na otázku, či bude Rusko prijaté za člena NATO, generálny tajomník NATO Robertson odpovedal: „Je to voľba Ruskej federácie, dvere pred ňou nie sú zavreté.“ Aj George Bush viaczmyselne tvrdí: „Čas ukáže.“ Podľa všetkého by NATO chcelo mať bližšie vzťahy s Ruskou federáciou, ale na druhej strane chápe, že Moskva ešte nie je pripravená na tento krok. Treba povedať, že nastal čas na formulovanie základných a reálnych priorít ruskej bezpečnosti a podľa nich treba merať hĺbku vzťahov s NATO.
