Jean Jacques Rousseau – náš súčasník?
Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778) patrí k najvýznamnejším filozofom francúzskeho osvietenstva a jeho dielo malo vďaka myšlienkovej originalite a pátosu, akým bolo formulované, obrovský vplyv. Podstatným spôsobom prispelo k zmene spoločenského cítenia v absolutistickom režime a tým zároveň urýchlilo príchod udalostí, ktoré ho zničili. S osvietenskými filozofmi ho spája zásadná kritika pomerov, ale autor Emila, Spoločenskej zmluvy, Júlie alebo Novej Heloisy, práce O pôvode nerovnosti a mohých ďalších, stojí na iných pozíciách a vo viacerých smeroch prekračuje hranice spôsobu osvietenského myslenia. Skeptický samotár je v opozícii k materializmu a optimistickej viere v pokrok rozumu a morálky. To, na čo sú osvietenci najviac pyšní, stáva sa u neho podnetom na pochybnosť, z ktorej sa rodí úplne iná predstava spoločnosti, človeka a spôsobu jeho oslobodenia. Pýtanie sa na rozumnosť existujúcich spoločenských inštitúcií sa u Rousseaua spája s celkovou víziou jeho doby ako epochy, v ktorej sa ľudstvo dostalo do hlbokej mravnej a duchovnej krízy. Jeho dielo predstavuje nový druh citlivosti na rozmer ľudskej existencie, uväznenej v systéme vzťahov a v kultúre, ktoré depersonalizujú človeka, ničia jeho prirodzené potreby, v dôsledku čoho tento človek pociťuje svoj život ako stratu vlastnej identity a autentického prežívania. V protiklade k tzv. spoločenskému človeku vytvára Rousseau romantický ideál prirodzeného človeka, riadiaci sa vlastným prežívaním, skúsenosťou, svojimi vnútornými pocitmi a vášňami. Sugestívne obrazy spoločenskej reality, v ktorej sa človek vzdialil svojmu určeniu a nežije v zhode so sebou samým, sa menia na výzvu emancipácie, oslobodenia od sveta zdania, na únik od kultúry, ktorú človek nereflektovane považuje za svoju vlastnú, k prežívaniu seba samého ako vnútornej autonómie a možnosti. Protirečenie kultúry a prírody, odhalené v protirečeniach epochy, sa takto stáva predmetom reflexie obohatenej o existenciálny rozmer, kde s dramatickosťou Rousseauovi vlastnou kladie filozof otázky týkajúce sa spôsobu života vo svete zbavenom zmyslu, kultúrnych a civilizačných foriem, ohrozujúcich človeka i jeho ľudskosť. Dielo J. J. Rousseaua je otvorené stále novým interpretáciám a nestráca na svojej aktuálnosti. Jeho jemné psychologické analýzy sú podnetom na zamyslenie aj pre súčasníka. Kto bol teda Rousseau? Rojko, generalizujúci svoje vnútorné problémy a postoje k svetu do obrazu sveta nepriateľského a nepochopiteľného, zbaveného citu a svedomia? Revolucionár, ktorý v mene prirodzených práv človeka napísal Spoločenskú zmluvu – bibliu revolúcie? Alebo prvý moderný človek, náš súčasník, v ktorého prežívaní sveta nachádzame veľa z nás samých? Akú cenu má ideál životnej existencie, kde, podľa jeho návodu, človek prestane hľadať podstatu svojho bytia v očiach iných a bude sa pýtať na to, čím je vo svojom vnútri? V úryvku z Rousseauovho diela Emil alebo o výchove prinášame jeho myšlienky o výchove, ktorá bude v zhode s prirodzenosťou dieťaťa – táto idea natrvalo zmenila chápanie detstva. Mottom celého diela je jeho myšlienka: „Emil bude nový človek.“ Preklad knihy vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ na 290. výročie Rousseauovho narodenia, ktoré si v týchto dňoch pripomíname.
